Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Občas si vravím, že tu v strednej Európe prežívame najlepšie časy, aké sa nám kedy pošťastili. Posledné týždne, keď sa Česko, a vďaka nemu aj ostatné krajiny naokolo, vrátili do doby alkoholového temna, ma však z tejto istoty vykoľajili. Najmenej dve desiatky ľudí, ktorí zomreli len preto, že si dali „frťana“, to je niečo, o čom som dosiaľ len čítal alebo začul. A to som, pokiaľ ide o alkohol, zažil toho už dosť.

Nie som žiadny veľký pijan páleniek, ale keď som kedysi ako novinár začínal pracovať na Kaukaze, tam je alkohol niečím viac než obyčajným chľastom. Je základným identifikačným prostriedkom, kultúrnym nástrojom, prostriedkom pre vyjadrenie národnej hrdosti, prosto  všetkým, čo okrem ženy a noža muž v kaukazských horách potrebuje.
Pre mňa sa stal alkohol zdrojom tých dnes najveselších, vtedy najdramatickejších historiek. Raz som si na úplnom začiatku deväťdesiatych rokov urobil výlet do kaukazských hôr vo Svanétii. Mala to byť len malá prechádzka, ale zablúdil som. Mapa, ktorú som mal, bola po sovietsky mizerná, kravské cestičky v agátovom lese sa neukázali priechodom cez tento zvláštny druh pralesa, ale naopak, istým spôsobom, ako sa stratiť. Pretože krava si jednoducho došla k agátu, ohrýzla, čo jej chutilo, a potom sa zase vrátila. Po dvoch hodinách blúdenia som stretol chlapca, ktorý pásol malé stádo kôz. Možno mi aj chcel pomôcť, ale vedel len po gruzínsky, neovládal vtedy v škole povinnú ruštinu a rukami-nohami sme sa jednoducho nedohovorili. Ale nejakú cestu mi ukázal.
Po ďalších desiatkach minút som stretol ďalších dvoch pastierov. Práve piekli barana. Po rusky trochu vedeli, jeden bol dokonca v auguste 1968 s armádou v Československu, a tak sme to stretnutie museli po kaukazsky zapiť. Čaču, deväťdesiatpercentnú pálenku, mali asi v desaťlitrovej umelohmotnej kanistre. Čo vám budem hovoriť, ako som sa dostal dolu do údolia, do postele vo svojej ubytovni, to dodnes neviem.
O rok neskôr to bolo horšie. To som sa v Jerevane, kde bol vtedy zákaz nočného vychádzania, dal odviezť jedným mladým dôstojníkom. Vzal ma ešte s jedným svojím kamarátom k sebe domov a tam sme sa pohádali o to, kto je pôvodcom konfliktu o Náhorný Karabach. Po niekoľkých pohárikoch sa hádka zostrila a došlo dokonca aj na streľbu z dôstojníkovho revolvera. Jeho kamarát bol, našťastie, natoľko duchaprítomný a neopitý, že mu pištoľ zobral a mňa tým zrejme zachránil.
Do tretice ma alkohol ohrozil v jednej abcházskej dedine, kde sme sa pri zbere čaju nechali jedným miestnym roľníkom pozvať – ešte aj s dvoma ďalšími Čechmi – do jeho rodiny. Stôl sa onedlho po kaukazsky prehýbal pod jedlom a pitím, ktorému kraľovala silná domáca pálenka a o niečo slabšia ruská vodka. Podľa miestneho zvyku sa prednášala séria prípitkov a po každom sa musel pohárik vypiť až do dna. Nevypiť by znamenalo uraziť hostiteľa. A hoci sme alkohol zajedali, úplne triezvi sme po niekoľkých hodinách, samozrejme, neboli. Keď sme vstali, že odídeme, tak sa nášmu hostiteľovi motali nohy tak, že na nich sotva stál. A preto sa rozhodol, že nás odvezie autom.
Všetko som to, našťastie, v zdraví prežil. Vtedy mi nezišlo na um, že by ma ten alkohol mohol aj zabiť alebo navždy oslepiť. A až do začiatku septembra mi vôbec nenapadlo, že by sa mi niečo podozrivé mohlo stať tu v Česku alebo na Slovensku. A že pritom vôbec nemusím byť nejaký notorik, ktorý si dáva pálenku neznámeho pôvodu niekde pri stánkoch alebo kupuje vodku nie podľa značky, ale podľa množstva alkoholu v pomere k cene. Umrieť sa totiž dá tu v Česku aj z tuzemáku, ktorý si človek kúpi v samoobsluhe, ako ukazuje posledný prípad z Podkrkonošia. A práve toho roku v zime som si na lyžovačke robil grog z tuzemáku ostošesť. Našťastie sme to všetko v zdraví prežili.
Len nám neprišlo na um, že o tom popíjaní grogu v horskej chalupe pri zjazdovke v Krkonošiach budeme raz vnukom podávať ako napínavú hrôzostrašnú historku, ktorá sa časom viac než vyrovná mojim príhodám z ďalekého Kaukazu.

Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite