Problém Fareeda Zakariu

Fareed Zakaria sa narodil v roku 1965 v indickom veľkomeste Mumbaj. Bol štvrtým, najmladším dieťaťom moslimskej rodiny, ktorá kládla veľký dôraz na intelektuálny rozvoj svojich detí. Fareedov otec Rafiq Zakaria bol islamský učenec a významný politik. Jeho matka Fatima Zakaria bola istý čas šéfredaktorkou novín Mumbai Times a nedeľnej prílohy The Times of India. Moslimská viera nebránila rodine prijímať podnety z viacerých strán. Fareed študoval na cirkevnej škole, kde sa každý deň spievali anglikánske duchovné piesne. Rodičia ho vychovali v úcte k sekulárnemu štátu  usporiadanému vo forme republiky. Vďaka bohatstvu rodiny a jej intelektuálnej aj duchovnej otvorenosti prežil Fareed výnimočné detstvo. Aj tam treba hľadať korene jeho stálej túžby vynikať, postupovať k ďalším obzorom a podávať čo najvyššie výkony.

Myslenie Fareeda Zakariu síce formovala indická a britská tradícia, no rozhodol sa študovať vysokú školu v USA. Fascinovala ho politika a odhadol, že najlepší priestor na jej pozorovanie a ovplyvňovanie je priamo vnútri svetovej veľmoci.

 Na  Yale patril k najaktívnejším študentom, dosahoval výborný prospech a pracoval v študentských organizáciách. Intelekt, vzdelanie, kultúrne bohaté zázemie ešte nemusia každému zabezpečiť úspech. Fareed Zakaria však to, čo zdedil, čo dostal a čo si sám vydobyl, dokázal pretaviť do pozoruhodných úvah. 

V roku 1992 sa stal výkonným šéfredaktorom prestížneho časopisu Foreign Affairs, kde uverejnil slávnu esej Samuela Huntingtona Konflikt civilizácií? 

Od roku 2000 pracoval v tíme týždenníka Newsweek a začal si cielene budovať vlastné publikum. S odporúčaniami od ľudí ako Henry Kissinger mu to šlo dobre. Mal povesť bystrozrakého pozorovateľa s ostrým jazykom. Po tragédii 11. septembra uverejnil esej Why They Hate Us a ponúkol nekonvenčné vysvetlenie pre zúrivosť, s akou islamisti vyrážajú do boja proti Západu. „Vidia televízne programy, vidia fast food, vidia nealkoholické nápoje, ale nevidia v spoločnosti skutočnú liberalizáciu, zlepšujúce sa príležitosti a otvorenosť.  Ľudia sa globalizácii môžu prizerať, no zväčša na ňu nemôžu siahnuť.“ Inými slovami, problém nie je zásadná neznášanlivosť, obsiahnutá v islame, ale skôr sociálny vývoj v mnohých islamských spoločnostiach.

Dnes možno diskutovať o tom, či mal Zakaria pravdu, keď primárne odmietol náboženskú intoleranciu ako hlavnú príčinu islamistickej nenávisti. Jeho rodina, liberálna, osvietená a privilegovaná, ho vybavila celkom iným príkladom islamského prostredia, než aké sa vyskytuje v iných vrstvách a iných kultúrach. Ďalším protirečením jeho kariéry je postoj k vojne v Iraku. Zakaria sám vo svojej knihe The Future of Freedom uznáva, že podmienkou spravodlivého fungovania ľudskej spoločnosti nie je demokracia, ale rešpektovanie osobnej slobody, a že tam, kde sloboda jednotlivca nie je zabezpečená ústavnými tradíciami, sa demokracia stáva neliberálnou tyraniou väčšiny. Keď sa však v USA debatovalo o vojenskom  zásahu v Iraku, tvrdil, že v Iraku „to treba zamiešať“, preto podporil inváziu.

Zakaria sa označuje za centristu, čiže odmieta sa vymedzovať politickým postojom. Občas tak vzniká dojem, že sa jemne dotkne všetkých hlavných prúdov v politike, aby sa ani jednému z nich nemusel zaviazať. V 90. rokoch mal povesť „reaganovca“, obhajoval zmenšovanie štátneho aparátu a brojil proti rozvoju  byrokracie. V posledných prezidentských voľbách podporil Baracka Obamu, ktorý je tvorcom a inšpirátorom nových a nových štátnych programov.

Najnepríjemnejší však v Zakariovej kariére nie je tento tanec medzi ideami – napokon, vďaka svojej vysokej inteligencii ho vykonáva svižne a elegantne. Omnoho horšie pôsobia udalosti, ktoré zažil za posledné týždne. Keď vyšlo najavo, že Zakaria takmer doslovne prepísal časť textu od historičky Jill Leporovej, začlenil ju do svojho článku písaného pre Time a neuviedol zdroj, vypukol škandál. Zakaria bol dočasne suspendovaný v Time aj v CNN. Vzápätí sa ospravedlnil a vysvetlil, že šlo o omyl pri prepisovaní poznámok. Nasledovali podozrenia, či Zakariov omyl nebol omylom niektorého člena alebo členky jeho asistentského tímu. A vyvstala teda otázka, kto  vlastne Zakariove texty píše.

Zakaria reagoval sľubom, že okreše svoje rozkošatené pracovné povinnosti, pretože si chybu vykoledoval prehnanou zaneprázdnenosťou. To, že sa sám na istý čas stal obľúbenou témou mediálnych komentátorov, prijal so šarmom i pokorou. Šéfovia ho vzápätí rehabilitovali a zdá sa, že epizódka nebude mať dlhodobejšiu dohru.

Otázniky však zostávajú. Týkajú sa nielen jeho, ale celej generácie mediálnych tvárí – ľudí, ktorí pôsobia na toľkých fórach, až to vyzerá, akoby tam posielali svoje klony. Možno je načase uznať, ako to musel spraviť aj Zakaria, že nemožno stihnúť všetko a že hyperaktivita sa občas trestá.