Komunista No. 4?

S možnosťou, že hrajú akési divadlo, sa musí tiež rátať.  Ale nevidieť rozumný dôvod, prečo. Teória, že Ficom odstrašia  prípadných schopnejších uchádzačov z opozície či civilného prostredia,  je príliš špekulatívna.  Nedá sa však ignorovať,  že funkcia prezidenta tak, ako je dnes ústavne „nadizajnovaná“, nie je šitá na  letoru predsedu vlády a Smeru.   Iste, je možné,  že osobnou métou Fica v politike je pobyt na najvyššom vrchole a odtiaľ odchod do dejín s bustou a všetkými poctami (o majetkoch radšej pomlčme). Avšak predstava, že právomocami ďaleko najsilnejšiu pozíciu v štáte vymení za rolu viac-menej ceremoniára, nie je v súlade s dvadsiatimi rokmi tohto človeka v politike. Aj keď prvý ústavný činiteľ je viac ako tretí, treba jasne vidieť, že presun do paláca – a ešte navyše pravdepodobné vzdanie sa predsedníctva v strane –   by zbavil  Fica obrovskej časti moci, ktorou dnes disponuje. To je človek, ktorého  snom je strata (značnej časti) vplyvu na toky peňazí, nominácie ľudí, budovateľské plány (diaľnice, Bohunice) atď.?
Iste, od volieb visí vo vzduchu, že k 83 hlasom potrebuje Smer iba sedem, aby menil Ústavu. A potom už môže byť „dizajn“ hlavy štátu Ficovi na mieru.  Na Deň ústavy sa Pavol Paška vyjadril v zmysle, že keďže prezident je volený priamo ľudom, kompetencie by si zaslúžil širšie. Pokiaľ by však takýto plán  v Smere  nosili v hlave, nedáva žiadnu logiku vypúšťanie balónikov špeciálne o Ficovej kandidatúre. Aj keby sa opozícia, respektíve jej časť nechala zlákať  predstavou oslabenia Smeru po odchode dominantného predsedu, hlasmi pre  posilnenie prezidenta by  (zásadne?) zmenšili tú časť moci, o ktorú sa dovtedy uchádzali a mohli získať v parlamentných voľbách.
Napriek tomu, scenár „silného“ Fica na Hrade bude strašiť.  Z viacerých dôvodov  sa s ním sotva dajú spájať    štyri „klasické“ strany opozície. V prípade Matovičovho klubu sa však nedá nič vylúčiť.  Nielen preto, že jediná vládna strana má ozaj čo ponúkať, aby OĽANO rozobrala zákulisnými dohodami aj  po jednotlivcoch, z ktorých mnohí sú i po pol roku v NR SR úplne nečitateľní.  Príznakom vedomého budovania „konštruktívnych“ vzťahov Smeru a Obyčajných ľudí sú však už dohody o „Matovičových študentoch“ (zákon o sociálnom poistení) či o riešení rómskej otázky.  
Povedať, že ak Fico bude kandidovať, tak sú voľby rozhodnuté bez ohľadu na ďalších účastníkov, je banalita.  (Pokiaľ sa teda nezomelie niečo úplne mimoriadne – napr. obrovský prepad ekonomiky za jeho premiérstva, čo je možné.).  Nemá význam zatiaľ ani rozoberať, čo za kliatba to asi leží na Slovensku, keď aj  štvrtý prezident má byť (bude)    komunista.   Dá sa len predoslať, že keby sa Fico rozhodol sám seba takto predčasne penzionovať – teda bez ústavnej zmeny, čo by bola revolúcia –  symbolika Hradu ako dedičného léna boľševika by bola hrozná, ale politicky by krajina azda pookriala.