Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Srbom chýba de Gaulle

.matyáš Zrno .časopis .klub

Tragédiou srbskej politickej reprezentácie a srbských elít všeobecne je, že si nekladú racionálne otázky, a preto nenachádzajú ani racionálne odpovede. Srbom chýba de Gaulle, ktorý nevedie vojny, ktoré nemôže vyhrať.

Medzinárodný dohľad nad Kosovom sa s istotou končí. Pre Kosovo je to veľký krok vpred. Pod právomoc Srbska se už nevráti. Doba, keď bolo Kosovo štátom-neštátom, síce nezávislým, ale pod medzinárodným dohľadom, sa tak pomaly končí. Medzinárodná skupina, ktorá dohliadala na Kosovo, sa dohodla na ukončení svojho dozoru.  Kosovský premiér Hashim Thaçi aj prezidentka Atifete Jahjagová hovoria o ocenení demokratického ducha Kosova, o mieri a stabilite.
K demokratickému duchu a stabilite má Kosovo, samozrejme, ešte ďaleko. Ale aj napriek tomu sa môže Hashim Thaçi pozrieť na nedávnu minulosť s uspokojením a povedať si, že riskantné rozhodnutie, začať v polovici deväťdesiatych rokov v malom okruhu blízkych priateľov a príbuzných v zaostalej oblasti Drenica ozbrojený odpor proti srbskej nadvláde, za to stálo. Nech už si o nezávislosti Kosova myslíte čokoľvek, ide o podobne nečakaný triumf, akým bol napríklad úspech írskych povstalcov v odboji proti Veľkej Británii. Ani na Írov by ste si – ešte niekedy v roku 1919 – nestavili ani cent. Je to tiež dôkaz toho, že ak si vládny režim nedokáže získať lojalitu určitej menšiny na území štátu a pokiaľ je táto menšina dostatočne početná a odhodlaná, môže si kontrolu nad ňou udržať iba terorom. A aj to obvykle len na krátky čas.

.čo pochopil de Gaulle
Niekde to pochopia hneď a obíde sa to bez krviprelievania. Napríklad Švédi sa takýmto spôsobom vzdali Nórska. Už spomínaní Briti sa vzdali Írska po troch rokoch a Francúzi Alžírska (nezabúdajme pritom, že prímorské oblasti Alžírska boli integrálnou súčasťou Francúzska) až po ôsmich rokoch nesmierne krvavých bojov. Múdry francúzsky filozof Raymond Aron od začiatku vojny tvrdil (ako v podstate jediný na celej pravici), že vojnu vyhrať nemožno a že predpokladom úspechu je ústup Francúzska z Alžírska. Už len preto, že inak by sa Francúzsko stalo z národného štátu Francúzov štátom dvojnárodným, francúzsko-arabským, či skôr francúzsko-arabskoberberským.
Charles de Gaulle to pochopil. V Srbsku to však nepochopil nikto. Lepšie povedané, ak to niekto pochopil, radšej si to necháva iba pre seba. Srbsko v jednom štáte s Kosovom by sa za pár desiatok rokov tiež stalo takýmto dvojnárodným štátom Srbov a Albáncov, čo si pravdepodobne len málo zástancov srbského Kosova uvedomuje a ešte menej ľudí by si to prialo.
Dejiny poznajú aj prípady, keď sa podarí dosiahnuť kompromis. Ako napríklad medzi Rakúšanmi a Talianmi v južnom Tirolsku. Pravdu povediac, nemajú sa dodnes radi, ale s rozsiahlou autonómiou, otvorenými hranicami a blahobytom by sa dnes asi len veľmi málo Juhotirolčanov odhodlalo na bombové útoky, aké v zúfalstve nad talianskou asimilačnou politikou páchali v 50. a 60. rokoch minulého storočia. Lenže, ak sa niekto obvykle dohodne, sú to demokratické štáty, a túto výhodu Srbi a kosovskí Albánci jednoducho nemali. Priestor na historický kompromis nevznikol ani počas komunizmu a už vôbec nie za vlády Slobodana Miloševiča. A samozrejme, existuje aj ruská cesta: Vladimír Putin zachránil Čečensko pre Moskvu tým, že platí hlavného gangstra v krajine, aby Čečensko udržal v pokoji a aspoň nominálne aj v Ruskej federácii. Lenže ani tento variant nikto v Belehrade na stôl nepoložil.
Samozrejme, že vždy záleží na geopolitických súvislostiach. Česi sa mohli odtrhnúť od Rakúska, ale Nemci od Čechov nie. Slováci sa mohli odtrhnúť od Uhorska, ale Maďari od Československa už nie. Po vojne bolo možné nepohodlné menšiny naložiť do „dobytčákov“ a vyviesť ich, teraz to už možné nie je. Je to možno nefér voči tým, ktorí to včas nestihli (juhoslovanská vláda mala transfer Albáncov dohodnutý s Tureckom v roku 1938, ale začala vojna...), ale je to skrátka tak.
Tragédiou srbskej politickej reprezentácie a všeobecne srbských elít je, že si nekladú racionálne otázky a nenachádzajú na ne racionálne odpovede. Je možné udržať Kosovo v Srbsku? Ak áno, ako? Za akú cenu? Bude táto cena prijateľná pre medzinárodné spoločenstvo? Čo je možné Albáncom ponúknuť a čo už je pre nás neprijateľné?
Ale v Srbsku nikdy nikto nič podobné v 90. rokoch (a vlastne to platí doteraz) nevymyslel. Miloševič fungoval ako dobrý taktik. Od jedného ťahu k druhému. Ale ako stratég prepadol. Vysmievaní a údajne primitívni Albánci si, naopak, cieľ formulovali veľmi presne. Od momentu, keď Miloševič na prelome 80. a 90. rokov fakticky zrušil kosovskú autonómiu a následne sa Juhoslávia rozpadla, bola cieľom jediná vec – nezávislosť. A napriek všetkým vnútorným rozporom dokázali ísť kosovskí Albánci za svojím cieľom a všetko mu obetovať. Dokázali sa zhodnúť na – vzhľadom na svoje tradície – úplne cudzej stratégii celonárodného nenásilného odporu.  A keď to nepomohlo, obrátili sa niektorí z nich k tradičnému mechanizmu – k zbraniam.

.nezávislosť a flaša whisky
Zakladateľ a prvý veliteľ Kosovskej oslobodzovacej armády Adem Jashari sa úmyselne obetoval, keď sa s celou početnou rodinou opevnil v svojom dome a v duchu hrdinských tradícii sa nechal srbskou políciou rozstrieľať na kúsky.  Tušil správne, že takáto smrť desiatok ľudí, vrátane mnohých žien a detí, ktorí bránili svoj dom, musí vyburcovať albánsku verejnosť na odpor.
Keď sa od albánskej delegácii pri rokovaniach na zámku v Rambouillet žiadalo, aby ustúpila z požiadavky národnej nezávislosti, vypil Hashim Thaçi v zúfalstve celú fľašu whisky, ale súhlasil. Keď sa od ktoréhokoľvek albánskeho lídra žiadalo, aby sa vydal do rúk medzinárodného trestného tribunálu v Haagu, urobil tak hneď a bez rečí.
Výsledkom je nezávislosť, aj keď stále ešte reálne limitovaná veľmi silným vplyvom západných ambasád. A ak je niečo celkom určite isté, tak to, že pod právomoc Belehradu sa už Kosovo nikdy nevráti. Pre Srbsko však Kosovo zostane, musí zostať, niečím viac než len susedným štátom. Je to miesto, kde žije srbská menšina, kde je mnoho pamiatok srbskej stredovekej minulosti. Môžu sa – úplne márne, tak ako doteraz – snažiť bojovať proti kosovskej nezávislosti a používať ako svoje baranidlo srbskú menšinu v Kosove, v štýle „čím horšie, tým lepšie“. Inými slovami tak, že Srbov v Kosove podporujú v bojkote kosovských inštitúcií namiesto snahy, aby im v Kosove zaistili čo najlepšie podmienky.
Mohli by si pritom vziať príklad z veľkého srbského patriarchu zo 16. storočia Makarija Sokoloviča, ktorý v dobe tureckej nadvlády obnovil slávu srbskej pravoslávnej cirkvi. Napokon, jeho brat Mohamed Paša Sokolovič bol veľkým vezírom. A v Srbsku je dodnes uctievanou postavou, hoci videné optikou dnešného postoja ku Kosovu by bol zrejme odsúdený ako vlastizradca. Veď napokon spolupracoval s okupačnou mocnosťou.

Autor sa dlhodobo odborne venuje Balkánu, pracuje v pražskom Občanském institutu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite