Odjakživa silnejší vytláčali slabších. Väčšie zvieratá požierali slabšie a v škole väčšie deti šikanovali tie menšie. Človek má krásnu prirodzenú tendenciu nadŕžať slabšiemu, a to do chvíle, kým sám nie je v pozícii silnejšieho jedinca. Potom nastupujú výhovorky silnejších: „Veď tak to predsa odjakživa v prírode bolo, veľké ryby požierali malé...nemám si čo vyčítať, je to prirodzený vývin a ja som v tej pozícii, v ktorej som, chvalabohu..." A tak jeme mäso, pretože sme silnejší ako zvieratá, ktoré požívame, zabíjame komárov a pavúkov, ale o svojej sile tvrdíme, že ju máme pod kontrolou. Vieme napríklad, že by sme nezabili človeka. Ale to je už dosť vysoká latka. A všetko pod ňou akosi stráca na váhe. Je hrozné jedného dňa vyrásť z detských ideálov, kde silnejší slabšiemu pomáha a kde ľudia nejedia zvieratká a priradiť sa k ľuďom, ktorí vidia ale nečinia. Ale každému sa to raz asi musí stať. V Petržalke pri Zrkadlovom háji bola malá Večierka. Chodievala som do nej vždy, keď som bola v nahrávacom štúdiu u Ivana Minárika. Nemali tam bohviečo, ale hladným prefajčeným a ohučaným muzikantom stačí aj treska s dvoma rohlíkmi, jedny sparty a pivo. Teraz stojí obďaleč Kaufland, v ktorom majú všetko za pár šupov a Večierka, pochopiteľne, skrachovala. Isto ste podobnú vec zažili vo svojom okolí. Ľutujeme Večierky, ale nakupujeme v Kauflandoch, pretože si vieme zrátať dva plus dva. V prázdnych výkladoch s bývalými lokálnymi obchodíkmi zostalo pohodených ešte zopár starých cenoviek od tovarov a nad vchodom trónia nezmazateľné večné socialistické nápisy Potraviny alebo Obuv. Chodíme okolo nich cestou do Kauflandu a je nám clivo. Väčšia ryba opäť raz zjedla menšiu. A má na to právo. Nik z nás by sa ako majiteľ veľkej obchodnej siete nad Večierkami a Obuvami nezamýšľal. Je to férová hra. Lenže v nás je aj iná sila. Je v nás sila empatie, sila spomienok, sila porozumenia...v podstate istá forma lásky. Prečo nám je ľúto keď slabší prehráva? „Veď ho už nechajte, nevidíte, že sa nevie brániť?" voláme do prázdna. A vzápätí v boji o prežitie fackáme vlastné niekdajšie ideály. A to už nie je sila, ale slabosť. Je smiešne zostať pri tých ideáloch a strašné sa ich vzdať. V Indii existujú tzv. Džinisti, ktorí pred sebou neustále zametajú, aby nezašliapli ani mravčeka. Chodia v predklone s takou metličkou a krok po kroku pomaly postupujú zametajúc vpred. Je to smiešne aj chvályhodné. Aj ja v živote zápasím s hlľadaním tej správnej miery využitia svojej sily. Sily prevahovej, aj sily ľudskej. Snažím sa zistiť, do akej miery sa človek musí zmieriť so stavom sveta a kedy by už mal začať zápasiť. Hlavne so svojou lenivosťou vôbec sa takými vecami zaoberať. Lebo tá apatická nevšímavosť a lenivosť je hádam zo všetkého najhoršia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.