Očami Doroty Nvotovej

Stovky stanov typu típí, nad ktorými sa vznášal dym – prvý ranný tibetský čaj s jačím maslom. Deti, pobehujúce okolo plátenných stanov, prebúdzajúce sa jaky, matky dojčiace svoje ratolesti v prítmí týchto dočasných obydlí…atmosféra, ktorá sa nedá opísať. Niečo ako tibetský Woodstock. Pri samotnom kláštore prednášal Dolpo Tulku, najvyšší prevtelený láma z Dolpa a povedal mi, že sa mám napiť zo svätého potoka, ktorý vyteká z Krištáľovej hory a zmíznú mi všetky choroby. Festivalové krčmy pozostávali z pár vojenských zelených stanov, kde sa vnútri varila na peci kozľacina a na koberčekoch na zemi popíjalo tibetské pivo Lhasa. Sedeli tam asi všetci komparzisti zo slávneho filmu Caravana. Dedinou sa premávali účinkujúci v krojoch, čakajúci na svoje vystúpenie (v krojoch sa ničím nelíšili od šiat, ktoré mali oblečené všetci), lukostrelci začali odpal a nielenže máloktorý trafil terč, ale niektorí takmer trafili divákov, detské tanečné súbory zo všetkých okolitých škol fotogenicky postávali pred chrámom, kde na lúke bolo ohradené javisko, kone, jaky a kozy sa chystali na dôležité preteky, šamani predvádzali svoje vedomosti a zvláštne byliny a liečili chorých…prosto normálny letný fesťák (Miško, v rámci svojich spoznávacích ciest po svetových festivaloch tento nabudúce, o 12 rokov, určite nevynechaj!). Namiesto Toi Toi záchodov boli na lúke tri pisoáre, medzi stanmi sa obchodovalo s jakmi, koňmi, hrali sa karty, uzatvárali manželstvá…nechýbala ani tombola, kde bolo možné vyhrať vrecia múky a ryže…happening, na ktorý celý kraj čaká tak dlho!!! Keď prišiel hlavný Nyima Rinpoche, a všetky davy sa za ním rozbehli a začali sa mu hádzať k nohám, bolo zrazu jasné, na čo tu sme. Mám rada miesta, na ktorých je prítomný Boh. Boh v ľuďoch, ktorí veria a žijú v harmónii s touto vierou. Pod Krištáľovou horou, v bájnej, odľahlej, ale Bohom nezabudnutej zemi Dolpo, kam sa partia Slovákov vybrala hľadať niečo, čo sme mysleli, že už nie je, niečo  čo už ani dlho nebude. Starý svet z rozprávok o Himalájach.