Psychiatria, nástroj moci

Nacistické Nemecko, Sovietsky zväz – to sú krajiny, ktoré preukázateľne zneužívali a v prípade súčasnej Číny aj naďalej zneužívajú psychiatriu na to, aby sa zbavili, dočasne alebo aj natrvalo tých, čo sú nepohodlní a pre režim nebezpeční. Túto  odpornú prax však používalo, i keď v menšej miere ako spomínané veľmoci, aj socialistické Československo. 

Českí autori Pavel Baudiš a Jan Libiger v publikácii Psychiatrie a etika (Praha, 2002) poukazujú  na fakt, že tieto zločinecké aktivity sú u nás zmapované iba povrchne. V ČSSR bola zaužívaná prax, najmä na Morave (ako príklad autori uvádzajú psychiatrickú liečebňu v Šternberku), že pri významných štátnych výročiach, pri voľbách, pri spartakiádach alebo pri návštevách zahraničných štátnikov boli vydávané príkazy ambulantným psychiatrom umiestniť v liečebniach také osoby z radov pacientov, ktoré by „mohli ohroziť verejný poriadok“ . Čím boli myslení tí, ktorí by mohli protestovať proti režimu. 

Medzi inými sa uvádza prípad 58-ročného stolára, ktorý bol v roku 1986, ale aj predtým, opakovane obvinený za poburovanie. Jeho hlavné previnenie spočívalo okrem poukazovania na prax Husákovho režimu v tom, že spísal dokument o zneužívaní psychiatrie v ČSSR.  Nešiel do väzenia, ale proti svojej vôli do ústavu na psychiatriu s diagnózou paranoia querulans et persecutoria: teda kverulantstvo a pocity prenasledovania. Osudy perzekvovaného sledovala Svetová psychiatrická asociácia a v rokoch 1988 – 1989 od našich zdravotníkov požadovala medicínske posúdenia a adekvátne riešenie situácie. Pozoruhodný je epilóg prípadu: po roku 1989 niektorí psychiatri zotrvali na svojich záveroch v tomto prípade, no iní od diagnózy paranoja odstúpili a stolárovi sa ospravedlnili.

Jedným dychom však musíme dodať, že mnohí naši statoční psychiatri s režimom nespolupracovali a naopak, disidentom poskytli na klinikách fakticky „azyl“, aby ich tak uchránili pred represáliami či väznením. Sú zdokumentované prípady, že hospitalizácia na psychiatrii zachránila ľudí pred väzením. Uvádza sa prípad 16-ročného chlapca, ktorý chcel zistiť a americkej ambasáde odovzdať rozmiestnenie sovietskych rakiet; alebo 35-ročného Róma, ktorý pracoval asi tri týždne na stavbe krytov Civilnej obrany, dostal sa k nedôležitým plánom a chcel ich predať do Nemecka. Ako uvádzajú Baudiš s Libigerom, celkovo bolo v osemdesiatych rokoch  hospitalizovaných bez súhlasu dotyčného v Psychiatrickej liečebni v pražských Bohniciach asi 80 percent všetkých prijatých pacientov, pričom prvé tri roky po Novembri sa tento počet znížil asi štyrikrát.

Dnešné Slovensko je demokratickou, členskou krajinou EÚ, ktorá by mala rešpektovať medzinárodné dohovory aj vlastné zákony. Ako upozorňuje psychiater Peter Breier, ktorý už niekoľko rokov pôsobí vo Veľkej Británii, človek môže byť u nás podľa platnej legislatívy nedobrovoľne hospitalizovaný iba v prípade, ak trpí duševnou poruchou, v dôsledku ktorej ohrozuje seba, iných alebo hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu. Je evidentné, že na Hedvigu Malinovú  Žákovú sa nič z toho nevzťahuje.

 Tento článok vzniká zhodou okolností v deň výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Aj to úzko súvisí s našou témou.  Dňa 25. augusta 1968 sa na moskovskom Červenom námestí zišlo osem  statočných sovietskych občanov, aby vyjadrili nesúhlas s vojenskou inváziou. Písali sme už o nich (týždeň 46/2010), pripomeňme si však (nielen) ich osudy. Sovietskych disidentov už dlho pred ich otvoreným vystúpením sledovala KGB a dôsledky svojich statočných činov znášali do konca života: čakali ich niekoľkoročné tresty väzenia, vyhnanstva či „vymývania mozgov“ vo väzenských psychiatrických klinikách (tzv. psychuškách). Týkalo sa to po auguste 68 nielen ZSSR, aj stoviek ľudí v ďalších krajinách Varšavskej zmluvy. Píše o tom kniha Za vaši a naši svobodu, ktorú predvlani zostavili a vydali pracovníci českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov.

Ako upozorňuje jedna z ôsmich statočných demonštrantov z Červeného námestia, poetka a prekladateľka Natália Gorbanevská (1936), už Nikita Chruščov v 50. rokoch na otázku na Západe, či sú v Sovietskom zväze politickí väzni, odpovedal jasne: „Nie, nie sú. U nás sú buď zločinci, alebo blázni.“ Tejto praxe sa režim dôsledne držal aj po skončení stalinskej éry. Samotnú Gorbanevskú vyhlásili za duševne chorú a na tri roky ju strčili do väzenskej psychiatrickej nemocnice v Moskve, následne do Kazane. Jej zážitky s „terapiou“  a podávaním silných liekov s vedľajšími účinkami, najmä haloperidolu, v dôsledky ktorého strácala schopnosť čítať a písať, boli natoľko traumatizujúce, že ich opísala iba v dvoch televíznych rozhovoroch a už sa k nim nechce vracať.

Robotník Valerij Lukanin, študent matematiky Elijahu Rips, básnik a prekladateľ Jevgenij Kušev, matematik, filozof a básnik Alexander Jesenin Volpin: to sú mená iba niektorých ďalších odporcov sovietskeho režimu, ktorí nútene skončili na psychiatrii. Medzi najdesivejšie patrí príbeh literáta Viktora Fajnberga, ďalšieho z ôsmich statočných. Po roku 1968 mu sovietsky súd priamo odporučil diagnózu schizofrénie s paranoidným syndrómom, prejavujúcim sa „politickým diletantstvom“. Samotka, elektrické šoky, inzulínoterapia spojená so stratou vedomia, operácia štítnej žľazy, vystavenie týraniu a ponižovaniu – týmito slovami opisuje Fajnberg svojich päť rokov na tzv. psychuške. Nezlomilo ho to. Mal jedinú možnosť dostať sa von, no odmietol ju. Inak by si musel kľaknúť na kolená, priznať sa, je duševne chorý, poďakovať sa lekárom a sľúbiť, že sa už nebude stretávať so svojimi priateľmi v disente. Naopak, Fajnberg spoločne s ďalším disidentom Vladimírom Borisom začali a vydržali na samotke na väzenskej psychiatrii 81-dňovú hladovku,  o ktorej sa vďaka tajne vynášaným správam dozvedel svet cez BBC. O ich prípad sa zaujímala Svetová psychiatrická asociácia, ktorej členom bol aj Sovietsky zväz, takže režim bol nútený ustúpiť a väzňov – pacientov preložili na miernejšie somatické oddelenie.

 Ako uvádza v publikácii Posttraumatická stresová porucha (Olomouc, 2012) primár trenčianskej psychiatrie Jozef Hašto – inak ošetrujúci lekár, ktorého si Hedviga vybrala –, keď sa dostal v Nemecku v roku 1933 k moci Hitler, bol prijatý zákon o prevencii dedičných ochorení, kam sa zaraďovala aj schizofrénia a maniodepresívne ochorenia. Tieto a iné choroby  nemali zaťažovať zdravé „telo národa“. Všetci lekári mali povinnosť udávať úradom tzv. dedične chorých. Viac ako 360-tisíc občanov bolo na základe tohto zákona lekármi selektovaných a nútene sterilizovaných. Viac ako 6-tisíc ich zomrelo pri týchto zákrokoch. Dňa 1. septembra 1939, teda v deň napadnutia Poľska a vypuknutia vojny, nariadil Hitler tzv.  akciu Eutanázia, čo bol vlastne rozkaz na vyvražďovanie pacientov, ktorí boli psychicky alebo fyzicky chorí, prípadne mentálne retardovaní. Injekciami fenobarbitalu alebo skopolaminu a morfinu bolo zavraždených viac ako štvrť milióna ľudí. Tieto procesy riadili a zabezpečovali lekári, často psychiatri. Rozhodovali tak na základe zvrátených rasových teórií o živote a smrti. Skúsenosti s akciou „T4“, ako sa nazývala, sa neskôr využívali v koncentračných táboroch pri vyvražďovaní miliónov ľudí. Niektorí lekári kládli odpor, no bolo ich veľmi málo.

Ako zdôrazňuje primár Hašto, našu úctu si zaslúži dnešné vyrovnávanie sa nemeckých psychiatrov s pravdou o zlyhaní z éry nacizmu. Profesor Schneider, prezident Nemeckej spoločnosti pre psychiatriu, psychoterapiu a neurológiu (DGPPN) hovorí o „zjavnej väčšine nemeckých psychiatrov“, ktorí sa na týchto zločinoch podieľali a ospravedlňuje sa obetiam, vzdáva úctu ich pamiatke. Slovenskí psychiatri majú dnes takisto v prípade úsilia Generálnej prokuratúry dostať mladú ženu, matku dvoch malých detí nútene na psychiatriu dve možnosti – mlčať alebo sa ozvať. Iba jedna možnosť im zaručí, že sa raz aj oni nebudú musieť ospravedlňovať.