Umelci, hudba, literatúra, debaty o problémoch, ktoré nie sú problémami, život v Nepále, buddhizmus, hory...po tom, ako som začula ten pouličný rozhovor, zamyslela som sa. Nevážia si v tejto krajine robotníka? Vážia si ho vôbec niekde? Robotníkov, všade na svete, používajú intelektuálni rodičia ako odstrašujúci príklad pre svoje deti. „Keď sa budeš zle učiť, skončíš ako robotník!” Vyvolá to v nás okamžite istý odstup k tejto kaste ľudí. To sú tí robotníci, tí, čo sa zle učili. Oni sú asi sprostí. Pozorujeme ich, ako sa v strašných horúčavách pachtia pri cestách v hrubých montérkach a fajčia marsky. Niektorí ich pozorujeme s rešpektom, iní s pohŕdaním. Niektorí kopú tie jamy a fajčia tie marsky hrdo a s úsmevom na perách, niktorí ponížene a zatrpknuto. Ako žena však môžem poznamenať, že najviac komplimentov o tom, aká som dnes krásna, pochádza práve od robotníkov. Včera večer sme, tak ako hádam každá chudobná kapela raz za čas musí, spali na ubytovni. V niektorých mestách sú hotely lacné, inde nie a tam, kde nie sú, končia muzikanti na ubytovni. S gitarami sa po koncerte opití dopotácajú do zvláštneho sveta. Sveta, ktorý si funguje bez toho, aby o tom „vyššia” vrstva nejako vedela alebo uvažovala. V spoločenskej miestnosti, väčšinou blízko vrátnice, pozerajú televízor. V rukách lacné plechovkové pivá, na stole cigarety Paramount. Marskové časy sú fuč, už dávno nie sú najlacnejšie. Niektorí sa ponevierajú v kuchynke a zalievajú si z kanvice instantné cestoviny, iní sa motkajú po spoločnej kúpeľni na chodbe. Vždy sa usmejú a sú priateľskí. Svet, v ktorom aj Rómovia s bielymi vyzerajú akosi jednotne. A kým kapela ráno po žúre vyspáva, robotníci už o šiestej začínajú buchotať. Navliekajú sa do montérok, umývajú si zuby, zalievajú instantnú kávu a raňajkujú čerstvé rožky a bambino z neďalekého Tesca. Z izieb sa spopod dverí plazí dym z lacných cigariet a z okna na siedmom poschodí vidno svitanie. Nočný vrátnik má už toho dosť, zíva, časopis s krížovkami má zabalený v kabele a čaká na výmenu so svojím denným kolegom. Neviem si predstaviť žiť život ďaleko od rodiny, kompletne v mužskom svete, pracovať od svitania do mrku, fajčiť lacné cigarety, rátať každú korunu a žiť na ubytovni. Pozerať večer hlúpe programy, listovať hlúpymi porno časopismi a nevedieť, kedy sa táto etapa života skončí. A preto neviem ako táto krajina, ale ja definitívne si robotníkov vážim. Veľký rešpekt, chlapi. Chce to usilovnosť, výdrž a pokoru, akú málokto z nás intelektuálov má.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.