Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tri experimenty slovenskej vedy

.ľubomír Tomáška .časopis .klub

Kvalitu vedy v danom štáte je možné merať prostredníctvom viacerých ukazovateľov. Počtom článkov v prestížnych vedeckých periodikách. Počtom ohlasov na vedecké publikácie. Počtom nositeľov Nobelových či iných medzinárodných cien. Počtom grantov získaných v medzinárodných súťažiach.

Prepočet týchto čísel na jedného obyvateľa nám dá predstavu o postavení krajiny v medzinárodnom poradí. Pri pohľade na hociktorý z týchto rebríčkov sa dá len konštatovať: postavenie slovenskej vedy je tragické. V mnohých ukazovateľoch sme na tom rovnako ako krajiny, v ktorých veda prakticky neexistuje. Napríklad, v priebehu päťročnej existencie európskej grantovej agentúry European Research Council (ERC), ktorá podporuje excelentný výskum európskych vedcov, získal projekt jediný Slovák, chemik Ján Tkáč. 
Najčastejšie používaným argumentom žalostného stavu slovenskej vedy je nedostatok financií a nedostatočná infraštruktúra. Hoci príspevok štátneho rozpočtu na vedu Slovensko skutočne radí na najnižšie priečky v Európe, slovenská veda v posledných rokoch zažíva unikátnu a neopakovateľnú finančnú dotáciu: stovky miliónov eur v podobe európskych štrukturálnych fondov. Ak sú hlavným problémom slovenskej vedy financie a infraštruktúra, táto ohromná finančná injekcia by nás v priebehu nasledujúcich rokov mala katapultovať na popredné priečky európskeho rebríčka. 
Finančný doping z Bruselu však spôsobil principiálny problém: akým mechanizmom pretaviť financie do zmysluplných investícií? Ako zmodernizovať existujúci a evidentne nefungujúci systém? Ako nastaviť mechanizmus, ktorý umožní slovenským vedeckým inštitúciám vstať z popola? Keďže z Bruselu neprišiel žiadny záväzný predpis, rozhodli sa politici a ich odborní poradcovia experimentovať. 
Experiment prvý: Centrá excelencie
Logika prvého experimentu, ktorý sa začal pred necelými desiatimi rokmi, bola nasledovná: slovenskej vede chýba infraštruktúra. Tá by mala byť centralizovaná predovšetkým na pracoviskách, ktoré robia excelentný výskum. Tieto pracoviská tak okrem špičkového ľudského potenciálu budú disponovať aj špičkovou prístrojovou technikou, na ktorej budú svoje projekty realizovať špičkoví vedci a učiť sa špičkoví študenti. Takéto centrá excelencie sa tak stanú uzlami kompetitívneho výskumu, ktorý nás urobí viditeľnejšími minimálne v európskom výskumnom priestore. 
Hypotéza je to nepochybne atraktívna a na prvý pohľad nemá výraznejšie slabiny. Ako dopadol experimentálny test, ktorému bola podrobená? Experimentálna schéma pozostávala z dvoch základných princípov. 
Princíp prvý: Predstavme si, že medzinárodná automobilová federácia vyhlási súťaž Formuly 1, ktorú môže vyhrať iba vozidlo červenej farby s logom obsahujúcim čierneho koňa na žltom pozadí, a ktorého šoférom je Fernando Alonso. Áno, súťaž je voľná pre všetkých uchádzačov, bohužiaľ však nespĺňajú formálne požiadavky. Súťaž tak prebehne podľa pravidiel a víťaz je vopred jasný. Využitie tohto osvedčeného slovenského algoritmu v prípade súťaže o centrá excelencie nebolo príliš prekvapujúce. 
Autori koncepcie však pridali ďalší princíp. Aby centrum dokázalo svoju vedeckú excelentnosť, muselo splniť aj „kvalitatívne“ parametre. Z tohto dôvodu boli do centier prizývaní ľudia s požadovanými ukazovateľmi a tým si zaslúžili nejaký ten prístroj či zariadenie. Výsledkom je, že v súčasnosti je takmer každý slovenský vedecký pracovník členom minimálne jedného centra excelentnosti. V konečnom dôsledku to znamená, že nebyť členom centra excelencie (priznávam, že som členom dvoch) nie je v žiadnom vzťahu s kvalitou vedca, často to skôr odráža jeho morálnu odolnosť. Keby sme na mape Slovenska pospájali všetkých členov centrier excelencie do siete, zistili by sme, že naša malá krajina je jedným veľkým centrom špičkového výskumu. A to je aj pri maximálnom optimizme veľmi odvážne tvrdenie. 
Experiment s centrami excelencie sa pomaly končí. Do slovenskej vedy boli naliate desiatky miliónov eur, investovaných do drahých prístrojov, z ktorých mnohé zapadajú prachom, pretože buď nie sú ľudia, ktorí ich vedia obsluhovať, alebo boli zakúpené bez jasnej predstavy, na aké analýzy budú slúžiť. Tie prístroje, ktoré reálne pomohli vedeckým tímom, mohli byť získané za oveľa nižšie finančné prostriedky: výberové konania pre „zjednodušenie“ často prebiehali cez sprostredkovateľské firmy, a nie primárnych dodávateľov. Administratíva spojená s projektmi zamestnávala vysoký počet úradníkov, ale aj samotných vedeckých pracovníkov, ktorých čas a mzda mohli byť využité oveľa zmysluplnejšie. „Pracovné výkazy“ budú ešte roky slúžiť ako svedectvo totálnej absurdnosti využívania času zainteresovaných vedcov. 
Záverom experimentu centier excelencie sú tak prehajdákané peniaze. Zdanlivo racionálna hypotéza, že centrá excelencie budú nástrojom na dramatický kvalitatívny posun slovenskej vedy, bola úspešne experimentálne falzifikovaná.
Experiment druhý: Univerzitné vedecké parky
Hoci prvý experiment pohltil nemalé finančné prostriedky, bolo evidentné, že studňa so štrukturálnymi fondmi vysychá len veľmi pomaly a reálne hrozí, že sa ich nepodarí včas vyčerpať. Odborníci na vedeckú politiku sa preto začali zamýšľať nad ambicióznejšími projektmi. A tak vznikla myšlienka univerzitných vedeckých parkov. Citujme z výzvy zverejnenej Ministerstvom školstva SR v decembri 2011:
„Univerzitný vedecký park možno v podmienkach SR definovať ako priestor (územie) spravidla vo fyzickej blízkosti vysokej školy alebo SAV [...], v ktorom sú vytvorené podmienky: (1) na realizáciu aplikovaného výskumu, (2) uľahčujúce vznik nových firiem, ktoré sú schopné výsledky tohto aplikovaného výskumu prenášať do praxe, (3) na podporu vzájomnej interakcie medzi týmito firmami a pracoviskami univerzity, respektíve SAV, uskutočňujúcimi aplikovaný výskum. Univerzitné vedecké parky budú výskumné pracoviská najlepších slovenských univerzít, respektíve SAV, v ktorých sa bude realizovať špičkový aplikovaný výskum a zabezpečí sa prenos poznatkov z akademickej sféry do hospodárskej a spoločenskej praxe prostredníctvom transferu technológií (licencie, spin-off,...)".
Označme zámer Ministerstva za hypotézu, ktorá je v začiatkoch experimentálneho testovania. Opäť má elementárnu logiku. Veď ultimátnym poslaním vedy je zvyšovať kvalitu života obyvateľov, ktorí ju financujú zo svojich daní. Aké sú však šance, že experimentálny test tejto predstavy dopadne úspešne?
Algoritmus „výberu“ víťazov je analogický ako v prípade centier excelencie. Vopred vybrané subjekty teraz majú dokázať, že skutočne majú potenciál realizovať „špičkový aplikovaný výskum“. My, ktorí sme v období vzniku centier excelencie demonštrovali výnimočný vedecký potenciál, teraz dokladujeme, že náš výskum má unikátne aplikačné možnosti a sme pripravení „zabezpečiť prenos poznatkov z akademickej sféry do hospodárskej a spoločenskej praxe“. Dokonca sme už dnes schopní menovať konečných odberateľov našich aplikačných výstupov. 
Netreba zdôrazňovať, že v prípade prírodných vied sú takéto deklarácie buď výsledkom absencie triezveho odhadu, alebo (a to väčšinou) ide o číry oportunizmus. Mnohí z nás (predovšetkým štatutári či vedúci vedeckých koletívov) riešia dilemu: zachovať si hrdosť, vyhlásiť podobnú aktivitu za nezmysel a zároveň prísť o podiel (aj keď malý) na banku, alebo akceptovať „pravidlá hry“ a ospravedlňovať to (v slovenskom prostredí typickým) argumentom, keď nie ja, nájde sa niekto iný (pravdaže horší), kto nebude mať zábrany a moja inštitúcia či kolektív budú odrezaní od potrebných financií. 
V každom prípade predstava, že univerzitný vedecký park bude v predstaviteľnom časovom horizonte chrliť nové lieky či diagnostické kity, hraničí s utópiou. Na podobné projekty nestačí postaviť budovu so zariadením, ale sú potrebné ďalšie finančné zdroje, ktoré eurofondy ani štátny rozpočet ani zďaleka nemajú šancu pokryť. Namiesto významných priemyselných partnerov, ktorí by sa mali finančne podieľať na výstavbe a prevádzke parku (v oblasti biomedicíny na Slovensku takéto firmy neexistujú) budú v úlohe partnerov z privátneho sektora bezvýznamné firmy (deklarované modernými neologizmami ako spin-off či start-up), ktoré vzniknú z verejných financií a budú poskytovať platený rutinný servis pre akademické alebo medicínske pracoviská. A tie zaň budú platiť peniazmi získanými zo štátneho rozpočtu. Aj to by sa dalo ako-tak tolerovať, pokiaľ by bola aspoň symbolická garancia, že tento servis bude mať porovnateľnú cenu a kvalitu, akú poskytujú etablované zahraničné firmy. 
Možno to v plnej miere neplatí pre univerzitné parky technického typu, v prípade prírodovedných však s veľkou pravdepodobnosťou budeme stavať potemkinovskú dedinu. Pod honosným označením  univerzitný vedecký park tak vyrastie nová budova, zakrývajúca osvedčený typ slovenského tunela.   
Experiment tretí
Ak prvý experiment využitia európskej dotácie na rozvoj slovenskej vedy úspešne falzifikoval hypotézu o prospešnosti centier excelencie a druhý je na ceste k podobnému výsledku v prípade vedeckých parkov, núka sa otázka, akým spôsobom využiť európske financie na zlepšenie infraštruktúry vedeckých inštitúcií. 
Triviálnou možnosťou, ktorá sa dá realizovať okamžite, je aspoň časť z nich naliať do grantových agentúr a umožniť individuálnym vedeckým pracovníkom konečne súťažiť o slušné kapitálové prostriedky. Paralelnou alternatívou je testovať nasledovnú hypotézu: neúspešnosť schém opísaných vyššie nie je spôsobená samotnými zámermi, ale tým, že tieto zámery sú realizované skorumpovaným systémom a jeho príslušníkmi. 
Nie je prekvapivé zistenie, že tí istí ľudia sú autormi pravidiel súťaží a zároveň hlavnými nositeľmi (aj keď, pravdaže, šikovne schovanými) víťazných projektov. Drvivá väčšina z nich je pritom úprimne presvedčená, že koná v prospech celku a že podniká kroky, ktoré sú pre dobro slovenskej vedy. Príkladná súdržnosť tejto skupinky mocných, ako aj apatia či možno aj strach príslušníkov akademickej obce (na rozdiel od komunistického režimu nie pred politickou, ale ekonomickou likvidáciou), ich v tomto evidentnom sebeklame podporujú.
Ak je problém v uzavretosti systému a incestných vzťahoch jeho príslušníkov, potom by riešením malo byť dostať do systému nových participantov. Aktuálnym problémom pre nás teda nie sú financie na výstavbu budov či modernizáciu infraštruktúry (máme eurofondy), ale kým tieto budovy obsadiť.  
Prvá možnosť je presunúť existujúcich ľudí zo starých do nových laboratórií, a tak im zvýšiť komfort na prácu. To sa možno udeje v podobe tzv. vedeckých centier na SAV a niektorým výnimočným skupinám to aj pomôže, ale žiadny revolučný pokrok čakať nemôžeme. Ak niekto dlhodobo nemal originálnu myšlienku, nový laboratórny nábytok nebude viesť k jeho náhlemu osvieteniu. 
Druhá možnosť je oživiť systém jeho odchovancami, ktorí absolvovali úspešný pobyt v zahraničí. Poskytnúť im maximálny komfort (mzdový, prístrojový, administratívny) na realizáciu ich vedeckého potenciálu, skoncentrovať ich pod jednu strechu a poskytnúť im čo najväčšie možnosti na odborné interakcie a vzájomnú zdravú súťaž. Doterajšie skúsenosti však naznačujú, že kombinácia exkluzívnych podmienok s ľuďmi, ktorí boli úspešní v západných laboratóriách, automaticky neprináša „americké“ výsledky. Príklady z blízkeho zahraničia ukazujú, že aj na inštitúciách, ktorých personálne zloženie sa zásadne zmenilo v prospech repatriovaných mladých vedcov, stále chýba atmosféra špičkových zahraničných ústavov. 
Predstava plných posluchární s vedúcimi vedeckých skupín, sediacimi v prvom rade, a dychtivými študentmi, tlačiacimi sa na schodoch, kritické otázky, ktoré rečníka stimulujú na maximálny výkon a pre poslucháčov sú intelektuálnym zážitkom – takáto predstava je zatiaľ ďaleko od reality. Prednáškové miestnosti bývajú na seminároch poloprázdne, diskusie sú často symbolické. Neformálne diskusie po seminári, umožňujúce rozobrať podstatné odkazy prednášky, alebo sa porozprávať o aktuálnych experimentoch v laboratóriu, sú redukované na rýchlu konzumáciu občerstvenia. 
Aktívne regrútovanie odchovancov zo zahraničia teda zatiaľ neviedlo na príslušných inštitúciách k zásadným zmenám. Príčiny? Možno je na hodnotenie ešte priskoro, a jednou z možností je, že podmienky výberu uchádzačov neboli dobre nastavené. Ak boli kritériami iba ich publikačné výstupy, asi to bolo málo na selekciu skutočných osobností. Ak mali kandidáti v rámci konkurzu prednášku pred členmi ústavu a tí ich podrobili diskusii takej žalostnej úrovne, ako teraz predvádzajú oni sami, nemali šancu sa ukázať. 
Alebo je to inak. Mnohí ľudia, ktorí sa vrátia po úspešných pobytoch v zahraničí, strácajú „drive”. Buď sa prispôsobia okoliu, alebo jednoducho majú pocit, že v domácich pomeroch nemusia toľko dokazovať. Vyhoria a ako odchovanci systému nemajú tak ďaleko k tomu, aby sa dostali späť do jeho mantinelov. Alebo opätovne odchádzajú do zahraničia. Nech je dôvod akýkoľvek, môžeme túto alternatívu uzavrieť konštatovaním, že snažiť sa na naše inštitúcie dostať slovenských vedcov, ktorí boli úspešní na zahraničných pracoviskách, je síce dôležité, ale samo osebe na systémovú zmenu stačiť nebude. 
