.rómska osada sa v Bánovciach nachádza pár ulíc od centra, tri niekoľkoposchodové bytovky stoja (zatiaľ) na ulici K nemocnici. Oddeľuje ich od seba trávnik, ktorý je počas letných popoludní – ako inak – plný otrhaných strapatých detí a kde-tu ich rodičov či starých rodičov (či prastarých rodičov?). Malé dievčatko má k ústam ako cumeľ prilepenú fľašu pivného radlera. Nevedno, čím je naplnená. Viacgeneračnú poobednú idylku narúša špina, rozpadnutá elektronika povaľujúca sa popri chodníku a lavičky v nie najlepšom stave. Napriek opadávajúcej omietke, zápachu a sušiacej sa bielizni vyvesenej z okien však rozhodne nejde o pohľad, aký sa vám naskytne v klasických osadách východného Slovenska.
Nie, táto komunita rozhodne nepatrí medzi tie najkomplikovanejšie. Napriek tomu jej miestne prostredie veľa šancí na integráciu neposkytuje.
.pihíkovci
Cez špinavé schody, na ktorých medziposchodí sú vybité okná, vyliezame na druhé poschodie jednej z bytoviek. Nad nami je už len povala, ktorá má vraj nebezpečne prehnitý krov. Vstupujeme do dvojizbového bytu, v ktorom býva (oficiálne) deväť ľudí. František Pihík (25) s manželkou Martinou majú dve malé deti a v malom príbytku bývajú s Martininou rodinou – rodičmi, súrodencami a ich deťmi. Ich mama nám ochotne ukazuje spustnutý byt, napríklad v kuchyni je kút plný plesní. „Brat tu má dve deti, bývajú v tejto izbe s frajerkou. Keď dáte dole kazetový strop, pod ním je normálny život,“ vysvetľuje Martina v obývačke, ktorá sa cez noc mení na spálňu. „Mama s otcom spávajú v kuchyni. Ja s manželom a deťmi v obývačke, ešte aj sestra tam spí, dáme si matrace.“
Spôsobili si Rómovia tieto podmienky sami? V mnohom zrejme áno, no napriek tomu, že si riadne platia nájom, mestský správca do bytoviek dvadsať rokov neinvestoval. Rodina tak môže so šíriacou sa plesňou bojovať, nemôže ju však zastaviť. „Za rok maľujeme aj tri-štyri razy,“ hovorí Martinina mama, pani Verešová.
Mladí Pihíkovci, František s Martinou, majú však vážnejší problém. V marci podali žiadosť o štandardné pridelenie mestského nájomného bytu. Základné kritériá spĺňali, keďže František je už päť rokov riadnym zamestnancom miestneho výrobcu topánok Gabor a má doma manželku na materskej s dvoma deťmi. Žiadostí je, samozrejme, veľa, a mestských bytov málo. V ich prípade však išlo o existenčnú záležitosť. Ich mladší, takmer štvorročný syn Ferko trpí nefrotickým syndrómom. Prednosta II. detskej kliniky UK v Bratislave László Kovács im odporúčal vyhýbať sa infekčnému prostrediu. „Chodievame so synom každý mesiac na kontroly a profesor mi tak povedal, že oni mi ten byt musia prideliť, lebo Ferko nemôže mať prach na stene, veľa ľudí, plesne. Potrebuje čistotu. Stačí, že trošku prejde von a dostane infekciu. Zasoplí sa, to mu napadne obličku, v momente má horúčku 40 stupňov, vysype sa a v hneď ho berú do Bratislavy. Berie ťažké lieky. Liečba nás stojí vyše 500 eur mesačne.“ Pre úplnosť treba dodať, že Ferkova babka v byte fajčí.
Prostredie, v ktorom chlapča žije, nie vlastnou vinou a zrejme ani vinou jeho rodičov, tak priamo ohrozuje jeho život. Každá infekcia ho dostane do smrteľného ohrozenia. Je len iróniou, že náklady zdravotných poisťovní na liečbu Ferkových chorôb zrejme mnohonásobne presahujú náklady na slušný nájom, ktorým by chorobám dokázali predísť. Vinou synovej choroby však nemôže ani jeho mama nastúpiť do práce. „Tabletky musí dostávať presne na hodiny a nemôže ísť do škôlky. Keď chodí na celé týždne alebo aj na mesiac do nemocnice v Bratislave, musím ísť s ním.“
.veľa kandidátov
Prečo im teda byt pridelený nebol? „Žiadateľov je veľmi veľa a bytov málo a sú aj rodiny bez prístrešia. Sociálna komisia pridelila byt inému kandidátovi, ktorý bol vhodnejší,“ vraví na stretnutí primátor Bánoviec Marián Chovanec a viackrát si umyje ruky zdôraznením, že o pridelení bytu síce rozhoduje on, ale vždy dá na odporúčanie komisie. Primátor ochotne sľúbi, že materiály zo zasadania komisie poskytne, aby sme sa mohli presvedčiť, že Pihíkovcom byt nepridelili nie z rasových dôvodov, ale na základe rozumných kritérií. Žiadne neposkytol a nedostali sme sa k nim ani po výlete po miestnych úradoch.
Napokon nás prekvapí, že žiadne zasadanie komisie pri uchádzačoch, medzi ktorými boli aj Pihíkovci, neprebehlo. „Nemohli sme sa stretnúť včas v dostatočnom počte. Tak či tak sme len poradný orgán, rozhoduje primátor,“ tvrdí predsedníčka sociálnej a bytovej komisie v Bánovciach Iveta Machová. Na Františka Pihíka si spomína, keďže za ňou aj so synovými lekárskymi nálezmi prišiel. „Ak by som ja rozhodovala o pridelení bytu, určite by som zohľadnila tie nálezy, lebo pracujem v zdravotníctve a zdalo sa mi to urgentné. Ale na meste mi vtedy spomínali, že majú vhodnejšieho kandidáta. Rodinu, ktorá má veľa detí.“
Mimo záznamu nám jeden pracovník mesta povedal, že ak by byt pridelili Rómovi, nemohli by sa postaviť pred ľudí. „Bánovce sú, vzhľadom na svoju gardistickú minulosť, rasistické mesto, ktoré neznáša Rómov. Primátor sa do funkcie dostal vďaka petíciám, ktoré organizoval proti nim. On dnes nemôže prideliť byt Rómom, stratil by svoju agendu,“ tvrdí bánovecký rodák – a kandidát slovenskej Transparency International na Cenu Integrity za odvahu bojovať proti korupcii – Jozef Žaťko, ktorý sa venuje histórii miestnych Rómov a primátorovi pomáhal v terénnej sociálnej práci.
Či už byt Pihíkovcom pridelený mal byť, alebo nie, na mestský byt je rodina s ťažko chorým synom odkázaná. „Ako Rómom by im tunajší nikdy neprenajali byt. Ak by aj chceli, zabránili by im v tom susedia,“ tvrdí Žaťko, ktorý prípad tejto rodiny dlhodobo sleduje. „Ide aj o to, že z komerčného nájmu ich môžu kedykoľvek vyhodiť, a oni kvôli dieťaťu potrebujú stabilitu. Z mestského nájmu vás nemôžu vyhodiť, ak si platíte nájom.“
Napriek prísľubu .týždeň nedostal konkrétne odpovede na otázky, kto byty dostal, kto nie a na základe akých dôvodov. Niektoré pridelené byty sme si tak overovali namieste. Tento rok bolo pridelených osem bytov. Niektoré aj za sporných okolností. Jeden byt dostal muž, o ktorom je v jeho okolí známe, že je pijan a susedia s ním majú problémy. Ďalší dostala devätnásťročná dievčina a podivný je aj prípad, keď byt dostal policajt, žijúci s družkou a malým dieťaťom, pričom tento policajt nedávno prišiel o prácu. Ďalší byt dostala rodina, ktorú predtým vyhodili z komerčného nájmu pre nedoplatky. K prípadu Pihíkovcov hovorkyňa mesta povedala len to, že komisia posúdila 17 žiadostí a „po prehodnotení všetkých skutočností, najmä uvedených kritérií a sociálnych pomerov žiadateľov, vybrala iného uchádzača o pridelenie bytu“. Ako je to možné, keď komisia vôbec nezasadla?
.ničivá menšina?
Podľa primátora si svoje bývanie Rómovia zdevastovali sami: „Žijem tam celý život a pamätám si, keď tam neboli a pamätám si, ako sa tam sťahovali. Bola to najkrajšia ulica v meste. No ako prichádzali, došlo k devastácii týchto objektov. Kedysi sa do toho investovalo. Ale keď im namontovali okná, vydržali rok. Urobili sa krovy, oni vyrezali drevo a spálili. Majú poškodené schodište, keďže na ňom rúbali drevo,“ vymenúva Chovanec.
Naozaj je za devastáciou bytoviek len ničivý štýl života, ako tvrdí primátor? Bytové domy, v ktorých bývajú tunajší Rómovia, a kde žije aj malý Ferko Pihík, sa nerozpadávajú len vinou Rómov. Mesto malo v deväťdesiatych rokoch záujem o dotáciu na rekonštrukciu bytoviek, pričom dalo účelovo preklasifikovať rómske byty na nebytové a skladové priestory. Dotácia však neprešla a bytom už nebolo možné vrátiť bytový status. Odvtedy sa do nich ani neinvestuje, hoci miestni platia nájom. Pred niekoľkými rokmi sa tiež významne vyriešil problém s neplatičmi. Mesto sa totiž stalo osobitným príjemcom dávky v hmotnej núdzi pre desiatky nedisciplinovaných Rómov a z dávky v prvom rade uhrádza nájomné.
Pihíkovci sem nedávno prizvali kontrolu hygieny. Štátny dozor z úradu verejného zdravotníctva potvrdil nevhodné podmienky a plesne. Keďže to bolo v rozpore so zákonom o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu, úrad musel požiadal mesto, aby „zabezpečil riadne užívanie bytu a v súlade s nájomnou zmluvou“.
.rómska agenda
Jozef Žaťko, ktorý sa venuje histórii miestnych Rómov a Židov, poukazuje na to, že miestne obyvateľstvo je silno rasistické. „Je to vidieť na úradoch, kdekoľvek. Bol som svedkom toho, ako v krčme napadli Róma len preto, že do nej vstúpil. Je to pozostatok gardistickej minulosti Bánoviec, nedávno tu Tisovi odhalili pamätník.“ (Jozef Tiso bol v dvadsiatych rokoch dekanom v Bánovciach). V takejto atmosfére nie je prekvapením, že riešenie „rómskej otázky“ dokáže byť v Bánovciach volebnou agendou. Podľa Žaťka bola kampaň primátora Mariána Chovanca – ktorého miestne noviny počas kampane označovali ako „obľúbeného poštára“, čo bolo jeho predchádzajúce povolanie – postavená aj na organizovaní niekoľkých petícii, ktoré na rómsku „otázku“ ponúkali isté odpovede. „Cca za 20 rokov sme si tu s nimi užili až priveľa,“ písalo sa v petícii, ktorá žiadala o odsun menšiny do inej lokality. Petícia sa sťažuje na hluk, špinu, drobné krádeže či „psychický teror“.
„Nenazval by som to tak, že to bolo ‚proti´ Rómom,“ bráni sa primátor. „Bolo to o riešení problému. V petícii bol vyjadrený nesúhlas obyvateľov mesta s rekonštrukciou. Finančné prostriedky, ktoré by boli nutné na komplexnú rekonštrukciu existujúcich bytoviek, by zodpovedali tomu, čo by stála nová výstavba na iných pozemkoch. Hľadali by sa iné možnosti, ale v centre mesta nie sú.“ Text petície však tento zámer rozširuje, keď sa hnevá na neoprávnené zvýhodňovanie tejto skupiny. „S týmito spoluobčanmi sa nedá rozumne rozprávať,“ znie napríklad v petícii. „Vnímam to citlivejšie, keďže tam bývam,“ vraví primátor. Opačná strana s ním má však podobnú skúsenosť: „Vybehol sem v trenírkach a napitý kričal, že nás odtiaľto dostane,“ zdôverilo sa .týždňu viacero Rómov. „Odmietam toto tvrdenie v celom rozsahu,” reagoval primátor.
Primátor Chovanec vníma svoje susedstvo s problémovou minoritou naozaj citlivo. Kým on na stretnutí s novinárom hovorí o veľkom probléme s ich kriminalitou, miestna polícia pre .týždeň nič také nepotvrdila. Problémy majú s nimi skôr pre narúšanie občianskeho spolunažívania (hlučné zábavy a pod.).
.petícia XXII.
Petícií v Bánovciach bolo viac a niektoré si vzájomne „konkurovali“. Odvodiť z nich názor ľudu pripomína Hlavu XXII. Kým primátorova petícia žiadala o novú výstavbu pre Rómov na iných pozemkoch, iná petícia to na tých pozemkoch odmietla s tým, že táto „komunita asociálov“ je v centre aspoň pod akousi „spoločenskou kontrolou“. Na periférii by už údajne neboli.
Petíciami sa napokon muselo brániť aj niekoľko okolitých obcí. Mesto za bývalého vedenia totiž skúšalo aj rafinovanejšie metódy. Na zastupiteľstve bol predstavený podnikateľ s „biznis plánom“, ktorý chcel lokalitu prestaval na pekné nájomné bývanie. „Pre občanov, ktorí takto nebudú ubytovaní v nových obytných domoch, zabezpečí náhradné ubytovanie mimo mesta...“ píše sa v uznesení z rokovania zastupiteľstva z januára 2010. Okolité dediny však tieto mimikry prehliadli a zabránili tomu, aby v nich podnikateľ kupoval lacné opustené domy a sťahoval do nich Rómov.
.(dez)integrácia?
Pred miestnou fabrikou Gabora sa práve končí predpoludňajšia šichta a cez vrátnicu sa premelie vlna ľudí, ktorá vystrieda zmenu. Je medzi nimi aj niekoľko počernejších tvárí. Pred vrátnicou sa ešte na pár minút pri cigarete zastavia štyri asi dvadsaťročné rómske dievčatá. Sú čisté a pekne oblečené. Pred reportérom nie sú zhovorčivé, no napokon priznajú, že bývajú v „tej“ osade K nemocnici. U Gabora vraj pracujú odvtedy, ako skončili obuvnícku učňovku a v práci sú spokojné.
Primátor o miestnych Rómoch tvrdí, že sa im všemožne snaží pomôcť, no pripadá mu to, „ako by sa oni nechceli zapojiť do tohto procesu“. Je však sporné, či mesto naozaj využíva ponúkajúci sa nástroj na ich integráciu: chuť pracovať. Zo 72 miest na aktivačné práce pred poldruha rokom bolo 62 Rómov. Približne 30 až 40 ľudí je zamestnaných u Gabora. To je jediný zamestnávateľ v meste, ktorý je ochotný vziať Rómov do zamestnania. Nie je známe, že by s menšinou mal problém (personálny riaditeľ firmy sa však k téme odmietol vyjadrovať).
Podľa Jozefa Žaťka a miestnej komunitnej pracovníčky Ivety Tomkovej – ktorí poznajú miestne pomery dôverne – v skutočnosti „niekde“ pracujú všetci chlapi. Mnohí z nich musia načierno. Množstvo Rómov má exekúcie a nemôže pracovať oficiálne, keďže si ľahko spočítali, že by im tak zostalo menej. „Tu sa každý ťahá do roboty, ale už keď nás vidia vo dverách, povedia, že nemajú voľné,“ tvrdí nahnevane pani Verešová. „Mnohí šli radšej do Česka a von.“
Podľa Ivety Tomkovej sa postoj bielych k Rómom v Bánovciach indoktrinuje už pri malých deťoch. „Viaceré deti prešli z normálnej školy do špeciálnej školy, kde je veľa Rómov aj preto, že v normálnej škole boli ponižovaní a veľmi zle sa tam cítili. Chceli ísť medzi svojich.“ Bludný kruh, ako z neho von?
Autor je stály spolupracovník .týždňa.
Nie, táto komunita rozhodne nepatrí medzi tie najkomplikovanejšie. Napriek tomu jej miestne prostredie veľa šancí na integráciu neposkytuje.
.pihíkovci
Cez špinavé schody, na ktorých medziposchodí sú vybité okná, vyliezame na druhé poschodie jednej z bytoviek. Nad nami je už len povala, ktorá má vraj nebezpečne prehnitý krov. Vstupujeme do dvojizbového bytu, v ktorom býva (oficiálne) deväť ľudí. František Pihík (25) s manželkou Martinou majú dve malé deti a v malom príbytku bývajú s Martininou rodinou – rodičmi, súrodencami a ich deťmi. Ich mama nám ochotne ukazuje spustnutý byt, napríklad v kuchyni je kút plný plesní. „Brat tu má dve deti, bývajú v tejto izbe s frajerkou. Keď dáte dole kazetový strop, pod ním je normálny život,“ vysvetľuje Martina v obývačke, ktorá sa cez noc mení na spálňu. „Mama s otcom spávajú v kuchyni. Ja s manželom a deťmi v obývačke, ešte aj sestra tam spí, dáme si matrace.“
Spôsobili si Rómovia tieto podmienky sami? V mnohom zrejme áno, no napriek tomu, že si riadne platia nájom, mestský správca do bytoviek dvadsať rokov neinvestoval. Rodina tak môže so šíriacou sa plesňou bojovať, nemôže ju však zastaviť. „Za rok maľujeme aj tri-štyri razy,“ hovorí Martinina mama, pani Verešová.
Mladí Pihíkovci, František s Martinou, majú však vážnejší problém. V marci podali žiadosť o štandardné pridelenie mestského nájomného bytu. Základné kritériá spĺňali, keďže František je už päť rokov riadnym zamestnancom miestneho výrobcu topánok Gabor a má doma manželku na materskej s dvoma deťmi. Žiadostí je, samozrejme, veľa, a mestských bytov málo. V ich prípade však išlo o existenčnú záležitosť. Ich mladší, takmer štvorročný syn Ferko trpí nefrotickým syndrómom. Prednosta II. detskej kliniky UK v Bratislave László Kovács im odporúčal vyhýbať sa infekčnému prostrediu. „Chodievame so synom každý mesiac na kontroly a profesor mi tak povedal, že oni mi ten byt musia prideliť, lebo Ferko nemôže mať prach na stene, veľa ľudí, plesne. Potrebuje čistotu. Stačí, že trošku prejde von a dostane infekciu. Zasoplí sa, to mu napadne obličku, v momente má horúčku 40 stupňov, vysype sa a v hneď ho berú do Bratislavy. Berie ťažké lieky. Liečba nás stojí vyše 500 eur mesačne.“ Pre úplnosť treba dodať, že Ferkova babka v byte fajčí.
Prostredie, v ktorom chlapča žije, nie vlastnou vinou a zrejme ani vinou jeho rodičov, tak priamo ohrozuje jeho život. Každá infekcia ho dostane do smrteľného ohrozenia. Je len iróniou, že náklady zdravotných poisťovní na liečbu Ferkových chorôb zrejme mnohonásobne presahujú náklady na slušný nájom, ktorým by chorobám dokázali predísť. Vinou synovej choroby však nemôže ani jeho mama nastúpiť do práce. „Tabletky musí dostávať presne na hodiny a nemôže ísť do škôlky. Keď chodí na celé týždne alebo aj na mesiac do nemocnice v Bratislave, musím ísť s ním.“
.veľa kandidátov
Prečo im teda byt pridelený nebol? „Žiadateľov je veľmi veľa a bytov málo a sú aj rodiny bez prístrešia. Sociálna komisia pridelila byt inému kandidátovi, ktorý bol vhodnejší,“ vraví na stretnutí primátor Bánoviec Marián Chovanec a viackrát si umyje ruky zdôraznením, že o pridelení bytu síce rozhoduje on, ale vždy dá na odporúčanie komisie. Primátor ochotne sľúbi, že materiály zo zasadania komisie poskytne, aby sme sa mohli presvedčiť, že Pihíkovcom byt nepridelili nie z rasových dôvodov, ale na základe rozumných kritérií. Žiadne neposkytol a nedostali sme sa k nim ani po výlete po miestnych úradoch.
Napokon nás prekvapí, že žiadne zasadanie komisie pri uchádzačoch, medzi ktorými boli aj Pihíkovci, neprebehlo. „Nemohli sme sa stretnúť včas v dostatočnom počte. Tak či tak sme len poradný orgán, rozhoduje primátor,“ tvrdí predsedníčka sociálnej a bytovej komisie v Bánovciach Iveta Machová. Na Františka Pihíka si spomína, keďže za ňou aj so synovými lekárskymi nálezmi prišiel. „Ak by som ja rozhodovala o pridelení bytu, určite by som zohľadnila tie nálezy, lebo pracujem v zdravotníctve a zdalo sa mi to urgentné. Ale na meste mi vtedy spomínali, že majú vhodnejšieho kandidáta. Rodinu, ktorá má veľa detí.“
Mimo záznamu nám jeden pracovník mesta povedal, že ak by byt pridelili Rómovi, nemohli by sa postaviť pred ľudí. „Bánovce sú, vzhľadom na svoju gardistickú minulosť, rasistické mesto, ktoré neznáša Rómov. Primátor sa do funkcie dostal vďaka petíciám, ktoré organizoval proti nim. On dnes nemôže prideliť byt Rómom, stratil by svoju agendu,“ tvrdí bánovecký rodák – a kandidát slovenskej Transparency International na Cenu Integrity za odvahu bojovať proti korupcii – Jozef Žaťko, ktorý sa venuje histórii miestnych Rómov a primátorovi pomáhal v terénnej sociálnej práci.
Či už byt Pihíkovcom pridelený mal byť, alebo nie, na mestský byt je rodina s ťažko chorým synom odkázaná. „Ako Rómom by im tunajší nikdy neprenajali byt. Ak by aj chceli, zabránili by im v tom susedia,“ tvrdí Žaťko, ktorý prípad tejto rodiny dlhodobo sleduje. „Ide aj o to, že z komerčného nájmu ich môžu kedykoľvek vyhodiť, a oni kvôli dieťaťu potrebujú stabilitu. Z mestského nájmu vás nemôžu vyhodiť, ak si platíte nájom.“
Napriek prísľubu .týždeň nedostal konkrétne odpovede na otázky, kto byty dostal, kto nie a na základe akých dôvodov. Niektoré pridelené byty sme si tak overovali namieste. Tento rok bolo pridelených osem bytov. Niektoré aj za sporných okolností. Jeden byt dostal muž, o ktorom je v jeho okolí známe, že je pijan a susedia s ním majú problémy. Ďalší dostala devätnásťročná dievčina a podivný je aj prípad, keď byt dostal policajt, žijúci s družkou a malým dieťaťom, pričom tento policajt nedávno prišiel o prácu. Ďalší byt dostala rodina, ktorú predtým vyhodili z komerčného nájmu pre nedoplatky. K prípadu Pihíkovcov hovorkyňa mesta povedala len to, že komisia posúdila 17 žiadostí a „po prehodnotení všetkých skutočností, najmä uvedených kritérií a sociálnych pomerov žiadateľov, vybrala iného uchádzača o pridelenie bytu“. Ako je to možné, keď komisia vôbec nezasadla?
.ničivá menšina?
Podľa primátora si svoje bývanie Rómovia zdevastovali sami: „Žijem tam celý život a pamätám si, keď tam neboli a pamätám si, ako sa tam sťahovali. Bola to najkrajšia ulica v meste. No ako prichádzali, došlo k devastácii týchto objektov. Kedysi sa do toho investovalo. Ale keď im namontovali okná, vydržali rok. Urobili sa krovy, oni vyrezali drevo a spálili. Majú poškodené schodište, keďže na ňom rúbali drevo,“ vymenúva Chovanec.
Naozaj je za devastáciou bytoviek len ničivý štýl života, ako tvrdí primátor? Bytové domy, v ktorých bývajú tunajší Rómovia, a kde žije aj malý Ferko Pihík, sa nerozpadávajú len vinou Rómov. Mesto malo v deväťdesiatych rokoch záujem o dotáciu na rekonštrukciu bytoviek, pričom dalo účelovo preklasifikovať rómske byty na nebytové a skladové priestory. Dotácia však neprešla a bytom už nebolo možné vrátiť bytový status. Odvtedy sa do nich ani neinvestuje, hoci miestni platia nájom. Pred niekoľkými rokmi sa tiež významne vyriešil problém s neplatičmi. Mesto sa totiž stalo osobitným príjemcom dávky v hmotnej núdzi pre desiatky nedisciplinovaných Rómov a z dávky v prvom rade uhrádza nájomné.
Pihíkovci sem nedávno prizvali kontrolu hygieny. Štátny dozor z úradu verejného zdravotníctva potvrdil nevhodné podmienky a plesne. Keďže to bolo v rozpore so zákonom o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu, úrad musel požiadal mesto, aby „zabezpečil riadne užívanie bytu a v súlade s nájomnou zmluvou“.
.rómska agenda
Jozef Žaťko, ktorý sa venuje histórii miestnych Rómov a Židov, poukazuje na to, že miestne obyvateľstvo je silno rasistické. „Je to vidieť na úradoch, kdekoľvek. Bol som svedkom toho, ako v krčme napadli Róma len preto, že do nej vstúpil. Je to pozostatok gardistickej minulosti Bánoviec, nedávno tu Tisovi odhalili pamätník.“ (Jozef Tiso bol v dvadsiatych rokoch dekanom v Bánovciach). V takejto atmosfére nie je prekvapením, že riešenie „rómskej otázky“ dokáže byť v Bánovciach volebnou agendou. Podľa Žaťka bola kampaň primátora Mariána Chovanca – ktorého miestne noviny počas kampane označovali ako „obľúbeného poštára“, čo bolo jeho predchádzajúce povolanie – postavená aj na organizovaní niekoľkých petícii, ktoré na rómsku „otázku“ ponúkali isté odpovede. „Cca za 20 rokov sme si tu s nimi užili až priveľa,“ písalo sa v petícii, ktorá žiadala o odsun menšiny do inej lokality. Petícia sa sťažuje na hluk, špinu, drobné krádeže či „psychický teror“.
„Nenazval by som to tak, že to bolo ‚proti´ Rómom,“ bráni sa primátor. „Bolo to o riešení problému. V petícii bol vyjadrený nesúhlas obyvateľov mesta s rekonštrukciou. Finančné prostriedky, ktoré by boli nutné na komplexnú rekonštrukciu existujúcich bytoviek, by zodpovedali tomu, čo by stála nová výstavba na iných pozemkoch. Hľadali by sa iné možnosti, ale v centre mesta nie sú.“ Text petície však tento zámer rozširuje, keď sa hnevá na neoprávnené zvýhodňovanie tejto skupiny. „S týmito spoluobčanmi sa nedá rozumne rozprávať,“ znie napríklad v petícii. „Vnímam to citlivejšie, keďže tam bývam,“ vraví primátor. Opačná strana s ním má však podobnú skúsenosť: „Vybehol sem v trenírkach a napitý kričal, že nás odtiaľto dostane,“ zdôverilo sa .týždňu viacero Rómov. „Odmietam toto tvrdenie v celom rozsahu,” reagoval primátor.
Primátor Chovanec vníma svoje susedstvo s problémovou minoritou naozaj citlivo. Kým on na stretnutí s novinárom hovorí o veľkom probléme s ich kriminalitou, miestna polícia pre .týždeň nič také nepotvrdila. Problémy majú s nimi skôr pre narúšanie občianskeho spolunažívania (hlučné zábavy a pod.).
.petícia XXII.
Petícií v Bánovciach bolo viac a niektoré si vzájomne „konkurovali“. Odvodiť z nich názor ľudu pripomína Hlavu XXII. Kým primátorova petícia žiadala o novú výstavbu pre Rómov na iných pozemkoch, iná petícia to na tých pozemkoch odmietla s tým, že táto „komunita asociálov“ je v centre aspoň pod akousi „spoločenskou kontrolou“. Na periférii by už údajne neboli.
Petíciami sa napokon muselo brániť aj niekoľko okolitých obcí. Mesto za bývalého vedenia totiž skúšalo aj rafinovanejšie metódy. Na zastupiteľstve bol predstavený podnikateľ s „biznis plánom“, ktorý chcel lokalitu prestaval na pekné nájomné bývanie. „Pre občanov, ktorí takto nebudú ubytovaní v nových obytných domoch, zabezpečí náhradné ubytovanie mimo mesta...“ píše sa v uznesení z rokovania zastupiteľstva z januára 2010. Okolité dediny však tieto mimikry prehliadli a zabránili tomu, aby v nich podnikateľ kupoval lacné opustené domy a sťahoval do nich Rómov.
.(dez)integrácia?
Pred miestnou fabrikou Gabora sa práve končí predpoludňajšia šichta a cez vrátnicu sa premelie vlna ľudí, ktorá vystrieda zmenu. Je medzi nimi aj niekoľko počernejších tvárí. Pred vrátnicou sa ešte na pár minút pri cigarete zastavia štyri asi dvadsaťročné rómske dievčatá. Sú čisté a pekne oblečené. Pred reportérom nie sú zhovorčivé, no napokon priznajú, že bývajú v „tej“ osade K nemocnici. U Gabora vraj pracujú odvtedy, ako skončili obuvnícku učňovku a v práci sú spokojné.
Primátor o miestnych Rómoch tvrdí, že sa im všemožne snaží pomôcť, no pripadá mu to, „ako by sa oni nechceli zapojiť do tohto procesu“. Je však sporné, či mesto naozaj využíva ponúkajúci sa nástroj na ich integráciu: chuť pracovať. Zo 72 miest na aktivačné práce pred poldruha rokom bolo 62 Rómov. Približne 30 až 40 ľudí je zamestnaných u Gabora. To je jediný zamestnávateľ v meste, ktorý je ochotný vziať Rómov do zamestnania. Nie je známe, že by s menšinou mal problém (personálny riaditeľ firmy sa však k téme odmietol vyjadrovať).
Podľa Jozefa Žaťka a miestnej komunitnej pracovníčky Ivety Tomkovej – ktorí poznajú miestne pomery dôverne – v skutočnosti „niekde“ pracujú všetci chlapi. Mnohí z nich musia načierno. Množstvo Rómov má exekúcie a nemôže pracovať oficiálne, keďže si ľahko spočítali, že by im tak zostalo menej. „Tu sa každý ťahá do roboty, ale už keď nás vidia vo dverách, povedia, že nemajú voľné,“ tvrdí nahnevane pani Verešová. „Mnohí šli radšej do Česka a von.“
Podľa Ivety Tomkovej sa postoj bielych k Rómom v Bánovciach indoktrinuje už pri malých deťoch. „Viaceré deti prešli z normálnej školy do špeciálnej školy, kde je veľa Rómov aj preto, že v normálnej škole boli ponižovaní a veľmi zle sa tam cítili. Chceli ísť medzi svojich.“ Bludný kruh, ako z neho von?
Autor je stály spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.