.vo februári 2011, keď kancelárka Angela Merkelová oznámila, že iba 42-ročný Weidmann pôjde do čela Bundesbanky, upútal pozornosť pozoruhodný spor. Jeden z jeho bývalých učiteľov, profesor Roland Vaubel, ho označil za „bezfarebného technokrata“, ktorý „nedorástol na svoj úrad“. Vzápätí mu oponoval ďalší renomovaný profesor ekonómie a tiež bývalý Weidmannov učiteľ, Manfred Neumann, ktorý Vaubela obvinil, že má pre svoju kritiku čisto osobné dôvody. Weidmann bol vraj veľmi talentovaný študent, ktorý bol autorom výborných prác o peňažnej politike. Novinári sa tak mohli rozhodnúť, ktorú interpretáciu si vybrať.
Latka bola nastavená vysoko. Predtým vládol Bundesbanke Axel Weber, ktorý sa mal stať novým prezidentom Európskej centrálnej banky (ECB). Lenže Weber vnútri ECB oponoval nákupom dlhopisov problémových krajín a bolo jasné, že proti jeho menovaniu sa postaví celý juh eurozóny. Navyše, vzťah kancelárky Merkelovej k nemu ochladol. Weber sa tak rozhodol pre šokujúci krok – podal demisiu. Keď Merkelová následne ukázala na Jensa Weidmanna, svojho dlhoročného ekonomického topporadcu, opozícia aj mnohí novinári sa priklonili k Vaubelovej interpretácii: po principiálnom Weberovi prišiel flexibilný technokrat, ktorý bude hvízdať podľa taktovky kancelárky. Viac sa ani mýliť nemohli.
.zrážka
Weidmann dával od začiatku najavo, že jeho lojalita ku kancelárke bola čisto pracovná. A že na novom mieste bude lojálny k protiinflačnej tradícii Bundesbanky. Ale to nebolo všetko: Weidmann nielenže oponoval na grémiách ECB ďalším nákupom dlhopisom, on na rozdiel od svojho predchodcu svoju kritiku prednášal verejne. V čase, keď na Slovensku padala Radičovej vláda pre euroval, Weidmann otvorene kritizoval navýšenie eurovalu, pretože mal obavu, že zadlžené štáty zvalia dlhy na Nemecko namiesto toho, aby šetrili. A keď ECB po nástupe Taliana Maria Draghiho, inak ďalšieho výborného ekonomického mozgu, dala polbiliónovú injekciu európskym bankám, Weidmann kritiku vystupňoval: fakt, že v tom čase Taliani ustupovali od pôvodnej reformy pracovného práva a Španieli zľavili v boji proti deficitom, pokladal za jasný dôkaz, že pumpovanie peňazí síce krátkodobo upokojuje trhy, ale v skutočnosti je kontraproduktívne. Vyhlásil tiež, že je dlhodobo neudržateľné, aby niektoré európske banky držalo pri živote financovanie cez ECB, a preto ECB nemôže zmeškať okamih, keď so svojimi masívnymi pôžičkami skončí. Bankám vraj pomôže iba reštrukturalizácia a rekapitalizácia.
.draghiho plán
Na medzinárodnej scéne nemá Weidmann otvorených spojencov: juh EÚ ho pokladá za kazisveta, posadnutého strachom z inflácie. Telefónne číslo si vraj naňho zohnal aj Barack Obama, ktorý mu chce zrejme dohovoriť. Weidmann má napätý vzťah nielen s Draghim, ale aj so samotnou kancelárkou Merkelovou, ktorá sa takisto spolieha na ECB. Práve tento štvrtok má dôjsť na zasadnutí Rady ECB k rozhodujúcej bitke. Ľudia okolo Maria Draghiho majú predložiť plán, podľa ktorého by banka neobmedzene (kým nespadnú úroky pod istú úroveň) skupovala dlhopisy ohrozených štátov. Podmienkou je, aby tieto štáty paralelne požiadali o pomoc euroval a súčasne sa tak zaviazali na reformy. ECB už takisto nebude trvať na statuse prioritného veriteľa (čo má povzbudiť súkromných investorov). Plán je cielený najmä na Španielsko a Taliansko, ktoré si na trhoch požičiavajú za vysoké úroky. Bankári aj politici cítia, že novou politikou by ECB prekročila Rubikon – no zároveň veria, že inej cesty niet, inak euro skolabuje.
.sila inštitúcie
A Weidmann? Ten zase vie, že ťahá za kratší koniec a preto chce okrem nemeckej verejnosti zburcovať svojich tichých spojencov v Rade ECB. Týždenník Der Spiegel, ktorý je zjavne na jeho strane, ho koncom augusta zobrazil priamo na titulnej obálke – s odhodlaným výrazom tváre a so zovretými päsťami. A vnútri časopisu bol rozsiahly rozhovor s nezvyčajne ostrými citátmi, ktoré šokovali nielen Draghiho. Podľa Weidmanna sa nové plány podobajú na „financovanie štátu prostrednítvom tlačenia peňazí“, čo môže „vyvolať závislosť ako u drogy“. Draghiho ďalej nepriamo obvinil, že ohrozuje nezávislosť ECB a na otázku týždenníka, či sa necíti v Rade ECB osamotený, odpovedal: „Neverím, že som jediný, ktorý má z tohto bolesti brucha.“ Týždenník sa pýtal, či táto otvorená polemika nie je porušením akéhosi bankárskeho tabu. Ale podľa Weidmanna ide o natoľko zásadné otázky, že o nich treba hovoriť verejne. Jadro jeho kritiky voči aktuálnym plánom znie: je pravda, že zatiaľ bezprostredne nehrozí inflácia, ale ak sa ECB nevráti k svojmu poslaniu, vytratí sa z eurozóny dôvera a situácia sa celkom vymkne spod kontroly.
Predtým nenápadný Merkelovej poradca – dnes najprovokujúcejší bankár sveta, ktorý verí, že hlavnou úlohou centrálnej banky je starať sa o stabilné peniaze. Na Weidmannovi nepochybne vidieť, čo znamená sila elitnej inštitúcie, ktorá čerpá sebavedomie zo slávnej minulosti. Aj on chce byť zapísaný ako uchovávateľ ctihodnej tradície Bundesbanky, ktorej intuícia neklamala, ani keď jej členovia v 90. rokoch upozorňovali, že projekt veľkej eurozóny je predčasný.
Latka bola nastavená vysoko. Predtým vládol Bundesbanke Axel Weber, ktorý sa mal stať novým prezidentom Európskej centrálnej banky (ECB). Lenže Weber vnútri ECB oponoval nákupom dlhopisov problémových krajín a bolo jasné, že proti jeho menovaniu sa postaví celý juh eurozóny. Navyše, vzťah kancelárky Merkelovej k nemu ochladol. Weber sa tak rozhodol pre šokujúci krok – podal demisiu. Keď Merkelová následne ukázala na Jensa Weidmanna, svojho dlhoročného ekonomického topporadcu, opozícia aj mnohí novinári sa priklonili k Vaubelovej interpretácii: po principiálnom Weberovi prišiel flexibilný technokrat, ktorý bude hvízdať podľa taktovky kancelárky. Viac sa ani mýliť nemohli.
.zrážka
Weidmann dával od začiatku najavo, že jeho lojalita ku kancelárke bola čisto pracovná. A že na novom mieste bude lojálny k protiinflačnej tradícii Bundesbanky. Ale to nebolo všetko: Weidmann nielenže oponoval na grémiách ECB ďalším nákupom dlhopisom, on na rozdiel od svojho predchodcu svoju kritiku prednášal verejne. V čase, keď na Slovensku padala Radičovej vláda pre euroval, Weidmann otvorene kritizoval navýšenie eurovalu, pretože mal obavu, že zadlžené štáty zvalia dlhy na Nemecko namiesto toho, aby šetrili. A keď ECB po nástupe Taliana Maria Draghiho, inak ďalšieho výborného ekonomického mozgu, dala polbiliónovú injekciu európskym bankám, Weidmann kritiku vystupňoval: fakt, že v tom čase Taliani ustupovali od pôvodnej reformy pracovného práva a Španieli zľavili v boji proti deficitom, pokladal za jasný dôkaz, že pumpovanie peňazí síce krátkodobo upokojuje trhy, ale v skutočnosti je kontraproduktívne. Vyhlásil tiež, že je dlhodobo neudržateľné, aby niektoré európske banky držalo pri živote financovanie cez ECB, a preto ECB nemôže zmeškať okamih, keď so svojimi masívnymi pôžičkami skončí. Bankám vraj pomôže iba reštrukturalizácia a rekapitalizácia.
.draghiho plán
Na medzinárodnej scéne nemá Weidmann otvorených spojencov: juh EÚ ho pokladá za kazisveta, posadnutého strachom z inflácie. Telefónne číslo si vraj naňho zohnal aj Barack Obama, ktorý mu chce zrejme dohovoriť. Weidmann má napätý vzťah nielen s Draghim, ale aj so samotnou kancelárkou Merkelovou, ktorá sa takisto spolieha na ECB. Práve tento štvrtok má dôjsť na zasadnutí Rady ECB k rozhodujúcej bitke. Ľudia okolo Maria Draghiho majú predložiť plán, podľa ktorého by banka neobmedzene (kým nespadnú úroky pod istú úroveň) skupovala dlhopisy ohrozených štátov. Podmienkou je, aby tieto štáty paralelne požiadali o pomoc euroval a súčasne sa tak zaviazali na reformy. ECB už takisto nebude trvať na statuse prioritného veriteľa (čo má povzbudiť súkromných investorov). Plán je cielený najmä na Španielsko a Taliansko, ktoré si na trhoch požičiavajú za vysoké úroky. Bankári aj politici cítia, že novou politikou by ECB prekročila Rubikon – no zároveň veria, že inej cesty niet, inak euro skolabuje.
.sila inštitúcie
A Weidmann? Ten zase vie, že ťahá za kratší koniec a preto chce okrem nemeckej verejnosti zburcovať svojich tichých spojencov v Rade ECB. Týždenník Der Spiegel, ktorý je zjavne na jeho strane, ho koncom augusta zobrazil priamo na titulnej obálke – s odhodlaným výrazom tváre a so zovretými päsťami. A vnútri časopisu bol rozsiahly rozhovor s nezvyčajne ostrými citátmi, ktoré šokovali nielen Draghiho. Podľa Weidmanna sa nové plány podobajú na „financovanie štátu prostrednítvom tlačenia peňazí“, čo môže „vyvolať závislosť ako u drogy“. Draghiho ďalej nepriamo obvinil, že ohrozuje nezávislosť ECB a na otázku týždenníka, či sa necíti v Rade ECB osamotený, odpovedal: „Neverím, že som jediný, ktorý má z tohto bolesti brucha.“ Týždenník sa pýtal, či táto otvorená polemika nie je porušením akéhosi bankárskeho tabu. Ale podľa Weidmanna ide o natoľko zásadné otázky, že o nich treba hovoriť verejne. Jadro jeho kritiky voči aktuálnym plánom znie: je pravda, že zatiaľ bezprostredne nehrozí inflácia, ale ak sa ECB nevráti k svojmu poslaniu, vytratí sa z eurozóny dôvera a situácia sa celkom vymkne spod kontroly.
Predtým nenápadný Merkelovej poradca – dnes najprovokujúcejší bankár sveta, ktorý verí, že hlavnou úlohou centrálnej banky je starať sa o stabilné peniaze. Na Weidmannovi nepochybne vidieť, čo znamená sila elitnej inštitúcie, ktorá čerpá sebavedomie zo slávnej minulosti. Aj on chce byť zapísaný ako uchovávateľ ctihodnej tradície Bundesbanky, ktorej intuícia neklamala, ani keď jej členovia v 90. rokoch upozorňovali, že projekt veľkej eurozóny je predčasný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.