Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nemecko-židovské bratstvo

.daniel Johnson .časopis .klub

Civilizácie zväčša predtým, než upadnú do zabudnutia, nezažívajú luxus pomalého úpadku. Častejšie sa stáva, že skončia bez varovania.

Dnes stále žijeme s dôsledkami toho, keď sa tak v Európe naposledy stalo. Keď ten najvzdelanejší národ na kontinente rozpútal najdeštruktívnejšiu vojnu v dejinách. To, čo historik Friedrich Meinecke nazval „nemeckou katastrofou,“ sa začalo zničením právnych, politických a morálnych zákonov. A po tom, čo zostávajúce inštitúcie slobodnej spoločnosti prešli cez Gleichschaltung, mohli nacisti zrealizovať aj tie najmegalomanskejšie Hitlerove fantázie, samozrejme, vrcholom všetkého bolo vyvraždenie Židov. To, ako presne prišlo k metamorfóze weimarskej republiky do tretej ríše, zostáva relevantné dodnes.
Také je pozadie dvoch skvelých nedávno vydaných memoárov od Joachima Festa a Miriam Grossovej. Fest je rešpektovaný historik a novinár, ktorý zomrel v roku 2006. Jeho otec, Johannes Fest, bol katolícky republikán, ktorý bol verným prívržencom tradície nemeckého liberálneho nacionalizmu. Fest senior sa odmietol podriadiť nacistickému režimu a čakal ho Berufsverbot, zákaz činnosti. Jeho rodina čelila síce mäkkej, ale neustálej perzekúcii a ostrakizácii, čo viedlo k vzdoru v podobe Zivilcourage. Obdivuhodné a nezvyklé zároveň.
Fest porovnáva utrpenie svojej rodiny s utrpením židovských susedov. Jeden z nich, Dr. Meyer, žiada Festa, aby mu predčítal nemeckých básnikov a s horkosťou v ústach mu pritom vysvetľuje, že odmietol po varovaní Festa seniora emigrovať, pretože neveril, že taký kultúrny národ môže byť schopný barbarstva. Ako bezpočet iných, aj on sa mýlil.
O mnoho rokov neskôr, po nemeckej porážke, sa Fest ocitol v kruhu berlínskych intelektuálov, kde sa hŕstka tých, čo prežili, snažila oživiť nemecko-židovskú symbiosis. Pri pohľade na minulosť, trval na svojom Fest, vidieť, že „vzťah medzi Nemcami a Židmi bol vždy hlbší a silnejší, ako vzťah medzi Židmi a Francúzmi či Angličanmi“. A podľa Festa je tento „zmysel pre spoločenstvo“ založený na troch spoločných veciach: potešení zo špekulovania, teologicko-utopických sklonoch a vášne pre hudbu.
Festov opis niektorých nemeckých a židovských intelektuálov má niečo do seba. Aj keď Gershom Scholem a niektorí ďaší historici vystavili tento „mýtus“ nemecko-židovskej symbiózy devastujúcej kritike. Bola to totiž skôr neopätovaná láska, pretože Nemci ju nedokázali nikdy vrátiť. Fest bol talentovaný a stal sa jedným z najdôležitejších novinárov v Nemecku a autoritou v téme tretej ríše. Jeho opis holokaustu ako „druhu bratovraždy“ nie je ale iba, ako sám píše, „diskutabilný,“ ale skôr pochybný. Genocída a bratovražda sú odlišné veci. Nemci neboli ako Kain uspokojení s vyvraždením svojich židovských bratov, oni ich najskôr démonizovali, dehumanizovali, potom na nich vyhlásili lov, a napokon sa ich pokúsili vymazať z povrchu.
Miriam Grossová by bola zrejme čelila rovnakému osudu, keby bola Rommelova armáda ovládla Egypt a Palestínu. Narodila sa v roku 1938 v Jeruzaleme, ako dcéra nemecko-židovských émigrés. Jej „takmer anglický život“ bol dôsledkom rozhodnutia rodičov, ktorí sa po vojne vrátili do Frankfurtu. Ale nie preto,  aby ju vzdelali ako Nemku, pretože ju poslali do Dartingtonu, experimentálnej internátnej školy v Anglicku. Podobne ako Fest, aj ona neskôr urobila skvelú kariéru literárnej kritičky a novinárky. Jej rozhovory sú klasikou v svojom žánri.  
Miriam Grossová spomína na rozprávanie svojho otca, ktorý jej raz hovoril, že akokoľvek zhrozene a kajúcne hovoria ľudia o holokauste, čo akokoľvek zdôrazňujú, že taká vec sa už nikdy nemôže zopakovať, tak predsudky voči Židom sa o 50 rokov opäť vrátia. „Pozerala som sa na otcov názor s dešpektom a odmietala som jeho defétizmus, aj to, ako bol mimo reality. Teraz viem, že nebol.“ A dodáva: „Aj v Anglicku je mnoho ľudí naladených proti Židom, ale som presvedčená, že v tejto krajine nemôže žiadny rasizmus nikdy prekvitať.“ Kľúčovou, ako vraví, je anglická decentnosť. To isté, o čom Andrew Gimson píše, že umiera.
Dúfajme, že Miriam Grossová má pravdu. Chil Rajchman v svojich memoároch spomína príbeh z Treblinky, kde si obzvlášť sadistickí nacisti pripíjali „na skorý príchod Židov z Anglicka“.

Autor je šéfredaktor britského mesačníka Standpoint, kde text pôvodne vyšiel.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite