V 60. rokoch jazero nič nechránilo, aby ho nemohol objaviť moderný turizmus. Zaradom sa stavali víkendové domy, rozparcelovali celé okolie. Stalo sa rekreačným strediskom v znamení nenáročnosti kádárovskej epochy, na brehu jazera boli podplamenníky a lacné pivo, udupaná tráva a cigaretové ohorky, domy malej kolónie boli bez kanalizácie. Časom sa trochu rozvinulo nábrežné kúpalisko, návštevníci už neprichádzali len z okolitých osád, ale aj zo zahraničia (najmä Holanďania), v polovici júna sa zaplnil už aj kemping. Hostí čakali samoobslužné reštaurácie, pivárne a večer tam bolo zasa prírodné kino. Intenzívne a bezohľadné zaťaženie si však vyžiadalo svoju cenu. Odniesla si to príroda (inak chránená oblasť), zhoršila sa kvalita vody.
Pozmeniť sa to dalo len so značnými investíciami. Návštevnosť značne poklesla, darmo sa všeličo obrátilo k lepšiemu. Deti sa mohli spúšťať do vody po krivolakej šmykľavke, na nábrežnej promenáde sa večer rozsvietili lampy. Denná vstupenka stojí 600 forintov, pre chudobných je to trochu veľa, za tú sumu možno kúpiť tri chleby. Preto mnohí chodia na preplnené bezplatné kúpelisko bez komfortu. Sotva počuť cudzie slovo, väčšinu hostí tvoria obyvatelia víkendových domov, ostatní zasa prichádzajú z neďalekých mestečiek a obcí, priama autobusová linka z hlavného mesta už nepremáva. Malé pohostinstvá sú tri, väčšiu návštevnosť majú len koncom týždňa. Človek si môže pomyslieť, či už celkom zanikol turistický ruch, návštevnosť zo susedných krajín? Zaujímalo by ma, koľko turistov ročne prichádza napríklad zo Slovenska do Maďarska, respektíve od nás na Slovensko, pravdaže, bez ohľadu na návštevy príbuzenstva. A tiež na koľko nocí.
Moje rozjímanie preruší jav: na promenáde sa zjaví pán v elegantnom bielom plátenom saku, krátkych nohaviciach a na hlave s bielou plátenou čiapkou. Pred sebou tlačí vozík a z času na čas zacengá zvoncom (aké zvyčajne visia na krkoch kráv). Feri, predavač kukurice. „Sladká, chutná lahôdková kukuricaaá...“ vyvoláva nenapodobiteľným hlasom. On je tu predstaviteľom stability. Pominuteľnosť času sa prejavuje len na jeho prešedivených fúzoch.
Pozmeniť sa to dalo len so značnými investíciami. Návštevnosť značne poklesla, darmo sa všeličo obrátilo k lepšiemu. Deti sa mohli spúšťať do vody po krivolakej šmykľavke, na nábrežnej promenáde sa večer rozsvietili lampy. Denná vstupenka stojí 600 forintov, pre chudobných je to trochu veľa, za tú sumu možno kúpiť tri chleby. Preto mnohí chodia na preplnené bezplatné kúpelisko bez komfortu. Sotva počuť cudzie slovo, väčšinu hostí tvoria obyvatelia víkendových domov, ostatní zasa prichádzajú z neďalekých mestečiek a obcí, priama autobusová linka z hlavného mesta už nepremáva. Malé pohostinstvá sú tri, väčšiu návštevnosť majú len koncom týždňa. Človek si môže pomyslieť, či už celkom zanikol turistický ruch, návštevnosť zo susedných krajín? Zaujímalo by ma, koľko turistov ročne prichádza napríklad zo Slovenska do Maďarska, respektíve od nás na Slovensko, pravdaže, bez ohľadu na návštevy príbuzenstva. A tiež na koľko nocí.
Moje rozjímanie preruší jav: na promenáde sa zjaví pán v elegantnom bielom plátenom saku, krátkych nohaviciach a na hlave s bielou plátenou čiapkou. Pred sebou tlačí vozík a z času na čas zacengá zvoncom (aké zvyčajne visia na krkoch kráv). Feri, predavač kukurice. „Sladká, chutná lahôdková kukuricaaá...“ vyvoláva nenapodobiteľným hlasom. On je tu predstaviteľom stability. Pominuteľnosť času sa prejavuje len na jeho prešedivených fúzoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.