Za týmto menom však je olympijské zlato, zlatá a dve bronzové medaily z majstrovstiev Európy a tiež šesť titulov majstra Maďarska a desať titulov majstra Československa. Predovšetkým však 989 (slovom: deväťstoosemdesiatdeväť) víťazstiev a 7 (slovom: sedem) prehier medzi povrazmi ringu. Doma – v Československu, neprehral ani jediný raz. Česká Wikipedie je bohatšia, anglická ešte bohatšia a nemecká je dôvodom stať sa germanofilom. Ale bohatšia ako slovenská stránka je dokonca aj francúzska, nórska, poľská a, čuduj sa svete, aj estónska.
Ide pritom o zrejme najvýznamnejšiu osobnosť československého i slovenského boxu. Tým sa pritom nijako neznižuje význam Janka Zacharu, olympijského víťaza z Helsínk 1952, či Bohumila Němečka, víťaza z Ríma 1960. V minulom čísle .týždňa som písal o osudoch atlétov Alojza Szokola, rodáka z Hronca, a Miklósa Kóczána, ktorý si po zániku Uhorska zvolil československé občianstvo. Podobne ako ich životné cesty, aj životná púť Júliusa Tormu je zrkadlom kľukatej doby.
.repatriovaný
Narodil sa v Budapešti v roku 1922. Jeho rodičia, pochádzajúci zo Štúrova, odišli do hlavného mesta Maďarska za prácou. Torma sa vyučil za zámočníka. Boxoval od trinástich rokov, už ako devätnásťročný získal svoj prvý titul majstra Maďarska a po ňom nasledovalo ešte päť ďalších v nepretržitej sérii.
Trénoval ho Zsigmond Ádler, ktorému vďačný Torma zachránil život tým, že ho vytiahol zo zberného tábora a do konca vojny ukrýval. Tréner Ádler vychoval aj legendu olympijského boxu – Lászlóa Pappa, trojnásobného olympijského víťaza (1948-52-56). Pripomeňme ešte, že jeho husársky kúsok zopakovali po desaťročiach Kubánci Teófilo Stevenson (1972-76-80) a Félix Savón (1988-92-96).
Po zisku šiesteho maďarského titulu v roku 1946 sa rodina Tormovcov „repatriovala“ do Partizánskeho. Získala tak aj nové občianstvo a boxer Július Torma získal o rok neskôr pre svoju novú vlasť na majstrovstvách Európy v Dubline bronz v strednej váhe. V prvom kole tam porazil práve Lászlóa Pappa. V Londýne štartoval strategicky „o váhu nižšie“ – vo welteri – a dobre urobil. Vo finále potom porazil čierneho Američana Herringa na body. Stalo sa to v Empire Pool, v plaveckej hale, na skok od „starého“ a z nepochopiteľnej neúcty k histórii športu medzičasom zbúraného legendárneho štadióna vo Wembley. Ring tu postavili po skončení plaveckých súťaží „na moste“ nad bazénom.
.mysliaca hlava
Torma vyhral napriek tomu, že boxoval so zlomenou záprstnou kosťou. Finále welteru bolo vyhlásené za najlepší zápas a Július Torma za najlepšieho boxera celého turnaja. O váhu vyššie získal svoje prvé zlato jeho priateľ z Maďarska László Papp. Zrejme ani jeden z nich nesmútil pre to, že sa v ringu nestretli ako priami súperi.
Július Torma tak splnil svoj osobný olympijský sľub: „Ak získa zlato Zátopek, musím aj ja!“ Rok po hrách získal, opäť vo welterovej váhe, zlato na majstrovstvách Európy v Oslo a ocenili ho ako najtechnickejšieho boxera turnaja. Aj takto naplnil svoje boxerské krédo: „Boxer nemá hlavu na mlátenie, ale na myslenie.“ Na majstrovstvách Európy v roku 1951 sa do „imperialistického“ Milána nešlo, no o rok neskôr sa išlo do Helsínk na „Zátopkovu“ olympiádu. Torma musel zhadzovať kilá, aby sa opäť vyhol Pappovi, no to ho stálo sily. Tie mu napokon chýbali vo štvrťfinále proti neskoršiemu víťazovi Poliakovi Chychlovi. Prehral s ním najtesnejším rozhodnutím 1:2.
V roku 1955 získal Torma ešte druhý bronz na európskych majstrovstvách v Berlíne. Ešte ako 34-ročný boxoval, tentoraz už v strednej váhe, na svojich tretích olympijských hrách. Konali sa v austrálskom Melbourne. Vo štvrťfinále tam v druhom kole viedol nad Tapiom z Chile na body, keď mu inkasovaný úder roztrhol ľavé obočie a rozhodca zápas ukončil. Rok po Melbourne ukončil Torma svoju závodnú kariéru, počas ktorej boxoval v štyroch váhových kategóriách – od welteru až po poloťažkú – a vo viacerých kluboch. Medzi iným napríklad pomohol v roku 1951 Spartaku Komárno prebojovať sa z regionálnej až do najvyššej slovenskej boxerskej súťaže. Trénoval v Partizánskom aj v Prahe (ÚDA, Uhelné sklady). V Prahe aj v roku 1991 zomrel.
Bol osobným vzorom, priateľom, trénerom a radcom mnohých boxerov. A keď som pred rokmi, v mladej Slovenskej republike, ako člen patričnej komisie ministerstva pôšt navrhol, aby sme si ho pripomenuli poštovou známkou, dozvedel som sa, že je Maďar... Ešteže Hviezdoslav včas „otočil“!
Autor je poslanec NR SR, účastník olympijských súťaží vo filatelii.
Ide pritom o zrejme najvýznamnejšiu osobnosť československého i slovenského boxu. Tým sa pritom nijako neznižuje význam Janka Zacharu, olympijského víťaza z Helsínk 1952, či Bohumila Němečka, víťaza z Ríma 1960. V minulom čísle .týždňa som písal o osudoch atlétov Alojza Szokola, rodáka z Hronca, a Miklósa Kóczána, ktorý si po zániku Uhorska zvolil československé občianstvo. Podobne ako ich životné cesty, aj životná púť Júliusa Tormu je zrkadlom kľukatej doby.
.repatriovaný
Narodil sa v Budapešti v roku 1922. Jeho rodičia, pochádzajúci zo Štúrova, odišli do hlavného mesta Maďarska za prácou. Torma sa vyučil za zámočníka. Boxoval od trinástich rokov, už ako devätnásťročný získal svoj prvý titul majstra Maďarska a po ňom nasledovalo ešte päť ďalších v nepretržitej sérii.
Trénoval ho Zsigmond Ádler, ktorému vďačný Torma zachránil život tým, že ho vytiahol zo zberného tábora a do konca vojny ukrýval. Tréner Ádler vychoval aj legendu olympijského boxu – Lászlóa Pappa, trojnásobného olympijského víťaza (1948-52-56). Pripomeňme ešte, že jeho husársky kúsok zopakovali po desaťročiach Kubánci Teófilo Stevenson (1972-76-80) a Félix Savón (1988-92-96).
Po zisku šiesteho maďarského titulu v roku 1946 sa rodina Tormovcov „repatriovala“ do Partizánskeho. Získala tak aj nové občianstvo a boxer Július Torma získal o rok neskôr pre svoju novú vlasť na majstrovstvách Európy v Dubline bronz v strednej váhe. V prvom kole tam porazil práve Lászlóa Pappa. V Londýne štartoval strategicky „o váhu nižšie“ – vo welteri – a dobre urobil. Vo finále potom porazil čierneho Američana Herringa na body. Stalo sa to v Empire Pool, v plaveckej hale, na skok od „starého“ a z nepochopiteľnej neúcty k histórii športu medzičasom zbúraného legendárneho štadióna vo Wembley. Ring tu postavili po skončení plaveckých súťaží „na moste“ nad bazénom.
.mysliaca hlava
Torma vyhral napriek tomu, že boxoval so zlomenou záprstnou kosťou. Finále welteru bolo vyhlásené za najlepší zápas a Július Torma za najlepšieho boxera celého turnaja. O váhu vyššie získal svoje prvé zlato jeho priateľ z Maďarska László Papp. Zrejme ani jeden z nich nesmútil pre to, že sa v ringu nestretli ako priami súperi.
Július Torma tak splnil svoj osobný olympijský sľub: „Ak získa zlato Zátopek, musím aj ja!“ Rok po hrách získal, opäť vo welterovej váhe, zlato na majstrovstvách Európy v Oslo a ocenili ho ako najtechnickejšieho boxera turnaja. Aj takto naplnil svoje boxerské krédo: „Boxer nemá hlavu na mlátenie, ale na myslenie.“ Na majstrovstvách Európy v roku 1951 sa do „imperialistického“ Milána nešlo, no o rok neskôr sa išlo do Helsínk na „Zátopkovu“ olympiádu. Torma musel zhadzovať kilá, aby sa opäť vyhol Pappovi, no to ho stálo sily. Tie mu napokon chýbali vo štvrťfinále proti neskoršiemu víťazovi Poliakovi Chychlovi. Prehral s ním najtesnejším rozhodnutím 1:2.
V roku 1955 získal Torma ešte druhý bronz na európskych majstrovstvách v Berlíne. Ešte ako 34-ročný boxoval, tentoraz už v strednej váhe, na svojich tretích olympijských hrách. Konali sa v austrálskom Melbourne. Vo štvrťfinále tam v druhom kole viedol nad Tapiom z Chile na body, keď mu inkasovaný úder roztrhol ľavé obočie a rozhodca zápas ukončil. Rok po Melbourne ukončil Torma svoju závodnú kariéru, počas ktorej boxoval v štyroch váhových kategóriách – od welteru až po poloťažkú – a vo viacerých kluboch. Medzi iným napríklad pomohol v roku 1951 Spartaku Komárno prebojovať sa z regionálnej až do najvyššej slovenskej boxerskej súťaže. Trénoval v Partizánskom aj v Prahe (ÚDA, Uhelné sklady). V Prahe aj v roku 1991 zomrel.
Bol osobným vzorom, priateľom, trénerom a radcom mnohých boxerov. A keď som pred rokmi, v mladej Slovenskej republike, ako člen patričnej komisie ministerstva pôšt navrhol, aby sme si ho pripomenuli poštovou známkou, dozvedel som sa, že je Maďar... Ešteže Hviezdoslav včas „otočil“!
Autor je poslanec NR SR, účastník olympijských súťaží vo filatelii.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.