„Bola som v Trenčíne v hoteli, ležala som na posteli, mala som otvorené okná a bola som rada, že fúka vietor. Potom mi niekto zaklepal na dvere a povedal mi, čo sa stalo. Že festival je zrušený, že jeden človek zomrel a ďalší sú zranení. Bola som z toho úplne hotová,” spomínala Emilíana, keď sme sa stretli o tri mesiace neskôr v šatni viedenského Gasometra. Hovorila nám tiež, že by sa určite do Trenčína rada vrátila.
V lete roku 2010 bola Emilíana v siedmom mesiaci tehotenstva, o rok neskôr sa venovala svojmu 10-mesačnému synovi. Začiatkom roku sa ozvala Michalovi Kaščákovi s tým, že je pripravená vrátiť sa na Pohodu.
Keď sme sa v sobotu podvečer pred presscentrom zvítali, vyzeralo to, akoby tie tri roky ani neboli. Ako keby práve dorazila do areálu, pripravená na svoj koncert a ten vietor, ten padajúci stan, tá hrôza, a to zdesenie boli len zbytočnou zápletkou románu, ktorú stačí zvýrazniť, stlačiť delete a ona zmizne. Ale nie je to také jednoduché. Ono je to už navždy súčasťou našich životov. Bolo to jasné na tlačovke (Emilíaninej prvej v živote – hoci je veľmi bezprostredným človekom, rozhovory do médií príliš často nedáva), keď ešte stále s pohnutím v hlase spomínala na onú sobotu v Trenčíne. Bolo to jasné o hodinu neskôr na koncerte. Emilíana ho postavila najmä na pokojných, viac-menej akustických pesničkách z albumu Fisherman's Woman, ku ktorým pridala očakávané hity Big Jumps a Jungle Drum. Kapela, v ktorej hral na basgitare spoluautor Emilíaniných pesničiek (a spolupracovník kdekoho – od Bat for Lashes cez Franz Ferdinand až po The Kills) Dan Carey a na bicích islandský hudobný veterán, člen legendárnych Sugarcubes, Sigtryggur Báldursson, dávala jemným pesničkám presne to, čo potrebovali – citlivé zvukové pozadie, ktoré sa pomaly menilo na krásne pulzujúci grúv. Vrcholné okamihy boli – aspoň pre mňa – dva: prvým bola pieseň Sunny Road, ktorú Emilíana venovala všetkým prítomným, druhým záverečná pieseň Birds, venovaná obetiam tragédie z roku 2009. Keď ju dospievala, ľudia si žiadali prídavok. Po tejto piesni o načúvaní tme a o listoch, ktoré tlieskajú vetru, však už žiadna ďalšia pieseň prísť nemohla.
V nedeľu ráno, krátko pred vítaním slnka, sa s Emilíanou lúčime. Sľub splnený, úsmev od ucha k uchu, radosť z Pohody. Páčili sa jej Warpaint a The Horrors, stretla viacerých kamarátov. „Bolo tu fantasticky," hovorí.
V lete roku 2010 bola Emilíana v siedmom mesiaci tehotenstva, o rok neskôr sa venovala svojmu 10-mesačnému synovi. Začiatkom roku sa ozvala Michalovi Kaščákovi s tým, že je pripravená vrátiť sa na Pohodu.
Keď sme sa v sobotu podvečer pred presscentrom zvítali, vyzeralo to, akoby tie tri roky ani neboli. Ako keby práve dorazila do areálu, pripravená na svoj koncert a ten vietor, ten padajúci stan, tá hrôza, a to zdesenie boli len zbytočnou zápletkou románu, ktorú stačí zvýrazniť, stlačiť delete a ona zmizne. Ale nie je to také jednoduché. Ono je to už navždy súčasťou našich životov. Bolo to jasné na tlačovke (Emilíaninej prvej v živote – hoci je veľmi bezprostredným človekom, rozhovory do médií príliš často nedáva), keď ešte stále s pohnutím v hlase spomínala na onú sobotu v Trenčíne. Bolo to jasné o hodinu neskôr na koncerte. Emilíana ho postavila najmä na pokojných, viac-menej akustických pesničkách z albumu Fisherman's Woman, ku ktorým pridala očakávané hity Big Jumps a Jungle Drum. Kapela, v ktorej hral na basgitare spoluautor Emilíaniných pesničiek (a spolupracovník kdekoho – od Bat for Lashes cez Franz Ferdinand až po The Kills) Dan Carey a na bicích islandský hudobný veterán, člen legendárnych Sugarcubes, Sigtryggur Báldursson, dávala jemným pesničkám presne to, čo potrebovali – citlivé zvukové pozadie, ktoré sa pomaly menilo na krásne pulzujúci grúv. Vrcholné okamihy boli – aspoň pre mňa – dva: prvým bola pieseň Sunny Road, ktorú Emilíana venovala všetkým prítomným, druhým záverečná pieseň Birds, venovaná obetiam tragédie z roku 2009. Keď ju dospievala, ľudia si žiadali prídavok. Po tejto piesni o načúvaní tme a o listoch, ktoré tlieskajú vetru, však už žiadna ďalšia pieseň prísť nemohla.
V nedeľu ráno, krátko pred vítaním slnka, sa s Emilíanou lúčime. Sľub splnený, úsmev od ucha k uchu, radosť z Pohody. Páčili sa jej Warpaint a The Horrors, stretla viacerých kamarátov. „Bolo tu fantasticky," hovorí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.