Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Ušami Michala Kaščáka

.michal Kaščák .časopis .osobnosti

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Nikto nevie, kedy sa na Novinách objavil, niekoľko rokov prespával, kde sa dalo, vídali sme ho len cez deň. Ale potom sa stal malý zázrak. Sused Šedivý z druhého poschodia mu dal pred svoje dvere rohož a misku. Oproti bývajúci Petrovci nenamietali, podobne ani Kolvekovci, pán Sučanský či Božikovci. Samozrejme, ani my. A tak sa Bojar stal naším psom, aj keď stále kamsi utekal a občas sa stratil aj na pár dní. Keď bol „doma“, strážil obdivuhodne. Len čo sa otvorili dvere na vchode, scupital dole a ak to nebol nikto z domácich, začal parádne brechať, chodba tomu dodávala úžasnú ozvenu. Hneď sme vedeli, že niekto dostal návštevu. Keď som prichádzal domov zo školy a sám v byte som sa bál, otvoril som dvere na chodbu, Bojar prišiel ku mne a v predsieni som si písal spolu s ním úlohy. Žil si svojím slobodným životom, ale celé zimy, všetky búrky a aj veľa ostatných dní prespával na rohožke o poschodie vyššie nad nami. Celý vchod ho mal rád a on mal rád celý vchod, mal teda skutočne utešenú svorku, ako to už býva, boli sme tam všelijaké možné typy. Bojar mal rád hádam celý svet – okrem áut. Naháňal ich, aj sme sa ho to snažili odnaučiť, ale nešlo to. A tak sa mu raz jedno nervózne auto pomstilo. Azda je to už premlčané – prvú pomoc mu dali v ľudskej trenčianskej nemocnici, kde vtedy naši robili. Bojar však aj tak večer zomrel. Bolo to pred tridsiatimi rokmi, štrnásteho júla 1982 o deviatej večer. Spomeniem si naň často – ako dokázal spojiť celý vchod, ten prijal túlavého psa, staral sa oňho a on nám za to spríjemňoval svet. A vlastne, aj keď toto píšem, cítim, že mi ho spríjemňuje stále.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite