Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Emilíanin návrat

.časopis .hudba

Emilíana Torrini mala na Pohode vystúpiť 18. júla 2009. V dôsledku tragickej nehody bol však festival zrušený.

„Bola som v Trenčíne v hoteli, ležala som na posteli, mala som otvorené okná a bola som rada, že fúka vietor. Potom mi niekto zaklepal na dvere a povedal mi, čo sa stalo. Že festival je zrušený, že jeden človek zomrel a ďalší sú zranení. Bola som z toho úplne hotová,” spomínala Emilíana, keď sme sa stretli o tri mesiace neskôr v šatni viedenského Gasometra. Hovorila nám tiež, že by sa určite do Trenčína rada vrátila.
V lete roku 2010 bola Emilíana v siedmom mesiaci tehotenstva, o rok neskôr sa venovala svojmu 10-mesačnému synovi. Začiatkom roku sa ozvala Michalovi Kaščákovi s tým, že je pripravená vrátiť sa na Pohodu.
Keď sme sa v sobotu podvečer pred presscentrom zvítali, vyzeralo to, akoby tie tri roky ani neboli. Ako keby práve dorazila do areálu, pripravená na svoj koncert a ten vietor, ten padajúci stan, tá hrôza, a to zdesenie boli len zbytočnou zápletkou románu, ktorú stačí zvýrazniť, stlačiť delete a ona zmizne. Ale nie je to také jednoduché. Ono je to už navždy súčasťou našich životov. Bolo to jasné na tlačovke (Emilíaninej prvej v živote – hoci je veľmi bezprostredným človekom, rozhovory do médií príliš často nedáva), keď ešte stále s pohnutím v hlase spomínala na onú sobotu v Trenčíne. Bolo to jasné o hodinu neskôr na koncerte. Emilíana ho postavila najmä na pokojných, viac-menej akustických pesničkách z albumu Fisherman's Woman, ku ktorým pridala očakávané hity Big Jumps a Jungle Drum. Kapela, v ktorej hral na basgitare spoluautor Emilíaniných pesničiek (a spolupracovník kdekoho – od Bat for Lashes cez Franz Ferdinand až po The Kills) Dan Carey a na bicích islandský hudobný veterán, člen legendárnych Sugarcubes, Sigtryggur Báldursson, dávala jemným pesničkám presne to, čo potrebovali – citlivé zvukové pozadie, ktoré sa pomaly menilo na krásne pulzujúci grúv. Vrcholné okamihy boli – aspoň pre mňa – dva: prvým bola pieseň Sunny Road, ktorú Emilíana venovala všetkým prítomným, druhým záverečná pieseň Birds, venovaná obetiam tragédie z roku 2009. Keď ju dospievala, ľudia si žiadali prídavok. Po tejto piesni o načúvaní tme a o listoch, ktoré tlieskajú vetru, však už žiadna ďalšia pieseň prísť nemohla.
V nedeľu ráno, krátko pred vítaním slnka, sa s Emilíanou lúčime. Sľub splnený, úsmev od ucha k uchu, radosť z Pohody. Páčili sa jej Warpaint a The Horrors, stretla viacerých kamarátov. „Bolo tu fantasticky," hovorí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite