Prežiť

Je tu, predo mnou, krehká ako malé dievča a ľahká, že by som ju sama mohla niesť. Jasnosť a kategorický tón, akým mi zdôrazňuje, prečo odmieta jesť, ma prekvapuje. Každé slovo, ktoré vládze povedať, každé jedno je plné sily. Nikdy by som nepovedala, že vychádza z úst ženy, ktorej telo sa mi stráca pred očami.
Myslela som si, že už nikdy neprídem k posteli človeka, ktorý drží hladovku. Tento falošný optimizmus ma držal, odkedy som videla suché ústa disidenta Guillermo Farinasa, ktorý považoval hladovku za zbraň v mene občianskych požiadaviek. Vydržal 134 dní. Dnes, po dvoch rokoch, opäť vidím tie prepadnuté žalúdky ľudí, ktorí odmietajú prijímať potravu. Dnes ich je po celej krajine dvadsaťosem a ich motívom je beznádejná situácia jednotlivcov zočivoči ideológii štátu. Keďže nemajú iné spôsoby, rebelujú proti štátu takýmto spôsobom. Je to smutné. Jediné, čo nám zanechávajú, je to, že počujeme stony vlastného žalúdka, kostí a kože. Predtým, než som odišla z domu Marthy Beatriz, naliehala som na ňu: Musíš prežiť. Toto je režim, ktorý musíš prežiť. Vyšla som von na ulicu, plná pocitov viny a zodpovednosti, ktoré by mal cítiť každý človek na Kube. Prežiť, musíme prežiť, opakovala som si stále v mysli, keď som sa rozprávala s rodinou Jorge Vázqueza, ktorý mal byť oslobodený 9. septembra, a ktorého okamžité prepustenie žiadajú hladovkári. Prežiť, prežiť, hovorila som si, keď som v televízii videla tváre tých, ktorí z nesúhlasu urobili zločin a z občianskeho protestu vlastizradu. Prežiť, musíme ich prežiť, sľúbila som si.
Ale možno je na to už príliš neskoro.