Popcorn Jura Malíčka

Najprv k tomu hipsterovi, ktorý má s bielym negrom Normana Mailera spoločné iba meno. Za posledné dva roky je hipster najfrekventovanejší pojem, pri ktorom ma vždy mykne. Často odznieva v kontexte s mládežníkmi v extrémne úzkych nohaviciach a výraznými okuliarmi, malo by ísť o nejakú novú subkultúru či čo, ale neviem, akosi sa mi nad tým nechce premýšľať. Lebo toto bude presne príklad toho, ako popkultúra nemá pamäť, a ako pri kupčení neberie ohľady na nikoho a na nič. Kerouacovi či Ginsbergovi už to môže byť jedno, mŕtvejší nebudú a Ferlinghettimu senilita nedovolí, aby s tým čosi urobil. Ak teda ešte žije. Tak si nám zase po uliciach vykračujú hipsteri, o pôvode svojho označenia nemajú ani tušenia a nový Spiderman je jeden z nich. Okuliare má, aj úzke gate (keď nie je navlečený v super úzkom overale), takže by to mohlo sedieť, nič iné, zásadnejšie, v tom nebude. Žiadny program, len vonkajšok.
Stan Lee, to je iné, jeden z najdôležitejších komiksových tvorcov, žijúca legenda, on začal komiksy sofistikovať, aj kvôli nemu je fajn ich čítať, nielen pozerať sa na obrázky. Byť gramotným sa oplatí. Čosi vedieť, vzdelanie a tak. V novom Spidermanovi už nie, za posledných päť rokov ide o tretí superveľký popcornový film, v ktorom sa zlikviduje knižnica. Rozbije, znivočí, rozšaluje. Durch! Nebude to náhoda, skôr spontánna reflexia prítomnosti, ktorá sa transformovala do ikonického obrazu. Knižnice sú nanič, poznanie v nich je lineárne, vedľa internetu neobstoja, zničme ich. A Stan Lee, uzatvorený sám do seba, ani nepohne prstom. Dav v kine sa smeje.
Tretí symptóm je najhorší, relativizuje posledné funkčné pravidlo Hollywoodu. Svätosť prísahy, zloženej pred majestátom smrti. Spidey môže mať i kariéru superhrdinu i lásku vyvolenej. Žiadna obeta, berieme všetko. Zodpovednosť voči druhu už nemusí byť v rozpore s osobným šťastím.   
A toto priatelia, toto je koniec, apokalypsa sa začala, máme lístky do prvého radu.