Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Comix ako prúd vedomia

.juraj Malíček .časopis .literatúra

Pôvodné slovenské grafické romány by sme zrátali na prstoch jednej ruky. Pôvodné slovenské grafické romány vydané v slovenčine a na Slovensku by sme zrátali tiež na prstoch jednej ruky, len nejaké prsty by zostali nevyužité.

Už tento fakt sám osebe stačí na to, aby sme pôvodný slovenský grafický román Patrika Pašša privítali s nadšením. Nadšenie však nemusí vydržať dlho, stačí, aby potenciálny čitateľ vzal Paššov komiks, či presnejšie, comix (termín comix vznikol v 60. rokoch v USA, to „x“ odkazuje na termín x-rated, ide o undergroundový komiks, politicky nekorektný, sexuálne otvorený, významovo i vizuálne radikálny, pričom jeho libreto i vizuálna podoba sú dielom jedného autora), kdesi v kníhkupectve iba na chvíľu do rúk, a len letmo ním prelistoval a nadšenie je preč. To preto, že prvý pohľad na Paššov comix skôr odrádza, ako povzbudzuje. Viac také čarbanice, ako poriadne obrázky, nikoho veľmi nepresvedčia, že autor naozaj vie kresliť a texty vypovedajú čosi podobné o písaní.
Lenže to je zle, celé zle, hlúposť, chyba, ktorú si potenciálny čitateľ uvedomí okamžite po tom, ako sa do grafického románu Tri. Nie štyri, nie päť naozaj sústredene začíta (a zadíva). Lebo Paššov debut pokojne môžeme pasovať za jednu z najsilnejších a najkonzistentnejších autorských výpovedí tohto roku, vskutku generačný román, ktorý osobitou formou pomenúva akýsi životný pocit. Môj životný pocit tridsiatnika, ktorý je už vlastne skoro štyridsiatnikom, ale nezdá sa mu, že by životu a vôbec svetu tam vonku nejako zásadnejšie porozumel.
Hlavný hrdina Oscar, mladý mestský profesionál, píše do šuplíka komiks, či presnejšie comix. Do renomovaného značkového zápisníka si zapisuje a zakresľuje veci, ktoré sú tým comixom. Malo to byť o zombíkoch, ale nie je, malo to byť o nákaze civilizačným strachom, ale tiež nie je, malo to byť o rutine v partnerskom zväzku a otcovskom šťastí, ktoré človeku nedochádza, keď sa práve deje, ale tiež nie je. Comix bez pointy a bez idey byť čímsi iným ako comixom.
To preto, že definujúcou metódou Paššovej tvorby – a celkom zámerne nevravím o umeleckej tvorbe – je zaznamenávanie prúdu vedomia. V comixe nie častá metóda, ale už jestvujúca, v literatúre osvedčený a domestifikovaný spôsob, ako čitateľa vtiahnuť do diela a nesprostredkovať mu nič, okrem nemožnosti vypovedať čokoľvek, ak je človek – autor úplne úprimný. Môže ísť o hru, o vedomú štylizáciu, na konci však, v texte samotnom, nám autor a postava celkom splynú.
Čosi ako terapia v priamo prenose, Laurence Sterne tak napísal Život a názory blahorodého pána Tristrama Shandyho a Jack Kerouac Na ceste. Ak sa to vie, funguje to nádherne, ak sa to nevie, je to ako dívať sa na samohanu kohosi celkom cudzieho. Pašš vie, alebo sa mu to podarilo, svoj comix má alebo nemá totálne pod kontrolou, comix autora uväznil, zmocnil sa ho a robí si s ním, čo chce. Postavy prichádzajú a odchádzajú podľa toho, kto čo autorovi v komikse povie, dej preskakuje podľa toho, ktorá z postáv sa akurát rozspomína, autor sám je raz handrou, chudákom bez chrbtovej kosti, duševným exhibicionistom, inokedy zase chladnokrvným manipulátorom a sofistikovaným demiurgom a celé je to neuveriteľná emočná jazda.
Ešte aj autorova (ne)schopnosť tvoriť v umeleckom druhu, ktorý si zvolil, sa na konci ukáže ako prednosť. Vertikálne radenie štyroch obrázkov na stranu je nezmyselné, základná komiksová gramatika sa hodí na stripy, pokúsiť sa vypovedať cez ňu epickejší príbeh je nehorázna trúfalosť. Alebo to autor jednoducho nevedel, lebo komiksom nerozumie. A predsa to funguje.  
Vynikajúce, výborné, len treba dúfať, že Pašš svojich čitateľov(divákov) nájde.

Patrik Pašš: Tri. Nie štyri, nie päť. Premedia, Bratislava, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite