Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Afganistan v Burgase

.elena Akácsová .časopis

Pred týždňom bol kolega Andrej Bán na služobke v Afganistane a ja na dovolenke v Bulharsku. Ako to už chodí v zosieťovaňom svete, mali sme obaja prístup k internetu, a tak som si mohla po ceste na pláž prečítat mail pre celú redakciu od Andreja, ktorý sa začínal slovami: „Zdravím všetkých z Kábulu, všetko ok, napriek katastrofickým správam z tejto krajiny aj v našich médiách – včera zabili 35 ľudí pri rôznych útokoch a verejne popravili ženu – sme zatiaľ v poriadku.“ Písal, že najmä jeho mama, sediac pri telke, je vystrašená zo selektívnej reality médií.

Aj moja mama stále sedí vystrašená pri telke. Keď som jej minule povedala, že idem na Pohodu, zhrozila sa, pretože jediné, s čím sa jej spája tento festival, je televízne bohato pokrytá tragédia v stane. Cesta do Bulharska ju nechala chladnou.
Chcela som Andrejovi a kolegom vtipne odpísať, že aj ja zdravím zo Slnečného pobrežia, tu je tiež všetko ok, napriek nudným správam v Burgase zatiaľ nikoho verejne nepopravili. Ale prišlo mi to drsné voči tým mŕtvym Afgancom, a tak som si iba s uľahčením vydýchla, že nemám dobrodružnú povahu kolegu Andreja Bána a neťahá ma to do takých nebezpečných končín. Stačí mi more v nudnom Bulharsku.
V nedeľu som odletela z Burgasu do Bratislavy. V stredu, keď som sa práve chystala ísť na letisko po priateľov, ktorí tam ešte s dvoma trojročnými deťmi zostali, prišla SMS. Budú meškať, nevedno koľko, začuli niečo o bombe. Na našom letisku o meškaní ani o bombe nič netušili, tvrdili, že lietadlo príde včas
ešte aj vo chvíli, keď už mali byť hodinu vo vzduchu, keď na internete atentát a mŕtvych potvrdil bulharský prezident a aj CNN to už točila v headlinoch.
Napriek vzdialenosti som pocítila hrozný strach. Niečo iné je čítať správy o počte mŕtvych a celkom niečo iné je uvedomiť si, že v tom autobuse som sa možno v nedeľu viezla aj ja. Volala som mame, myslela som si, že bude tiež vystrašená. Áno, vedela z rozhlasu, že sa niečo v Bulharsku stalo, ale to sa nás predsa netýka, veď to boli nejakí Izraelci.
Moji priatelia napokon šťastne prileteli ešte v noci. S unavenými deťmi v náručí sa snažili vyhýbať štyrom televíznym štábom čakajúcim na letisku. Nikto nekrvácal, nikto z cestujúcich na vlastné oči ani nič nevidel. Selektívna realita tentoraz nedostala nažrať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite