„Do Chilas určite nechoďte!“ presviedčal nás Akbar, obchodník s drahými kameňmi a náš priateľ. „Pred dvoma dňami tam armáda zabila niekoľkých ľudí!“ Jediným problémom bolo, že práve pred dvoma dňami sme v Chilas boli a o ničom sme nevedeli.
To, že do Pakistanu naozaj pôjdeme, som si uvedomil, až keď pečiatka dopadla na našu žiadosť o víza na ambasáde vo Viedni. „To už asi neodvoláme,“ povedal som si.
Slovensko-poľská expedícia, ktorá nás láskavo „pribalila“ do tímu, má za cieľ zdolať dve osemtisícovky. Prvou je Nanga Parbat, jediná himalájska osemtisícovka na území Pakistanu, druhou je pokus o prvovýstup západnou stenou na druhý najvyšší vrchol sveta K2. Neuveriteľné, že sa toho môžeme zúčastniť, hoci len ako trekkeri.
.po Karakoram Highway do Chilas
V Islamabáde nás víta 46-stupňová horúčava. Hlavné mesto, formálne vytvorené a bez dlhšej histórie, dýcha na cudzinca neporiadkom, hlukom a dopravným chaosom. Ale človek po čase pochopí, že to patrí ku koloritu, a nielen v Pakistane. Hneď na druhý deň sa vydávame na cestu do provincie Northern Areas, kde sa nachádza náš cieľ – Nanga Parbat.
Cesta na sever Pakistanu sa tiahne pozdĺž rieky Indus. Mohutný tok, a predsa je krajina v jeho okolí suchá a nehostinná. Ešte v polovici minulého storočia bola táto cesta prejazdná iba pre karavány. V 60. rokoch sa pakistanská a čínska vláda dohodli na vybudovaní cesty cez toto nedostupné územie. Z ich 20-ročnej spolupráce vzišla 1 300 kilometrov dlhá Karakoram Highway, najvyššie položená asfaltka na svete. Dodnes sa pre ťažké podmienky vôbec neudržiava, akurát čo odstraňujú závaly.
Ideme po nej do dedinky Chilas. Zo sľubovaných desať hodín cesty je nakoniec šestnásť a v noci prekonávame silnú búrku, čo ešte zvýši riziko závalov a zosunov pôdy. Pred jedným zosunom sa ocitáme približne o jedenástej v noci a šofér nás presviedča, že ďalej to nepôjde. No z druhej strany cez zosun prechádza starý miestny autobus. Povzbudení prekážku prekonávame aj my a konečne okolo druhej v noci prichádzame do Chilas.
Chilas slúži ako posledná zastávka na Karakoram Highway pre väčšinu výprav smerujúcich pod Diamír. Letá sú tam extrémne horúce, zimy suché a mrazivé. Predsa tu však žijú ľudia – uprostred vyprahnutého mora kameňov pestujú na políčkach kukuricu a sadia stromy.
Ráno sa vydávame k starému bazáru, ktorý by podľa miestnych študentov mal byť na neďalekom kopčeku. Sprevádza nás kŕdeľ detí a zopár dospelých, medzi nimi aj učiteľ z miestnej školy, ktorý vie dobre po anglicky. Márne sa však „sprievodcov“ pýtame, ako je to ešte ďaleko. „Len päť minút,“ opakujú štvrtýkrát. Nakoniec v úmornej horúčave vchádzame do akejsi čajovne. Majiteľ varí čaj a spoza neho sa na stene usmieva Usáma bin Ládin. Stisne nám hrdlo, dáme si kolu a diskrétne sa vyparíme. Až oveľa neskôr sa dozvedáme, že región v okolí Chilas patrí k najproblematickejším. Každý rok tu dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi armádou a extrémistami.
.hlavy dole!
Z Chilas ideme ďalej na džípoch. Sľubovali nám luxusné autá, nakoniec sú z toho možno štyridsaťročné Toyoty. Naložia nás na korbu a vyrážame. Po 20 kilometroch sa vydávame strmou cestou k mostu Halal. Je nebezpečná, pod nami sa vinie divoká sivá rieka a delí nás od nej 200 metrov voľného pádu. Miestami musíme vystúpiť, lebo na nespevnenej ceste sú diery. Odrazu šofér zvolá: „Hlavy dole!“ Míňali sme skalné previsy, ktoré by nám inak odrazili hlavu. Po hodinke krkolomnej jazdy sme pri moste Halal, tam sú už nosiči aj tábor. Zajtra nás čaká trojdňový výstup do základného tábora pod Diamírsku stenu Nanga Parbatu.
Cesta do základného tábora trvá necelé tri dni. Prechádzame horskými dedinkami s terasovitými políčkami, kde miestni ľudia pestujú väčšinou kukuricu a tekvice. Počas celého výstupu je veľmi teplo a sucho a už v prvý deň máme problém s nedostatkom vody. Zato nám pred očami postupne rastie masív Nanga Parbat. Zo suchej a nehostinnej krajiny prechádzame do ľadovcovej doliny s alpskými lúkami plnými kvetov. Míňame pastiersku dedinu Kuta Gali. Tvorí ju asi 20 kamenných domov so strechami z konárov stromov. Akoby sa tu zastavil čas.
V základnom tábore sú okrem nás štyri expedície. Dve čilské, ktoré sa o sebe dozvedeli až na mieste, jedna bieloruská a malá francúzska výprava. Hneď prvý večer pociťujeme nedostatok kyslíka a nízky tlak vo výške 4 100 metrov. Problém trvá aj na ôsmy deň, tak v zúfalstve dostávame zajačie úmysly. No na deviaty deň sa zrazu zobúdzame úplne fit. Vychystáme sa na výstup do tábora C1. Náš prvý tím je v tých dňoch už v tábore C3 a chystá útok na vrchol.
Do tábora C1 treba prejsť cez Diamírsky ľadovec, ktorý kraľuje celému údoliu, a dostať sa pod ľadopád Diamského ľadovca. Oba ľadovce pôsobia monumentálne, najmä vo chvíľach, keď z ľadopádu s neuveriteľným rachotom padajú obrovské seraky – kusy ľadu. Medzi ľadovcami je úzky žľab, ktorý tvorí jedinú akú-takú bezpečnú cestu nahor. No aj žľab ohrozujú kamene padajúce z oboch ľadovcov. Výstup sa nám podarí na druhý pokus. Bez problémov, až na lavínu, ktorá sa spúšťa v centrálnom žľabe. „Teda takú som tu ešte nevidel,“ vraví náš styčný dôstojník Samandar. Jej rýchlosť a rozmery nás vydesia, najmä keď stojíme na ľadovci a rozmýšľame, či tento snežný expres ide naším smerom, alebo nie. Našťastie sme dosť ďaleko, zasiahne nás iba tlaková vlna a husté sneženie.
Medzitým náš tím vystúpi na Nangu a dole sa rozprúdi oslava. Samandar veselo strieľa z kalašnikova.
.načo sú štyri ženy
Vraciame sa dolu a uvažujeme, či sa nám zo základného tábora podarí zostúpiť za jeden deň. Trochu sa toho bojíme – a čím sme nižšie, tým väčšia horúčava nás trápi. Keď zostúpime z alpského pásma do suchej a prehriatej doliny, nepríjemne sa pripomenie nedostatok tekutín. Necelú polhodinku pred cieľom mi z batoha padá stan a strmhlav sa rúti do divokej rieky. Musím zliezť, prebrodiť jeden úsek a pohľadať ho. Nachádzam ho v stene na strome, no bola to makačka.
Konečne po dvanástich hodinách prichádzame k miestu, kde nás čakajú chalani aj džípy. Počas jazdy je v kabíne okolo 50 stupňov Celzia a prichádza mi zle. V dedine vystupujem, ruky a dokonca aj jazyk mám stiahnuté v kŕčoch. Rýchlo zjem balík hrozienok a po desiatich minútach problém ustupuje. Ale vyľakalo ma to.
Z Chilas, kde sme strávili iba jednu noc, sa presúvame do Skardu, ktoré je východiskovým bodom všetkých expedícií do Karakoramu. Je to iný svet: dovtedy úzke a nehostinné údolie, v ktorom sa ako tenká stuha vinul Indus, sa rozširuje do planiny plnej kontrastov. Hnedé vrcholy hôr, sivý a pokojný Indus, ktorý tu dosahuje šírku niekoľko sto metrov, a dedinky, zelené ako oázy v púšti. K tomu neďaleké jazero Satpara, zdroj pitnej vody pre celé údolie Skardu.
Z vyššie položeného bazáru, kde sú sústredené všetky hotely, zostupujeme k riečke, ktorá preteká mestom Skardu, a zisťujeme, tam dole je iný svet. Hlavná ulica je suchá, špinavá a žije typicky orientálnym rušným životom. Zato okolie rieky je balzam na dušu. Všade voda, množstvo zelene a príjemná klíma. Navôkol sa hrajú deti, ženy perú a hanblivo sa obracajú, keď sa na ne dívame.
Stretávame mladého moslima Yaseena, volá nás k sebe domov na čaj. Študuje kriminológiu v Karáči a doma je len na prázdninách. Pri domácom kyslom mlieku a čaji presedíme takmer dve hodiny. Yaseen je prvý Pakistanec, ktorý je ochotný porozprávať nám viac o postavení žien v Pakistane a o celej hierarchii v spoločnosti. A je rovnako zvedavý ako my. Len jedno nevie pochopiť: „Prečo by tvojej Evke prekážalo, keby si mal štyri ženy?“ Žartom prehodím, že to veru neviem ani ja.
S Yaseenom na druhý deň vyrážame k pieskovým dunám. Cesta vedie okolo riečky Hargisa, ktorá sa vinie údolím z jazera Satpara. Na jar je z nej živelná rieka, ktorá zaplavuje údolie. Po brehu sa dostávame tam, kde sa Hargisa vlieva do Indu. Jej krištáľovočistá voda sa mieša s mútnymi a sivými vodami Indu. Takmer celé údolie máme ako na dlani: vzadu už vidieť zasnežené vrcholky Karakoramu, za nami zo zeme vyrastajú pieskové duny. Rovno vedľa rieky.
.už radšej lietadlom
Pre návrat do Islamabádu volíme lietadlo. Ten 38-minútový let znie v porovnaní s 27-hodinovou cestou ako sen. No letieť zo Skardu je lotéria. Šanca je malá, pretože v oblasti Nanga Parbat, ktorou lietadlo prelieta, bývajú často zlé podmienky. Nám vyjde už prvý pokus a stojí to za to: pred očami sa nám ako film premieta celý Karakoram.
Ale posledné štyri dni netrávime v metropole – radšej sa presunieme do Rawalpindy, mesta, ktoré je hneď vedľa Islamabádu. Až tu je pravý orientálny život. Ruch a hluk pôsobia dokonca očarujúco. Bez toho by to už pre mňa ani nebol Pakistan.
Ešte v Skardu sme sa dozvedeli, že v Islamabáde došlo ku konfliktom medzi armádou a extrémistami a situácia nie je bezpečná. Vraj nemáme vychádzať z hotela a najmä nechodiť na bazár a do mešít. Vyberáme si teda zastrčený hotelík – stojí priamo na bazári Sadar a o dve budovy ďalej od mešity.
Napokon sa nám podarí spoznať aj povestný bazár Radža – jeden z najväčších a najstarších trhov v Pakistane. Kúpite tam ihlu, ale aj súčiastky na celý traktor. Alebo si môžete dať opraviť zuby. Je to obrovská plocha plná života a temperamentu, a predsa tu má každá vec svoje miesto. Hrnce nájdete v kuchynskej časti, šatky v časti s látkami. Ľudia sú milí a zvedaví. Prihovárajú sa nám a vypytujú sa, nikto však neobťažuje. Po šiestich hodinách na bazári sme unavení ako po dobrom treku.
A na druhý deň sa už s Pakistanom lúčime, plní dojmov, aké sme ani neočakávali. Šli sme za prírodou a tá nesklamala. Ale ľudia, tí nás prekvapili. Milí, ochotní, príjemní. Veľká väčšina z nich vôbec nerozumie extrémizmu a bojí sa ho rovnako ako my. Pri spomienke na obavy, ktoré ma pochytili po udelení víz vo Viedni, sa už len usmievam. Dovidenia, Pakistan; zbohom, predsudky.
.boris Michaliček
To, že do Pakistanu naozaj pôjdeme, som si uvedomil, až keď pečiatka dopadla na našu žiadosť o víza na ambasáde vo Viedni. „To už asi neodvoláme,“ povedal som si.
Slovensko-poľská expedícia, ktorá nás láskavo „pribalila“ do tímu, má za cieľ zdolať dve osemtisícovky. Prvou je Nanga Parbat, jediná himalájska osemtisícovka na území Pakistanu, druhou je pokus o prvovýstup západnou stenou na druhý najvyšší vrchol sveta K2. Neuveriteľné, že sa toho môžeme zúčastniť, hoci len ako trekkeri.
.po Karakoram Highway do Chilas
V Islamabáde nás víta 46-stupňová horúčava. Hlavné mesto, formálne vytvorené a bez dlhšej histórie, dýcha na cudzinca neporiadkom, hlukom a dopravným chaosom. Ale človek po čase pochopí, že to patrí ku koloritu, a nielen v Pakistane. Hneď na druhý deň sa vydávame na cestu do provincie Northern Areas, kde sa nachádza náš cieľ – Nanga Parbat.
Cesta na sever Pakistanu sa tiahne pozdĺž rieky Indus. Mohutný tok, a predsa je krajina v jeho okolí suchá a nehostinná. Ešte v polovici minulého storočia bola táto cesta prejazdná iba pre karavány. V 60. rokoch sa pakistanská a čínska vláda dohodli na vybudovaní cesty cez toto nedostupné územie. Z ich 20-ročnej spolupráce vzišla 1 300 kilometrov dlhá Karakoram Highway, najvyššie položená asfaltka na svete. Dodnes sa pre ťažké podmienky vôbec neudržiava, akurát čo odstraňujú závaly.
Ideme po nej do dedinky Chilas. Zo sľubovaných desať hodín cesty je nakoniec šestnásť a v noci prekonávame silnú búrku, čo ešte zvýši riziko závalov a zosunov pôdy. Pred jedným zosunom sa ocitáme približne o jedenástej v noci a šofér nás presviedča, že ďalej to nepôjde. No z druhej strany cez zosun prechádza starý miestny autobus. Povzbudení prekážku prekonávame aj my a konečne okolo druhej v noci prichádzame do Chilas.
Chilas slúži ako posledná zastávka na Karakoram Highway pre väčšinu výprav smerujúcich pod Diamír. Letá sú tam extrémne horúce, zimy suché a mrazivé. Predsa tu však žijú ľudia – uprostred vyprahnutého mora kameňov pestujú na políčkach kukuricu a sadia stromy.
Ráno sa vydávame k starému bazáru, ktorý by podľa miestnych študentov mal byť na neďalekom kopčeku. Sprevádza nás kŕdeľ detí a zopár dospelých, medzi nimi aj učiteľ z miestnej školy, ktorý vie dobre po anglicky. Márne sa však „sprievodcov“ pýtame, ako je to ešte ďaleko. „Len päť minút,“ opakujú štvrtýkrát. Nakoniec v úmornej horúčave vchádzame do akejsi čajovne. Majiteľ varí čaj a spoza neho sa na stene usmieva Usáma bin Ládin. Stisne nám hrdlo, dáme si kolu a diskrétne sa vyparíme. Až oveľa neskôr sa dozvedáme, že región v okolí Chilas patrí k najproblematickejším. Každý rok tu dochádza k ozbrojeným konfliktom medzi armádou a extrémistami.
.hlavy dole!
Z Chilas ideme ďalej na džípoch. Sľubovali nám luxusné autá, nakoniec sú z toho možno štyridsaťročné Toyoty. Naložia nás na korbu a vyrážame. Po 20 kilometroch sa vydávame strmou cestou k mostu Halal. Je nebezpečná, pod nami sa vinie divoká sivá rieka a delí nás od nej 200 metrov voľného pádu. Miestami musíme vystúpiť, lebo na nespevnenej ceste sú diery. Odrazu šofér zvolá: „Hlavy dole!“ Míňali sme skalné previsy, ktoré by nám inak odrazili hlavu. Po hodinke krkolomnej jazdy sme pri moste Halal, tam sú už nosiči aj tábor. Zajtra nás čaká trojdňový výstup do základného tábora pod Diamírsku stenu Nanga Parbatu.
Cesta do základného tábora trvá necelé tri dni. Prechádzame horskými dedinkami s terasovitými políčkami, kde miestni ľudia pestujú väčšinou kukuricu a tekvice. Počas celého výstupu je veľmi teplo a sucho a už v prvý deň máme problém s nedostatkom vody. Zato nám pred očami postupne rastie masív Nanga Parbat. Zo suchej a nehostinnej krajiny prechádzame do ľadovcovej doliny s alpskými lúkami plnými kvetov. Míňame pastiersku dedinu Kuta Gali. Tvorí ju asi 20 kamenných domov so strechami z konárov stromov. Akoby sa tu zastavil čas.
V základnom tábore sú okrem nás štyri expedície. Dve čilské, ktoré sa o sebe dozvedeli až na mieste, jedna bieloruská a malá francúzska výprava. Hneď prvý večer pociťujeme nedostatok kyslíka a nízky tlak vo výške 4 100 metrov. Problém trvá aj na ôsmy deň, tak v zúfalstve dostávame zajačie úmysly. No na deviaty deň sa zrazu zobúdzame úplne fit. Vychystáme sa na výstup do tábora C1. Náš prvý tím je v tých dňoch už v tábore C3 a chystá útok na vrchol.
Do tábora C1 treba prejsť cez Diamírsky ľadovec, ktorý kraľuje celému údoliu, a dostať sa pod ľadopád Diamského ľadovca. Oba ľadovce pôsobia monumentálne, najmä vo chvíľach, keď z ľadopádu s neuveriteľným rachotom padajú obrovské seraky – kusy ľadu. Medzi ľadovcami je úzky žľab, ktorý tvorí jedinú akú-takú bezpečnú cestu nahor. No aj žľab ohrozujú kamene padajúce z oboch ľadovcov. Výstup sa nám podarí na druhý pokus. Bez problémov, až na lavínu, ktorá sa spúšťa v centrálnom žľabe. „Teda takú som tu ešte nevidel,“ vraví náš styčný dôstojník Samandar. Jej rýchlosť a rozmery nás vydesia, najmä keď stojíme na ľadovci a rozmýšľame, či tento snežný expres ide naším smerom, alebo nie. Našťastie sme dosť ďaleko, zasiahne nás iba tlaková vlna a husté sneženie.
Medzitým náš tím vystúpi na Nangu a dole sa rozprúdi oslava. Samandar veselo strieľa z kalašnikova.
.načo sú štyri ženy
Vraciame sa dolu a uvažujeme, či sa nám zo základného tábora podarí zostúpiť za jeden deň. Trochu sa toho bojíme – a čím sme nižšie, tým väčšia horúčava nás trápi. Keď zostúpime z alpského pásma do suchej a prehriatej doliny, nepríjemne sa pripomenie nedostatok tekutín. Necelú polhodinku pred cieľom mi z batoha padá stan a strmhlav sa rúti do divokej rieky. Musím zliezť, prebrodiť jeden úsek a pohľadať ho. Nachádzam ho v stene na strome, no bola to makačka.
Konečne po dvanástich hodinách prichádzame k miestu, kde nás čakajú chalani aj džípy. Počas jazdy je v kabíne okolo 50 stupňov Celzia a prichádza mi zle. V dedine vystupujem, ruky a dokonca aj jazyk mám stiahnuté v kŕčoch. Rýchlo zjem balík hrozienok a po desiatich minútach problém ustupuje. Ale vyľakalo ma to.
Z Chilas, kde sme strávili iba jednu noc, sa presúvame do Skardu, ktoré je východiskovým bodom všetkých expedícií do Karakoramu. Je to iný svet: dovtedy úzke a nehostinné údolie, v ktorom sa ako tenká stuha vinul Indus, sa rozširuje do planiny plnej kontrastov. Hnedé vrcholy hôr, sivý a pokojný Indus, ktorý tu dosahuje šírku niekoľko sto metrov, a dedinky, zelené ako oázy v púšti. K tomu neďaleké jazero Satpara, zdroj pitnej vody pre celé údolie Skardu.
Z vyššie položeného bazáru, kde sú sústredené všetky hotely, zostupujeme k riečke, ktorá preteká mestom Skardu, a zisťujeme, tam dole je iný svet. Hlavná ulica je suchá, špinavá a žije typicky orientálnym rušným životom. Zato okolie rieky je balzam na dušu. Všade voda, množstvo zelene a príjemná klíma. Navôkol sa hrajú deti, ženy perú a hanblivo sa obracajú, keď sa na ne dívame.
Stretávame mladého moslima Yaseena, volá nás k sebe domov na čaj. Študuje kriminológiu v Karáči a doma je len na prázdninách. Pri domácom kyslom mlieku a čaji presedíme takmer dve hodiny. Yaseen je prvý Pakistanec, ktorý je ochotný porozprávať nám viac o postavení žien v Pakistane a o celej hierarchii v spoločnosti. A je rovnako zvedavý ako my. Len jedno nevie pochopiť: „Prečo by tvojej Evke prekážalo, keby si mal štyri ženy?“ Žartom prehodím, že to veru neviem ani ja.
S Yaseenom na druhý deň vyrážame k pieskovým dunám. Cesta vedie okolo riečky Hargisa, ktorá sa vinie údolím z jazera Satpara. Na jar je z nej živelná rieka, ktorá zaplavuje údolie. Po brehu sa dostávame tam, kde sa Hargisa vlieva do Indu. Jej krištáľovočistá voda sa mieša s mútnymi a sivými vodami Indu. Takmer celé údolie máme ako na dlani: vzadu už vidieť zasnežené vrcholky Karakoramu, za nami zo zeme vyrastajú pieskové duny. Rovno vedľa rieky.
.už radšej lietadlom
Pre návrat do Islamabádu volíme lietadlo. Ten 38-minútový let znie v porovnaní s 27-hodinovou cestou ako sen. No letieť zo Skardu je lotéria. Šanca je malá, pretože v oblasti Nanga Parbat, ktorou lietadlo prelieta, bývajú často zlé podmienky. Nám vyjde už prvý pokus a stojí to za to: pred očami sa nám ako film premieta celý Karakoram.
Ale posledné štyri dni netrávime v metropole – radšej sa presunieme do Rawalpindy, mesta, ktoré je hneď vedľa Islamabádu. Až tu je pravý orientálny život. Ruch a hluk pôsobia dokonca očarujúco. Bez toho by to už pre mňa ani nebol Pakistan.
Ešte v Skardu sme sa dozvedeli, že v Islamabáde došlo ku konfliktom medzi armádou a extrémistami a situácia nie je bezpečná. Vraj nemáme vychádzať z hotela a najmä nechodiť na bazár a do mešít. Vyberáme si teda zastrčený hotelík – stojí priamo na bazári Sadar a o dve budovy ďalej od mešity.
Napokon sa nám podarí spoznať aj povestný bazár Radža – jeden z najväčších a najstarších trhov v Pakistane. Kúpite tam ihlu, ale aj súčiastky na celý traktor. Alebo si môžete dať opraviť zuby. Je to obrovská plocha plná života a temperamentu, a predsa tu má každá vec svoje miesto. Hrnce nájdete v kuchynskej časti, šatky v časti s látkami. Ľudia sú milí a zvedaví. Prihovárajú sa nám a vypytujú sa, nikto však neobťažuje. Po šiestich hodinách na bazári sme unavení ako po dobrom treku.
A na druhý deň sa už s Pakistanom lúčime, plní dojmov, aké sme ani neočakávali. Šli sme za prírodou a tá nesklamala. Ale ľudia, tí nás prekvapili. Milí, ochotní, príjemní. Veľká väčšina z nich vôbec nerozumie extrémizmu a bojí sa ho rovnako ako my. Pri spomienke na obavy, ktoré ma pochytili po udelení víz vo Viedni, sa už len usmievam. Dovidenia, Pakistan; zbohom, predsudky.
.boris Michaliček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.