Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Leto dlhých nožov

.peter Schutz .časopis

Napriek urputnému odporu opozície Robert Fico presadil, čo si dávno zaumienil: Novela o sociálnom poistení je najškodlivejší ekonomický zákon, aký slovenskí politici za 20 rokov demokracie prijali.

Základný argument je triviálny: Krátkodobé zlepšenie príjmov Sociálnej poisťovne a azda aj zníženie deficitu zaplatí Slovensko výrazným zvýšením rizika kolapsu verejných financií v budúcnosti. Nič na tom nemení ani schválenie pozmeňovacieho návrhu Kaníka, podľa ktorého by sa po roku 2017 mal terajší pokles odvodu do sporenia na 4 percentá po kúskoch (0,25 percenta ročne) vrátiť aspoň na 6 percent. Aj keby táto minikorekcia nebola hudbou budúcnosti, z ktorej urobí utópiu narastanie dlhu v systéme, rozpočtovú udržateľnosť likviduje zavedenie dobrovoľného vstupu, ktorý znamená, že drvivú väčšinu dôchodcov budú i po dekádach (2040 a ďalej) vyplácať verejné financie. To rozbíja a neguje hlavný zmysel reformy, ktorá vzišla z konsenzu (nielen pre Slovensko), že rozpočty priebežné vyplácanie neutiahnu.
Tu leží historická zodpovednosť vlády i všetkých, ktorí za tragické znefunkčnenie systému v parlamente hlasovali. Ak nie poslanci, tak Fico, Kažimír a spol. museli predsa aspoň kdesi počuť, že aj v rámci starnúcej Európy patrí Slovensko medzi krajiny s najväčším rizikom dlhodobej udržateľnosti verejných financií. Na to neprišla „neoliberálna“ pravica, ale priamo Európska komisia, ktorá pre Slovensko spočítala, že výdavky na dôchodky majú stúpnuť zo 6 percent HDP v roku 2010 na 10 percent v roku 2050. O prognózach na dekády vopred si môžeme myslieť svoje, faktom dneška však je (Eurostat) aj najnižší priemerný vek odchodu do dôchodku v celej Európe. A k tomu celkom zásadný „detail“: Na rozdiel od Západu, kde vyvinuli rôzne diferencované systémy – napríklad zamestnanecké fondy či rozsiahle pripoistenie – na Slovensku dnes 90 percent príjmu dôchodcu pochádza od štátu. To je absurdum, aj keby neexistovalo riziko fiškálneho zrútenia.
Ideologicky sa dá rozumieť, že Fico betónuje na Slovensku koncept takého štátu, ktorý sa spolupodpísal na vzniku dlhovej krízy tým, že desaťročia preberal na seba záväzky, ktoré dnes nedokáže splniť. To, že štát tým ohrozuje vlastnú existenciu, keďže jeho ekonomické prežitie sa dostáva do konfliktu s demokratickým usporiadaním, Fico vidieť nemôže. Toľko však mohol – alebo ho mali poučiť poradcovia – že druhý smer úderu, odvodová revolúcia, nemôže nezadusiť práve ten ekonomický rast, po ktorom tak prahne.
Na Slovensku je možné všetko a trh je zregulovaný (celoeurópsky) tak, že stráca schopnosť prirodzenej reakcie. Je však vylúčené, aby batéria zvýšených záťaží na podnikateľskú sféru nemala zničujúci dosah na zamestnanosť. Takýto bizarný balík protirastových opatrení nemá obdobu nikde.
Korektnosť velí povedať, že čo sa týka procedúry a načasovania, kritika „znásilňovania parlamentu“ je v poriadku, má však tú formálnu chybu, že ani SDKÚ a spol. – či za Dzurindu, alebo za Radičovej – diskusiu s opozičným Smerom veľmi nepreháňali. Na skutočnosti, že tento august v parlamente môžeme smelo pripodobniť k novembru ´94 a zaviesť do dejín napríklad ako „leto dlhých nožov“, tak nesie svoj skromný diel viny aj opozícia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite