Harry Potter a Twilight sága sú na mieste Backstreat Boys a Luneticu – idoly sotva odrastených dievčatiek, ktorých Barbiny a Kenovia majú vo svojom šatníku kostýmy princeznej Lei a Dartha Wadera.
Najúspešnejším sitcomom je Teória veľkého tresku a každý má v svojom smartfóne aspoň jednu obľúbenú videohru. Pracku na opasok v tvare videoherného ovládača Nintendo, ktorú som pred dvoma rokmi komplikovane objednával z druhej strany sveta, predávajú na benzínovej pumpe.
Desať-pätnásť rokov po tom, ako sa slovné spojenie geek chic stalo označením legitímneho sociokultúrneho fenoménu, je to konečne tu. Mainstream (rozumej hlavný prúd) objavil popkultúru (rozumej vychutnávanie, nie konzum! kultúrnych statkov). Bytie s vecami, estetizovanie reality, čítanie, dívanie sa, hranie, počúvanie ako spolutvorba. To všetko už nie na periférii, v zákutiach, ktoré obývali iba outsideri, ale vyhrnulo sa to na denné svetlo. Útočisko nepochopených sa stalo ihriskom davu. Nikto už nepochybuje, necíti na sebe kritické, odsudzujúce, a preto tak veľmi oslobodzujúce pohľady tých, čo nerozumejú. Nie je viac žiadne my a oni, recenzie na žánrové filmy a knihy už nie sú vždy a priori negatívne, Douglas Adams a Terry Pratchett sú rovnako dobré značky ako Jackie Collinsová a Táňa Kelleová-Vasilková. Slovenská kinematografia, vždy spoľahlivo zaručene autorská, nudná, a preto umelecká, produkuje normálne filmy, komédiu, horor aj sci-fi, ktorých jedinou ambíciou je pobaviť.
Je dobojované, zvíťazili sme, nikde už nie sú žiadne predsudky pred ničím. My sme mierou vecí, každý jeden, jedinec, individualita, ja, ktoré odmieta diktáty vkusu prekliateho establishmentu. PR správy, predávajúce nové kultúrne komodity, už nepracujú s predstavou anonymnej tupej masy, ale so zástupom výnimočných ľudí, ktorých spája iba to, že neveria na vopred zaručený úspech.
Je načase vrátiť sa späť do ilegality, tričko s logom Supermana skryť pod košeľu, svetonázor zostane, akurát nebude tak ľahko na predaj.
Najúspešnejším sitcomom je Teória veľkého tresku a každý má v svojom smartfóne aspoň jednu obľúbenú videohru. Pracku na opasok v tvare videoherného ovládača Nintendo, ktorú som pred dvoma rokmi komplikovane objednával z druhej strany sveta, predávajú na benzínovej pumpe.
Desať-pätnásť rokov po tom, ako sa slovné spojenie geek chic stalo označením legitímneho sociokultúrneho fenoménu, je to konečne tu. Mainstream (rozumej hlavný prúd) objavil popkultúru (rozumej vychutnávanie, nie konzum! kultúrnych statkov). Bytie s vecami, estetizovanie reality, čítanie, dívanie sa, hranie, počúvanie ako spolutvorba. To všetko už nie na periférii, v zákutiach, ktoré obývali iba outsideri, ale vyhrnulo sa to na denné svetlo. Útočisko nepochopených sa stalo ihriskom davu. Nikto už nepochybuje, necíti na sebe kritické, odsudzujúce, a preto tak veľmi oslobodzujúce pohľady tých, čo nerozumejú. Nie je viac žiadne my a oni, recenzie na žánrové filmy a knihy už nie sú vždy a priori negatívne, Douglas Adams a Terry Pratchett sú rovnako dobré značky ako Jackie Collinsová a Táňa Kelleová-Vasilková. Slovenská kinematografia, vždy spoľahlivo zaručene autorská, nudná, a preto umelecká, produkuje normálne filmy, komédiu, horor aj sci-fi, ktorých jedinou ambíciou je pobaviť.
Je dobojované, zvíťazili sme, nikde už nie sú žiadne predsudky pred ničím. My sme mierou vecí, každý jeden, jedinec, individualita, ja, ktoré odmieta diktáty vkusu prekliateho establishmentu. PR správy, predávajúce nové kultúrne komodity, už nepracujú s predstavou anonymnej tupej masy, ale so zástupom výnimočných ľudí, ktorých spája iba to, že neveria na vopred zaručený úspech.
Je načase vrátiť sa späť do ilegality, tričko s logom Supermana skryť pod košeľu, svetonázor zostane, akurát nebude tak ľahko na predaj.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.