Cestou z letiska taxíkom som sa nevedela vynadívať, ako celé mesto pučí, kvitne a žije. Smog, ktorý normálne znemožňuje človeku dýchať a dovidieť na koniec ulice, zrazu zmizol a prvýkrát som vlastne poriadne zbadala dvojtisícové zelené kopce v našom údolí. Zbadala tak, že som dokázala rozoznať aj stromy. Údolím sa síce valia dramatické nízke mraky, ktoré nedovolia obdivovať sedemtisícovky na severe, to však teraz nevadí. Vzduch je čistý. Príroda opäť raz vyhráva nad mestom a nad ľuďmi. Tí sa, na rozdiel on nás na Slovensku, nijako proti nej nebránia. Nevidno dáždniky ani pršiplášte, ani čižmy, ani goratex. Ľudia tu jednoducho pochopili, že boj s monzúnom nevyhráš. A tak chodia v kraťasoch a šľapkách naboso. Snažiť sa akokoľvek ochrániť, znamená mať na sebe permanentne niekoľko mokrých vrstiev, a tak sa na to vybodli, chodia po uliciach mokrí a zablatení a vôbec to nevnímajú negatívne. Detičky sa hrajú v kalužiach, lovia odtiaľ rôzne utopené poklady – malé časti motoriek a áut, a nikto ich neťahá odtiaľ preč, aby sa nezašpinili. Všetci sú totiž špinaví. Aj tie dve slečinky, čo prešli okolo mňa vychádzajúc z kláštora, vyfintené, vymaľované a s čiernymi zablatenými nohami až po kolená. Všade sú kaluže, bahniská, miestne cesty jednoducho nedokážu absorbovať to strašné množstvo vody, a tak sa to valí ulicami, domami, kopcami a končí to v našej smradľavej rieke Bagmati, ktorá sa už celý rok nevie dočkať, ako bude zasa cez monzúny môcť tiecť. Kedysi čistá modrá rieka už asi dvadsať rokov stojí kvôli hŕbe odpadkov. A šíri sa okolo nej neznesiteľný zápach, s ktorým sa musí naučiť žiť hlavne najväčšia spodina v meste, chudobní ľudkovia, ktorí bývajú v chyžkách-slumoch pri rieke a živia sa hlavne triedením odpadu, čo nájdu v jej vodách a na jej brehoch. Bagmati dnes tečie. |Nie je priezračná a ešte stále smrdí, ale aspoň už, spolu so svojimi odpadkami, tečie. Supy, ktoré okolo nej večne krúžili a hľadali mrciny, sa premiestnili inam. A moje milované aj nenávidené opice, s ktorými sa ešte stále učím spolunažívať, sa schovávajú pod mojím balkónom a v hustom poraste neďalekého bambusu. Pod ním žije pár chudobných rodín v slume a vždy, keď idem fajčiť na balkón, tak ich pozorujem. Majú plechové domčeky zbúchané z piatich plátov vlnitého plechu, pričom plechovú strechu majú zaistenú kameňmi, ktoré si nahádzali na vrch, aby im ju neodfúklo. Neviem, ako je to možné, ale ešte aj táto strecha je teraz porastená machom. Príroda vyhrala. Vankúše mi smrdia ako les plný húb po daždi a celé mi to tu pripomína ten nezabudnuteľný ročník Pohody, keď sa všetci váľali v blate a každý sa vysral na to, ako vyzerá, a len si užíval festival. Toto sa teraz deje tu, v trojmiliónovom meste. Vedia, že to nezmenia, a tak nebojujú. To hneď človeka zaplaví pokora, takto na úvod. Welcome to Nepal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.