Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Svet Fedora Gála

.fedor Gál .časopis .klub

Pamätám sa na 70. a 80. roky, keď za železnú oponu doputovali prvé správy Rímskeho klubu, bestsellery z blízkej budúcnosti Alvina Tofflera (najmä Tretia vlna), Johna Naisbitta (Megatrendy) a podobne. A s nimi informácie o tom, že existujú problémy s globálnym dosahom, ktoré volajú po globálnych riešeniach. A keďže tento spôsob premýšľania predpokladal čosi ako „cezhraničnú“ komunikáciu, začínali sme sa tešiť na časy, keď rozvojové riziká explodujú natoľko, že zbúrajú múry, za ktorými sme žili.

Bol to však aj tak zázrak, keď sme jedného krásneho dňa v roku 1989 strihali ostnaté drôty a volali „Ahoj, Európa!“ Od tých čias sa verejný diškurz riadne posunul. Globalizácia je pre mnohých fuj, o multikulturalizme ani nehovoriac. Ani tá spoločná Európa nie je, ako bývala. Však nič. Zmenil sa svet a s ním aj témy, ktoré nás vzrušujú a trápia.  
Nad lokálnymi spoločenstvami medzičasom vyrástli nadnárodné inštitúcie, korporácie, vojenské bloky, neformálne spoločenstvá, siete neziskových organizácií a všakovaké spolky, módne vlny a značky, mafie, vietnamské obchodíky, čínske reštaurácie, McDonaldy, košele zo Srí Lanky „Made in USA“, joga, buddhizmus, susedia z Ukrajiny či Indie, internet, komunitné siete... Globalizácia? No iste. Napokon, aj antiglobalisti sa globalizujú.  
Spolunažívanie kultúr na spoločnom teritóriu, v dobrom aj v zlom, je fakt. Pokojne tomu hovorme multikulturalizmus. Čo stojí za diskusiu a spor, je miera. Žiť s inými a nestratiť seba – to je problém. Treba sa hraníc dotýkať, aby sme pochopili, kde sú. A pochopili, že sú individuálne. Napríklad ja. Som Slovák žijúci v Česku. Bývam v časti Prahy, kde ponad ploty záhrad počuť angličtinu, japončinu, fínčinu, švédštinu, ruštinu... Jediný problém cítim občas vo svojej neschopnosti komunikovať s nimi naozaj naplno, teda rozprávať, čo cítim, a nie iba to, čo viem preložiť do angličtiny. Moja manželka je na tom trochu horšie ako ja, moje deti zase podstatne lepšie, a o deťoch mojich detí ani nehovorím. Malá vnučka žije momentálne v Litve a s deťmi sa celkom dobre dorozumie v troch jazykoch. Jej kamarátky zo škôlky a z dvora vo Vilnijuse problém globalizácie a multikulturalizmu netrápi. Treba len dúfať, že netrápi ani ich rodičov.  
Každé ráno žasnem nad svetom, v ktorom žijem. Žasnem a smutním nad neuveriteľnosťou prítomnosti a nepredvídateľnosťou budúcnosti. Svet bez múrov je fascinujúci. To iba niektorí ľudia ma občas serú. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite