Voľakedy sme ich volali pesničkári. Dylan, Donovan, Cohen, Vysockij... Mali niečo za sebou a mali o čom spievať. Preto boli dôležité aj slová, ktoré sa menili v spievané príbehy či orálne posolstvá.
Boli to kompletné osobnosti. Spievali, hrali, skladali si piesne. A niektorí z nich presiahli oblasť hudby a zasahujú do literatúry.
.obrazoborectvo Boba Dylana
Bob Dylan bol prvý „literárny“ pesničkár. To znamená, že mu vždy záležalo viac na texte ako na ostatných zložkách piesne. Melódie boli niekedy monotónne a spev a sprievod diskutabilný, ale na slovo si Dylan potrpel. Niekedy privádza svojich poslucháčov na koncertoch k šialenstvu, keď namiesto obvyklých melódií vytvára nové – ale slová nemení nikdy. Aj v jeho textoch sú skvelé básnické obrazy, no svoju literárnu silu prejavil až vo svojej prvej – a doteraz jedinej „fikčnej“ knihe Tarantula. Je to plod jeho intenzívnej mladosti, keď mal 23 rokov a je to akýsi literárny pendant platní Highway 61 Revisited a Blonde on Blonde. Kým v hudbe nastupovalo Dylanovo elektrické obdobie, touto prózou preteká elektrina slovnej mágie, akú poznáme od surrealistov či vizionárov rôznych dôb.
Halucinačný spôsob písania pripomenie automatizmus textu dadaistov, ale pozorný čitateľ pod chaotickou spleťou slovných spojení vytuší dikciu Dylanových skladieb: „zelenáč maggie z flašky plné neuctivých gagů & jejich obsazení sedmi kabátů září & bojuje s dojičkami & pronikavě skučící dvěre od stodoly prásknou...“ Tieto ťažko artikulované výkriky a extatické monológy zachytávajú halucinogénne prostredie doby, ale sú viac než len dokumentárnym svedectvom o Dylanovej citlivosti voči slovu. Dylan vždy vŕšil textové obrazy, aby ich prienikom dosiahol emocionálny účinok. Tarantula je z tohto hľadiska obnaženým, nervným textom, ktorý láme povrchy syntaxe a dostáva sa na dreň autentickej obrazotvornosti.
.john Lennon píše...
John Lennon po sebe zanechal niekoľko kníh, z ktorých najpozoruhodnejšie sú John Lennon píše či Španiel na robotách. Jazyková komika a radostný humor týchto útlych knižiek majú blízko k tradícii Lewisa Carrolla, Edwarda Leara, Samuela Becketta či Jamesa Joyca. Lennon je virtuóz angličtiny, vytvára neologizmy, rozbíja ustálené slovné spojenia a frázy, likviduje slovné skameneliny a konštruuje z nich svieže výroky: „Bylo debilo v jedné daleké a vzdálené zemi za devatero řekami v široširé dálce od každopádně za devatero horami jen co vrána vzdušnou čárkou třikrát zaštěká žilo 39 lipidí...“ Je to samoúčelný, oslobodzujúci prejav tvorivej sily, očistený od akéhokoľvek zámeru a ideológie. Paralelu by sme mohli nájsť v kreslených postavičkách beatlesovského filmu Žltá ponorka či v Seržantovi Pepperovi. Aj publikované rozhovory s Lennonom ukázali, že bol poznačený náročnou literatúrou toho najvyššieho rangu oveľa viac, ako sa od celebrít v tomto priemysle očakáva.
.nádherne porazený Leonard Cohen
Zatiaľ čo pre Dylana či Lennona bol literárny exkurz iba invenčným a zaujímavým odskokom, pri Leonardovi Cohenovi je to zásadne inak. Cohen je básnik a prozaik par excellance. Napísal niekoľko regulárnych básnických zbierok, ktoré vyšli takmer kompletne v českých prekladoch. Jeho obraznosť je ťažká a ťaživá, starozákonná dikcia sa prelína s intímnymi výrokmi. Je to zvláštna lyrika, ktorá je zaťažená konkrétnosťou osobného príbehu autora i životov ľudí, ktorých stretol na svojej ceste. „Vyšli havrana před holubicí, / rozezni své řetězy, kterými jsi spoután v kleci.“ Cohen v posledných rokoch podstúpil meditačnú terapiu v budhistickom kláštore. Napriek tomu neprestáva byť poznačený tradíciou ortodoxného židovstva, čo sa odráža aj v jeho výrazive a slovnej zásobe.
Dva romány Nádherní porazení a Obľúbená hra majú približne rovnaký rozsah a sú vyrozprávané podobným jazykom. Obľúbená hra je viac epická, pod chaosom detailov sa odvíja životný príbeh básnika Lawrenca Breavmena. Nádherní porazení sú literárnou kolážou viacerých príbehov spôsobov rozprávania – je to striedanie dialógov, vnútorných monológov a halucinačného rozprávania, básní v próze, reflexií či sarkastických poznámok, z ktorých mnohé majú platnosť gnómy: „Ani máslo si nedokázali podat bez nějakého aforismu.“
Na príbehu „irokézskej panny“, Indiánky Kataríny Tekakwitho, nachádza paralely so svojím židovstvom: „Každá generace musí poděkovat svým Židům. I svým Indiánům,“ hovorí ústami jednej postavy Cohen.
K otázkam viery, Starého zákona, lásky a samoty sa vracia v koncíznej knižočke Kniha milosrdenství, ktorá vyšla ako bibelot aj v češtine. Je to 50 kratučkých textov, možno zápiskov, odkazov či modlitieb venovaných „mému učiteli“. Vzťah žiaka a duchovného vodcu je u Cohena mnohoznačný. Najväčším učiteľom mu doteraz bývali vlastné skúsenosti, ktoré mu priniesli veľa bolesti, rán, ale aj pokory a mieru. Aj táto kniha, v ktorej sa spája starozákonný pátos s orientálnou impresiou, je vydestilovaná zvnútra takýchto zážitkov.
.a uzrel Nick Cave oslicu...
Nick Cave je osobnosťou, ktorá v hudbe spája a presahuje rôzne žánre a priehradky. Vychádzal z temného gotického rocku, niektorí ho priraďujú k mohutnej vlne post-punku, ale v jeho tvorbe cítiť aj vplyvy klasických folkových pesničkárov (Dylan) alebo kabaretiérov typu Toma Waitsa. Jeho prekomponované piesne vychádzajú z klavírneho základu, už tým sú vrstevnatejšie a prekomponovanejšie ako trojakordové gitarovky iných bardov. Cavovi sedia väčšie plochy, a to potvrdil aj vo svojom najzrelšom literárnom diele – románe A uzřela oslice anděla. Na ploche takmer 300 strán buduje zložito štrukturovaný epický rámec, ktorý zaľudňuje množstvom postáv a postavičiek a zapĺňa meditatívnymi vložkami. Hrdina s nepravdepodobným menom Euchrid Eucrow je nemý, a tak konštatovanie, že je zároveň rozprávačom tejto prózy, znie trochu čudne. Jeho štylizovaná reč, ktorú Cave brilantne zvládol, je však naozaj akoby výkrikom nemého človeka. Celá próza je nesená gotickou pochmúrnosťou a depresívnosťou, ktorej je tak neproporčne veľa, až miestami paroduje samu seba. Čitateľ si musí položiť otázku, či to náhodou autor nemyslí ironicky a sebaironicky.
Nick Cave si pôdu pre tento mohutný román pripravil v menšej knižke King Ink, ktorú tvorili pesničkové texty bez piesní, poznámky alebo divadelné jednoaktovky, ktoré sa zrejme lepšie čítajú, ako by sa na ne pozeralo v divadle.
.ruský bard Bulat Okudžava
Kým doteraz spomínaní autori boli napriek všestrannosti svojho talentu predsa len v prvom rade hudobníci, skladatelia, speváci, inštrumentalisti, o Bulatovi Okudžavovi sa to povedať nedá. Najskôr bol básnikom a až neskôr začal svoje verše aj zhudobňovať. Niekedy sú to naozaj častušky, jednoduché trojakordové skladbičky. Okudžava tým nadviazal na tradíciu dekabristov, ktorí tiež prikladali dôležitosť deklamovaniu či spievaniu svojich básní. Aj v spievanej poézii sa vyskytujú časté historické motívy, ktoré sa naplno prejavili v rozkošatenej epike Bulata Okudžavu. Táto citlivosť na historické momenty a osobná rodová pamäť vychádzajú nesporne z autorovej biografie. Jeho rodina bola kruto perzekvovaná Stalinom i Berijom.
Prozaickým debutom bola novielka Ahoj, študent, po ktorej nasledovali aj rozsahom, aj ambíciami veľké prózy. Nebohého Avrosimova môžeme poznať aj zo slovenského prekladu. Próza Šipovove dobrodružstvá má podtitul Starodávna fraška. Práve tento fraškovitý spôsob opisovania veľko- i malodejinných udalostí sa stáva Okudžavovým charakteristickým rukopisom. Aj veľké historické témy (v románe Dostaveníčko s Bonapartom je to francúzske ťaženie v Rusku) buduje zdola: od množstva detailov, farbistých epizódiek, šťavnatých prehovorov nezriedka bizarných postáv. Najzávažnejší je asi jeho román Putovanie diletantov. Dá sa porovnať s veľkými epickými koncepciami Tolstého, Belého, Bulgakova, Vesjolého... Okudžava vidí putovanie ruského národa ako potácanie sa od Východu k Západu, od malosti k veľkoleposti, od citlivosti k sentimentalite, od túžby po slobode k anarchii...
Patti Smith – rocková poetka
Aj medzi ženami v súčasnej hudbe je niekoľko literátok. Legendárna Patti Smithová sa okrem textov v piesňach vyjadruje aj v štylizovaných denníkoch, ktoré vyšli ako kniha pod názvom Básně a deníky. Nadväzuje na odkaz beatnikov. Jej zápisky sú plné exaltovaných obrazov, osobných dedikácií a spracovania konkrétnych udalostí: „hudba zaplnila místnost jako voňavý květinový extrakt. Přicházela moje sestra, její ústa plná růžových lístků. Byla zlomyslná, zázračná a chráněná svou nevinností“. Smithová dokáže spojiť ženskú emocionalitu s tvrdým, rockovým životným pocitom.
Boli to kompletné osobnosti. Spievali, hrali, skladali si piesne. A niektorí z nich presiahli oblasť hudby a zasahujú do literatúry.
.obrazoborectvo Boba Dylana
Bob Dylan bol prvý „literárny“ pesničkár. To znamená, že mu vždy záležalo viac na texte ako na ostatných zložkách piesne. Melódie boli niekedy monotónne a spev a sprievod diskutabilný, ale na slovo si Dylan potrpel. Niekedy privádza svojich poslucháčov na koncertoch k šialenstvu, keď namiesto obvyklých melódií vytvára nové – ale slová nemení nikdy. Aj v jeho textoch sú skvelé básnické obrazy, no svoju literárnu silu prejavil až vo svojej prvej – a doteraz jedinej „fikčnej“ knihe Tarantula. Je to plod jeho intenzívnej mladosti, keď mal 23 rokov a je to akýsi literárny pendant platní Highway 61 Revisited a Blonde on Blonde. Kým v hudbe nastupovalo Dylanovo elektrické obdobie, touto prózou preteká elektrina slovnej mágie, akú poznáme od surrealistov či vizionárov rôznych dôb.
Halucinačný spôsob písania pripomenie automatizmus textu dadaistov, ale pozorný čitateľ pod chaotickou spleťou slovných spojení vytuší dikciu Dylanových skladieb: „zelenáč maggie z flašky plné neuctivých gagů & jejich obsazení sedmi kabátů září & bojuje s dojičkami & pronikavě skučící dvěre od stodoly prásknou...“ Tieto ťažko artikulované výkriky a extatické monológy zachytávajú halucinogénne prostredie doby, ale sú viac než len dokumentárnym svedectvom o Dylanovej citlivosti voči slovu. Dylan vždy vŕšil textové obrazy, aby ich prienikom dosiahol emocionálny účinok. Tarantula je z tohto hľadiska obnaženým, nervným textom, ktorý láme povrchy syntaxe a dostáva sa na dreň autentickej obrazotvornosti.
.john Lennon píše...
John Lennon po sebe zanechal niekoľko kníh, z ktorých najpozoruhodnejšie sú John Lennon píše či Španiel na robotách. Jazyková komika a radostný humor týchto útlych knižiek majú blízko k tradícii Lewisa Carrolla, Edwarda Leara, Samuela Becketta či Jamesa Joyca. Lennon je virtuóz angličtiny, vytvára neologizmy, rozbíja ustálené slovné spojenia a frázy, likviduje slovné skameneliny a konštruuje z nich svieže výroky: „Bylo debilo v jedné daleké a vzdálené zemi za devatero řekami v široširé dálce od každopádně za devatero horami jen co vrána vzdušnou čárkou třikrát zaštěká žilo 39 lipidí...“ Je to samoúčelný, oslobodzujúci prejav tvorivej sily, očistený od akéhokoľvek zámeru a ideológie. Paralelu by sme mohli nájsť v kreslených postavičkách beatlesovského filmu Žltá ponorka či v Seržantovi Pepperovi. Aj publikované rozhovory s Lennonom ukázali, že bol poznačený náročnou literatúrou toho najvyššieho rangu oveľa viac, ako sa od celebrít v tomto priemysle očakáva.
.nádherne porazený Leonard Cohen
Zatiaľ čo pre Dylana či Lennona bol literárny exkurz iba invenčným a zaujímavým odskokom, pri Leonardovi Cohenovi je to zásadne inak. Cohen je básnik a prozaik par excellance. Napísal niekoľko regulárnych básnických zbierok, ktoré vyšli takmer kompletne v českých prekladoch. Jeho obraznosť je ťažká a ťaživá, starozákonná dikcia sa prelína s intímnymi výrokmi. Je to zvláštna lyrika, ktorá je zaťažená konkrétnosťou osobného príbehu autora i životov ľudí, ktorých stretol na svojej ceste. „Vyšli havrana před holubicí, / rozezni své řetězy, kterými jsi spoután v kleci.“ Cohen v posledných rokoch podstúpil meditačnú terapiu v budhistickom kláštore. Napriek tomu neprestáva byť poznačený tradíciou ortodoxného židovstva, čo sa odráža aj v jeho výrazive a slovnej zásobe.
Dva romány Nádherní porazení a Obľúbená hra majú približne rovnaký rozsah a sú vyrozprávané podobným jazykom. Obľúbená hra je viac epická, pod chaosom detailov sa odvíja životný príbeh básnika Lawrenca Breavmena. Nádherní porazení sú literárnou kolážou viacerých príbehov spôsobov rozprávania – je to striedanie dialógov, vnútorných monológov a halucinačného rozprávania, básní v próze, reflexií či sarkastických poznámok, z ktorých mnohé majú platnosť gnómy: „Ani máslo si nedokázali podat bez nějakého aforismu.“
Na príbehu „irokézskej panny“, Indiánky Kataríny Tekakwitho, nachádza paralely so svojím židovstvom: „Každá generace musí poděkovat svým Židům. I svým Indiánům,“ hovorí ústami jednej postavy Cohen.
K otázkam viery, Starého zákona, lásky a samoty sa vracia v koncíznej knižočke Kniha milosrdenství, ktorá vyšla ako bibelot aj v češtine. Je to 50 kratučkých textov, možno zápiskov, odkazov či modlitieb venovaných „mému učiteli“. Vzťah žiaka a duchovného vodcu je u Cohena mnohoznačný. Najväčším učiteľom mu doteraz bývali vlastné skúsenosti, ktoré mu priniesli veľa bolesti, rán, ale aj pokory a mieru. Aj táto kniha, v ktorej sa spája starozákonný pátos s orientálnou impresiou, je vydestilovaná zvnútra takýchto zážitkov.
.a uzrel Nick Cave oslicu...
Nick Cave je osobnosťou, ktorá v hudbe spája a presahuje rôzne žánre a priehradky. Vychádzal z temného gotického rocku, niektorí ho priraďujú k mohutnej vlne post-punku, ale v jeho tvorbe cítiť aj vplyvy klasických folkových pesničkárov (Dylan) alebo kabaretiérov typu Toma Waitsa. Jeho prekomponované piesne vychádzajú z klavírneho základu, už tým sú vrstevnatejšie a prekomponovanejšie ako trojakordové gitarovky iných bardov. Cavovi sedia väčšie plochy, a to potvrdil aj vo svojom najzrelšom literárnom diele – románe A uzřela oslice anděla. Na ploche takmer 300 strán buduje zložito štrukturovaný epický rámec, ktorý zaľudňuje množstvom postáv a postavičiek a zapĺňa meditatívnymi vložkami. Hrdina s nepravdepodobným menom Euchrid Eucrow je nemý, a tak konštatovanie, že je zároveň rozprávačom tejto prózy, znie trochu čudne. Jeho štylizovaná reč, ktorú Cave brilantne zvládol, je však naozaj akoby výkrikom nemého človeka. Celá próza je nesená gotickou pochmúrnosťou a depresívnosťou, ktorej je tak neproporčne veľa, až miestami paroduje samu seba. Čitateľ si musí položiť otázku, či to náhodou autor nemyslí ironicky a sebaironicky.
Nick Cave si pôdu pre tento mohutný román pripravil v menšej knižke King Ink, ktorú tvorili pesničkové texty bez piesní, poznámky alebo divadelné jednoaktovky, ktoré sa zrejme lepšie čítajú, ako by sa na ne pozeralo v divadle.
.ruský bard Bulat Okudžava
Kým doteraz spomínaní autori boli napriek všestrannosti svojho talentu predsa len v prvom rade hudobníci, skladatelia, speváci, inštrumentalisti, o Bulatovi Okudžavovi sa to povedať nedá. Najskôr bol básnikom a až neskôr začal svoje verše aj zhudobňovať. Niekedy sú to naozaj častušky, jednoduché trojakordové skladbičky. Okudžava tým nadviazal na tradíciu dekabristov, ktorí tiež prikladali dôležitosť deklamovaniu či spievaniu svojich básní. Aj v spievanej poézii sa vyskytujú časté historické motívy, ktoré sa naplno prejavili v rozkošatenej epike Bulata Okudžavu. Táto citlivosť na historické momenty a osobná rodová pamäť vychádzajú nesporne z autorovej biografie. Jeho rodina bola kruto perzekvovaná Stalinom i Berijom.
Prozaickým debutom bola novielka Ahoj, študent, po ktorej nasledovali aj rozsahom, aj ambíciami veľké prózy. Nebohého Avrosimova môžeme poznať aj zo slovenského prekladu. Próza Šipovove dobrodružstvá má podtitul Starodávna fraška. Práve tento fraškovitý spôsob opisovania veľko- i malodejinných udalostí sa stáva Okudžavovým charakteristickým rukopisom. Aj veľké historické témy (v románe Dostaveníčko s Bonapartom je to francúzske ťaženie v Rusku) buduje zdola: od množstva detailov, farbistých epizódiek, šťavnatých prehovorov nezriedka bizarných postáv. Najzávažnejší je asi jeho román Putovanie diletantov. Dá sa porovnať s veľkými epickými koncepciami Tolstého, Belého, Bulgakova, Vesjolého... Okudžava vidí putovanie ruského národa ako potácanie sa od Východu k Západu, od malosti k veľkoleposti, od citlivosti k sentimentalite, od túžby po slobode k anarchii...
Patti Smith – rocková poetka
Aj medzi ženami v súčasnej hudbe je niekoľko literátok. Legendárna Patti Smithová sa okrem textov v piesňach vyjadruje aj v štylizovaných denníkoch, ktoré vyšli ako kniha pod názvom Básně a deníky. Nadväzuje na odkaz beatnikov. Jej zápisky sú plné exaltovaných obrazov, osobných dedikácií a spracovania konkrétnych udalostí: „hudba zaplnila místnost jako voňavý květinový extrakt. Přicházela moje sestra, její ústa plná růžových lístků. Byla zlomyslná, zázračná a chráněná svou nevinností“. Smithová dokáže spojiť ženskú emocionalitu s tvrdým, rockovým životným pocitom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.