Treťou možnosťou je inšpirovať sa príkladom z Rakúska, krajiny, ktorá má približne rovnako početnú populáciu ako Slovensko a zároveň je vo vede veľmi úspešná. Kombináciou verejných a súkromných zdrojov bol v Klosterneuburgu pri Viedni nedávno založený Institute of Science and Technology Austria (IST), zameraný na „základný výskum a vzdelávanie v oblasti prírodných a matematických vied" (www.ist.ac.at). Plánom IST je do roku 2016 stať sa medzinárodným vedeckým centrom. 
Prívlastok „medzinárodné“ pritom platí na všetkých úrovniach: manažment, správna rada, výkonná rada i vedecká rada sú zložené prevažne z nerakúskych členov, niektorí z nich sú nositelia Nobelovej ceny. Lídri doteraz etablovaných skupín sú väčšinou zahraniční vedci, doplnení najlepšími rakúskymi uchádzačmi. Cieľom je nielen skoncentrovať tých najlepších z možných kandidátov, ale namiešať ich tak, aby sa zvýšila šanca ich vzájomnej odbornej interakcie a zdravej súťaživosti. To, že sa tento experiment zatiaľ na ústave darí, ilustrujú nielen publikačné výstupy, ale aj vysoká úspešnosť v získavaní spomínaných ERC grantov. 
IST pritom nie je jediný rakúsky experiment tohto typu. Koncom 80. rokov na periférii Viedne vybudovali medzinárodný Institute of Molecular Pathology (IMP), ktorý sa stal kryštalizačným centrom viedenského Biocentra, jednej z najúspešnejších vedeckovzdelávacích inštitúcii v Európe. Podobné ústavy sa nachádzajú v ďalších rakúskych mestách. Rakúšania sa tak vďaka internacionalizácii ich vedeckého systému stali v rebríčkoch kvality európskym lídrom vo vede. A zároveň výrazne investovali do budúcnosti. Na medzinárodných ústavoch v súčasnosti študujú najtalentovanejší študenti, ktorí sa v tvorivej atmosfére podieľajú na špičkovom výskume. Práve oni tvoria základ budúcnosti rakúskej vedy. 
Coda
Otvorenie systému, oslobodenie sa zo stereotypu diktátu tých istých ľudí, oživenie atmosféry prilákaním vedcov a manažérov zo zahraničia, vybudovanie IST Slovakia ako modelového príkladu, ako investovať eurofondy do infraštruktúry slovenskej vedy zmysluplným spôsobom. Fantazmagória? Možno. V porovnaní s virtuálnymi centrami excelencie a vedeckými parkami by však mal tento experiment, pokiaľ by bol robený podľa rakúskeho vzoru a bez výraznej participácie slovenských „odborníkov", aspoň teoretickú šancu na úspech. Hypotéza, že hlavným problémom slovenskej vedy nie je nedostatok financií, ale podprahová populácia schopných ľudí, by za tento experimentálny test určite stála. 
Ľubomír Tomáška (1966) sa narodil v Žiline, kde absolvoval gymnázium. Vyštudoval genetiku a molekulárnu biológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Vedeckú kariéru začal a dospievanie ukončil v laboratóriu Ladislava Kováča. Po absolvovaní pobytu na Cornell University v Spojených štátoch amerických (1991 – 1993) sa vrátil na  UK, kde pôsobí ako profesor. S Jozefom Nosekom vedie spoločné laboratórium katedier biochémie a genetiky, v ktorom so svojimi spolupracovníkmi využívajú kvasinky ako model pre štúdium molekulárnych princípov zabezpečujúcich správne fungovanie buniek. Je ženatý, otec jedného dieťaťa. Žije v Bratislave. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite