Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Obrazy, hrajúce na ústnu harmoniku

.časopis .kritická príloha

V

V poviedke Jej otec, ktorú Ivan Horváth publikoval ako devätnásťročný v roku 1923, je miesto, ktoré použila Alta Vášová v rovnomennom filmovom scenári: „Vystrel som sa a ležal bez myšlienky, slnko pálilo a v tôni bolo príjemne.
Po ruke mi preliezol mravúch a ja som ho zhodil. Spadol medzi trávu.“

Alta Vášová použila tento pohľad ako vizuálny kľúč k celému filmu. Mravce, korienky rastlín, lístky trávy, zrniečka prste sa zmenili na pradávne zvieratá, pohybujúce sa v nepriehľadnej džungli s kopijami stromov a obrovskými násypmi zeminy. Z mikrosveta prírody sa stal makrosvet vesmíru. Dnes už sme múdrejší, a ak nie múdrejší tak aspoň poučenejší a vieme, že šlo o prepojenie minimal artu s landartom. Pravdu povediac, je to jedno, pojmy aj tak často len zacláňajú výhľad.
Pri listovaní v príbehu Vladimíra Boudnika z knihy Jindřicha Chalupeckého Na hranicích umění (Praha, Prostor/ Arkýř 1990) som narazil na takéto vety: „... teď je to skutečnost sama, co Boudník svým uměním objevuje: ne už jaká je, ne co může znamenat, ne co se v ní jeví, ale prostě jen to, že se jeví a že je. Tato abstrakce je ve skutečnosti opakem abstrakce. Je intuicí vesmíru v jeho konkrétnosti, teprve se rozlišujícího ve své tvary a tvory . Také u Boudníka vyvstávají bytosti prvotního světa přírody, polorostlinné a polohmyzí. Je to evokace nekonečného bytí světa či bytí v jeho nekonečnosti. Boudníkovi byl celý viditelný svět proudem neustále se přerozujících útvarů a stačilo mu se na cokoli zahledět, aby se konvenční podoby rozpadly a z nich vznikaly nové a nové. Tento proud nemůže mít závěru a Boudníkovy grafiky jsou čírymi prostory barevného a tvarového jevení, chvilkovými zahlédnutími krajin ještě předlidských“.
V mojich asociačných spojoch to zaiskrilo a vynorili sa mi obrazy Igora Minárika. Aj ony sú intuíciou vesmíru v jeho konkrétnosti, ešte sa iba rozlišujúceho na svoje tvary a tvory; aj ony sú evokáciou nekonečného bytia sveta či bytia v jeho nekonečnosti. Takéto vety sú darom, ktorý je o to krajší, že je neočakávaný a nevyžaduje nijakú odmenu.
Potom ma už neprekvapili Chalupeckého vety z príbehu Jiřího Balacara: „Moderní umění má v sobě pořád sklon tvářit se učenecky a zasvěcenecky; ale tady najednou byl soubor věcí, které patřily k našemu obyčejnému světu; nelíčené, bezprostřední, bez pretencí být takové či onaké, ba dokonce plné humoru.“
Obrazy Igora Minárika sú v podstate pradávne dosky, plné obrazných hieroglyfov, ktoré desaťročia rozposiela do sveta ako dary. Obdarovaný pozná časť Minárikovho vesmírneho kaleidoskopu, mozaiky, puzzle, alebo ako chcete. On sám má možno predstavu svojej knihy vesmíru, a možno aj nie. Ale aj tak ma fascinuje nápad, že by sme raz mohli jeho uzly, nitky, dráhy, siete a sietnice vidieť spolu a naraz. 
Minárikove obrazy sa meňavkovito hmýria, menia, prelínajú, zauzľujú, zrážajú, prelievajú, pretekajú.  Kopia sa na nich kvapôčkovité mikroskopické útvary a ganglia, trčia z nich slamky, drievka a kúsky zhrdzavených poklopov, ústiacich do neviditeľných svetov, ktoré bobtnajú, rašia a vyrážajú z obrazu. To, čo vzniklo ľudskou rukou, sa na nich spája s tým, čo zásah ľudskej ruky prežilo. Geometrické tvary striedajú jednoduché alebo zauzľujúce sa ohyby a záhyby, farby sa na nich rozlievajú a zlievajú, rozbiehajúce sa znaky postavičiek vymieňajú ubiehajúce tekuté línie a prúdnice priamiek, kriviek, znakov a značiek. Blýska sa na nich, tvoria sa hviezdne kopy, tvory a tvary splývajú a všetok ten pohyb riadi ústna harmonika Igora Minárika.
Rudolf Fila vidí Igora Minárika a Mariána Mudrocha ako dvojhlavú kartu. Na jednej polovici je lakonický Marián Mudroch, okolo bedier prepásaný chlebníkom s posledným krajcom chleba. Na druhej polovici je hýrivo rozpätý Igor Minárik. Tú dvojhlavú kartu s maliarom, ktorý sa bojí len toho, aby nezomrel hladný a s tým druhým, ktorého obrazy tancujú podľa ústnej harmoniky, možno vyložiť tak, že „umenie sa nezačína nikde v skutočnosti, ako ju žijeme, ale prichádza k nej, aby ju osvetlilo, aby ju viedlo z jej temných rozpakov.“
Toto umenie je pri všetkej asketickej lakonickosti hedonisticky hýrivé a pri všetkej hedonistickej hýrivosti sa stáva clivým smútkom rozpomínania.

.peter Zajac
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite