Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Časy bez víťazov

.marcel Merčiak .časopis .šport

Nemáme zlato (tri dni pred koncom olympiády nám v zbierke chýba) a tak sa ako vždy začína polemizovať o slovenskom športe. Proces, ktorý sa opakuje každé štyri roky. Lámeme palicu nad tými, ktorí neuspeli.

Ochrancovia dobrých mravov, majitelia návodov na všeobecné zlepšenie či znalci systematických riešení – všetci sa vrháme do debaty o tom, aký je vlastne náš šport. Nuž, je presne taký, aké podmienky mu dokáže spoločnosť pripraviť.
Kanoisti z divokej vody sú jedinými absolútnymi členmi svetovej špičky. V športe, ktorý nemá celosvetový rozmer. Pre ten šport znamenajú Martikán či Hochschornerovci toľko, čo Jordan pre basketbal. Sú rešpektovanými a obdivovanými šampiónmi. V Londýne prehrali. Normálna vec v živote športovca. Jeden ťuk, jeden horší nábeh do valca – a šanca na zlato je preč. Majú medailu. Máli sa nám to?
 
.sklamanie?
Máli sa nám, že v športovej streľbe sme získali dve medaily? Že Danka Barteková aj Zuzana Štefečeková úžasne zabojovali a v dramatických rozstreloch si zabezpečili skeetársky bronz a striebro z trapu? Prichádza doba, keď budeme vďační za každú medailu či každú medailovú šancu. Tak nemajme ružové okuliare a netýrajme sa tým, že Londýn je neúspechom.
Chýbajú nám osobnosti v najväčších športových odvetviach, v atletike, plávaní, športovej gymnastike. Mali sme v nich jednu-jedinú osobnosť svetového formátu: plavkyňu Martinu Moravcovú. Ale pri zužujúcej sa športovej základni, pri ubíjajúcej úrovni telesnej výchovy na školách za posledné dve desaťročia, pri strate systému komplexnej športovej výchovy a vyhľadávania talentov, pri pretočení reality, nespočívajúcej na športových výberoch, ale náboroch, je to zákonité.
Zo základne športu, z jeho primárnych stupňov, sa stratila kvalita, je nahrádzaná kvantitou, ktorej počty sú aj tak nedostačujúce. Ako fanúšikovia môžeme lamentovať nad tým, že niekomu chýba na finále pol sekundy, niekomu 20 centimetrov, niekomu 8 tisícin bodu, že niekto vo finále a niekto v kvalifikácii dvakrát prešliapne, že majstri sveta skončia vo finále ôsmi atď. Ale nie sú to sestry Velďákové, Hrašnová, Dukátová či  Piasecký, ani Gelle s Vlčekom, ani Kmeťová s Kohlovou, ani štvorkajak, kto je zodpovedný za stav slovenského športu.
Zodpovedná je postnovembrová generácia politikov a funkcionárov, ktorí od Nežnej revolúcie a takmer dvadsať rokov od rozdelenia federácie hľadajú riešenie. Neexistuje tu financovanie športu ako v Česku, Poľsku, Maďarsku. Prečo? Lebo nie sú vhodne postavené zákony? Tak ich zmeňme. Ak sa to nepodarí, urobme na úrovni SOV alebo najvyšších poschodí športových zväzov všetko pre to, aby sa naši najlepší v hlavných olympijských športoch mohli rozvíjať v zahraničí. Nech nasledujú Moravcovej príklad. Na amerických univerzitách nájdu viac možností športovej prípravy, ako si vedia predstaviť. Gymnasta Samuel Piasecký, otec troch detí, má ponuku na artistické vystupovanie z Cirque de Soleil. Ak ju zoberie, bude mať oveľa väčší príjem ako reprezentant. Čo k tomu dodať?
Väčšine nezostáva nič iné, len bojovať. Píšem v piatok predpoludním, večer pobeží Lucia Klocová finále na 1 500 metrov. Sama je príkladom toho, ako sa musia naši športovci obracať a v akých podmienkach sa musia pripravovať. Ak nie je na sústredeniach, pracuje pod vedením trénera Pavla Slouku v rodnom Martine. Až do vlaňajška, kým sa nedočkala dráhy s umelým povrchom, tam behala na antuke! V Londýne ohúrila v rozbehu a semifinále drastickým zlepšením slovenského rekordu. Po dlhoročnom snažení na osemstovke (aj so semifinále na OH 2008) jej vyšla voľba dlhšej strednej trate, hoci o nej nebola až do postupu z rozbehu celkom presvedčená.
„Lucia našla novú motiváciu. Roky sa snažila preraziť na 800 metrov, ale teraz má pred sebou novú disciplínu, s vidinou nových časov a nových rekordov. Potvrdzuje obrovský talent, ktorým sa presadila v juniorskom veku. Je výnimočnou bežkyňou, aké sa na Slovensku často nerodia,“ hodnotí Klocovej míliarsku erupciu Alfons Juck, najuznávanejší slovenský šprotový manažér. Jej príbeh v Londýne ukázal jediný predpoklad presadenia sa v elitnej konkurencii: sú to len výkony na hranici osobných a slovenských rekordov. Mnohí sa k nim nepriblížili. Platí to najmä o mladých plavcoch a o atlétoch.
 
.prvé double-double
Usain Bolt opäť strhol pozornosť celého sveta, ukradol si záver olympiády sám pre seba. Oprávnene. V športe nemá nič definitívne rozmery, ale vidieť Bolta znamená vidieť aristokrata šprintu, legendu búrajúcu bariéry histórie, zjav atletiky, aký tu hádam ešte nebol. Obhájil neobhájiteľné. Aspoň tak sa to javilo v dlhej histórii šprintov na OH. V Pekingu vyhral stovku a dvojstovku vo svetových rekordoch. V Londýne prvenstvá obhájil, dvakrát zdolal hlavného vyzývateľa, tréningového partnera Yohana Blaka. Stačil mu na to „len“ olympijský rekord (9,63 sek.) na stovke a na dvojstovke 19,32 – čas, ktorým Michael Johnson pred 16 rokmi vyrazil v Atlante dych celému svetu. Berlínske rekordy z MS 2009 odolali, na dvojstovke aj preto, že Jamajčan opäť vyradil akceleráciu v posledných 20 metroch.
„Splnil som cieľ. Nerozprávam ústami, ako tí, ktorí ma spochybňovali, prehováram nohami na dráhe. Dosiahol som, čo nikto predo mnou, a tak môžem povedať, že som legendou. Som v bráne slávnych ako Herb McKinley, Arthur Wint či Michael Johnson,“ povedal v prvom interview na jasajúcom Olympijskom štadióne a dodal slávnu vetu Muhammada Aliho: „I´m the greatest!“
Kým Ali ju vytiahol pred prvým súbojom o opasok majstra sveta proti Sonnymu Listonovi, z Boltových úst znie po toľkých triumfoch oveľa vierohodnejšie. Bolt mohol naplno rozohrať oslavnú šou, pri ktorej si zakľukoval, vyfotografoval si krajanov Blaka s Weirom, ktorí dobehli za ním, a zabával celý štadión. Známe je jeho gesto s vystreľovaním šípu. V londýnskej forme by azda vyhral aj v lukostreľbe, a pri súčasnej rýchlosti možno aj v stagnujúcom skoku do diaľky.
Odhaduje sa, že 4 percentá londýnskej populácie majú korene na Jamajke. A hoci David Rudisha z Kene dosiahol v neuveriteľnom sólobehu na 800 metrov ešte neuveriteľnejší svetový rekord a prvý čas pod 1:41 minúty, niet žiadnych pochýb o tom, kto bol kráľom posledných dní týchto Hier.
 
.olympiáda ľudí
Spomienka na Londýn bude nádherná a trvalá. Spojil v sebe ducha Sydney 2000 a perfekcionalizmus Pekingu 2008. Skeptickí obyvatelia Londýna a Veľkej Británie s armádou zahraničných dobrovoľníkov pripravili na športoviskách atmosféru, aká sa hádam ani nedá zopakovať. Všade bolo plno. Bol to hold pre športovcov. Zažil som pri komentovaní športu všeličo, ale zlatej britskej atletickej sobote zo 4. augusta sa nič nevyrovná. Keď bežal Mo Farah v súboji s Etiópčanmi záverečný okruh na 10 000 metrov, sediac na komentátorskom stanovišti dal som si dolu slúchadlá. Zvukový zážitok burácajúcich tribún sa nedá porovnať s ničím. Mal som pocit, že Briti svojim krikom a salvami jasotu zboria štadión, ako boli trúbami zborené múry Jericha, a že tá zvuková vlna donesie Faraha na zlatej pozícii do cieľa. Traja Briti vyhrali v priebehu 45 minút zlaté medaily a divákom sa nechcelo ísť domov. Sedemdesiattisíc ich zostalo na tribúnach, takmer do polnoci čakali na ceremoniál s oceňovaním Jessiky Ennisovej. Z ampliónov zneli Beatles. All you need is love spieval celý štadión, tešiaci sa na ďalšiu God Save The Queen.
Sú to zážitky, po ktorých odpustíte organizátorom, že novinárov premiešali pri cestách špeciálnym vlakom do Olympijského parku s vrerejnosťou, že musíte obchádzať veľkú stanicu Stratford International a že sa musíte poslušne zaradiť do obrovských radov čakajúcich fanúšikov, opúšťajúcich v tisícových davoch Olympijský park.
Bola to olympiáda veľkých hrdinov: nielen Bolt a Michael Phelps prepisovali dejiny Hier, podarilo sa to Chrisovi Hoyovi ďalšími dvoma víťazstvami a celkovo šiestimi zlatými medailami na dráharskom velodróme, podobne ako Phelps si štyri zlaté pripísala 17-ročná plavkyňa Missy Franklinová, viac ako jednu zlatú malo pred posledným olympijským víkendom 33 športovcov. Každá olympiáda patrí im, obdivovaným velikánom, ktorých nič nezastavilo. Ako raz povedal Vitalij Ščerbo, šesťnásobný gymnastický šampión z Barcelony: „Môžete byť majstrom sveta. Ale až olympijským víťazstvom sa stávate skutočným šampiónom a pre šport ste nesmrteľným.“ Aj tu sa ich zrodilo veľa. Ale nadovšetko to bola v Londýne, v tej multikultúrnej zmiešanine celého sveta, olympiáda ľudí a pre ľudí.

Autor je športový komentátor STV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite