Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bratislava/nahlas

.časopis .fenomén

Pred dvadsiatimi rokmi sa do rúk obyvateľov hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky dostala Bratislava/nahlas.

Pred dvadsiatimi rokmi sa do rúk obyvateľov hlavného mesta Slovenskej socialistickej republiky dostala Bratislava/nahlas.
Toto dielko bolo síce „len“ prílohou k zápisnici z jednej členskej schôdze bratislavských ochranárov, ale napriek tomu zarezonovalo aj na Hlase Ameriky, v Pravde i na Ústrednom výbore strany. A  svojím spôsobom aj na námestiach v Novembri 1989.
 „V našom meste sa stali problematickými základné podmienky života. Znečistenie ovzdušia ohrozuje zdravie prakticky všetkých obyvateľov... Ohrozené sú i prirodzené zásoby vody... Málo sa vykonalo v boji s hlučnosťou... Kritická je situácia v obnovovaní historického jadra... Krajne nevyhovujúca je situácia sídlisk, najmä Petržalky... Zlý stav komplexu životného prostredia zhoršuje zdravotný stav Bratislavčanov...“
Slová z úvodu publikácie vystihovali nemilú skutočnosť. Bratislava patrila v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch k najznečistenejším oblastiam Československa – krajiny, ktorá sa kvôli snahe vyrobiť čo najviac ton cementu a ocele na jedného obyvateľa dostala na prvé priečky v devastácii (nielen) životného prostredia v Európe.

.v medziach zákona
Kým na západe kontinentu sa v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch skôr na ľavom krídle politického spektra konštituovali „zelené“ strany, ktorých členovia (s výnimkami typu Joschka Fischer) využívali v podstatne štandardné metódy politického boja, v československej politike, ktorá mala ambíciu dobehnúť a predbehnúť Západ, sa problematika životného prostredia tutlala.
Mierny posun nastal v prvej polovici sedemdesiatych rokov, keď v Ústave krajinnej ekológie Československej akadémie vied vznikla myšlienka vytvoriť mládežnícku organizáciu, ktorej náplňou by bola ochrana prírody. V roku 1974 preto pod záštitou Socialistického zväzu mládeže (SZM) vzniklo hnutie Brontosuarus. O niekoľko rokov neskôr pribudli Český svaz ochránců přírody a Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny (SZOPK).
Znie to pozitívne, ale ako píše Miroslav Vaněk v knihe Opozice a odpor proti komunistickému režimu v Československu 1968 – 1989, problém bol v jednom – tieto organizácie vznikli na  pokyn vládnych a straníckych orgánov a rozvíjali sa pod ich dohľadom a s ich súhlasom či aspoň toleranciou. Teda úplne inak ako západné „zelené“ strany, ktoré vznikali na základe tlaku zdola.
Iný bol aj okruh problémov, ktoré československí ochranári riešili. Aktivistka Brontosaura Eliška Nováková to v knihe Nedalo se tady dýchat vystihla takto: „My sme šli v ekológii po tej ‚malej‘ problematike... Nechceli sme sa pliesť do veľkých problémov, ktoré boli aj tak politicky nepriechodné... Okrem toho by nás špičky SZM k tej ‚veľkej‘ ekológii aj tak nepustili.“ 
Možno aj to bol dôvod, prečo (podľa Vaněka) našich ochranárov západní zelení vnímali ako príliš poddajných, oportunistických a neefektívnych romantikov,  „ktorých vysadzovanie stromčekov, čistenie studničiek a sledovanie výskytu jednotlivých zoologických a botanických druhov na obmedzenom regióne už zďaleka nezodpovedá reálnej ekologickej situácii a moderným snahám o ich riešenie“.


.romantici?
Je vecou názoru, či budeme za „neefektívnych romantikov“ považovať aj bratislavských ochranárov, či skôr konkrétnu skupinu ľudí okolo Mikuláša Hubu, ktorá stála za Bratislavou/nahlas. Istý rozdiel však medzi Čechmi a Slovákmi bol. Eugen Gindl, jeden zo šiestich editorov publikácie poznamenáva: „Brontosaurus rozbehol veľa dobrých iniciatív, ale polovica z nich bola taká ‚szmácka‘ a kontrolovaná. Vzhľadom na to, že v Česku bol rozľahlý disent, ekologické iniciatívy boli omnoho jalovejšie a bezzubejšie ako naše. Neboli to zlí ľudia, ale nedovolili si tie drobné vystúpenia z radu.“
Bratislavčania sa o ne pokúšali už na konci sedemdesiatych rokov. K ich aktivitám patril vznik Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry pri SZOPK, oprava dreveníc po celom  Slovensku, oprava kláštora v Marianke, záchrana čiernobalockej železnice, kauzy ako Devínska Kobyla, Jurský Šúr, Devínske hradné bralo, problém vidieckych obcí, pripojených k Bratislave, problém dunajských lužných lesov či technické pamiatky na území mesta a mnohé ďalšie.
Azda najzávažnejšou a na ten čas veľmi odvážnou akciou (už aj za účasti Jána Budaja) bol protest proti zamýšľanej likvidácii bratislavských historických cintorínov začiatkom osemdesiatych rokov. Po pokuse o zozbieranie názorov obyčajných ľudí, ktorý zmarili policajti, ochranári pripravili petíciu za záchranu cintorínov, pod ktorú zozbierali asi pol tisícky podpisov – akademikmi počnúc a národnými umelcami končiac.

.bez socializmu
Bratislava/nahlas nespadla z čistého neba, predchádzalo jej množstvo práce v teréne ako i množstvo čiastkových zistení, často ukrytých pod zaklínadlo typu: príloha k zápisnici z členskej schôdze Základnej organizácie č. 6 SZOPK. Jej editori dnes spomínajú, že veľká časť textov, ako i sieť potenciálnych autorov boli pripravené ešte pred marcom 1987, teda v čase, keď sa na jej vydaní ešte len dohodli.
Spolu 23-členný autorský kolektív (plus 42 recenzentov a niekoľko ďalších spolupracovníkov) pripravil prierezovú kritickú štúdiu, ktorá mapovala bratislavské ovzdušie, vodu, ohrozené prírodné hodnoty, rádioaktivitu, problémy niektorých mestských častí, patologické sociálne správanie, priemysel, dopravu, výstavbu, kultúrnu infraštruktúru, služby, ako i zdravotný stav miestneho obyvateľstva.
Jej vtedajší význam však spočíval v niečom inom. O niektorých kritických javoch v životnom prostredí médiá informovali už predtým, ale až Bratislava/nahlas sa pokúsila tieto jednotlivosti syntetizovať. Peter Tatár vysvetľuje: „Najzaujímavejšie bolo, že sme ten obraz vytvorili z oficiálnych, prístupných zdrojov. Napísali sme, čo sa nám zdá zlé a vlastne sme radili komunistom, ako to majú robiť.“
Navyše Bratislava/nahlas sa nezaklínala vtedy všadeprítomným substantívom „socializmus.“ V čase, keď sa politikom mohla stať aj nevinná vetička prednesená na nesprávnom mieste, si ju čitatelia (i tí z ŠtB) mohli vykladať aj ako útok na vtedajší komunistický režim.

.politikum?
Na odpovedi na otázku, do akej miery bola Bratislava/nahlas politickou akciou, sa jej editori asi už nikdy nezhodnú (rovnako je to aj s otázkami, či šlo o legálnu akciu, alebo akú úlohu hral v celom prípade „rebel“ z Ústredného výboru KSS Vladimír Mináč). Kým Huba o nej hovorí ako o primárne ekologickej akcii a jednom z vyvrcholení dovtedajších ochranárskych aktivít, Tatár ako o „odbornom akte, ktorý bol pasívnym, a nie aktívnym útokom na režim,“ Budaj naznačuje aj politický rozmer: „Dnes nikomu nenapadne, že počúvanie zahraničného rozhlasu alebo čítanie opozičných novín je politickou akciou. Totalitný režim znížil hranicu, keď idete proti nemu, na minimum.“
Je možné, že podobne ako z Charty 77, tak aj z Bratislavy/nahlas urobil politikum niekto iný ako sami autori. Recenzia na publikáciu sa najskôr ocitla na vlnách Hlasu Ameriky a začiatkom roka 1988 vyšiel proti publikácii článok aj v Pravde, „tlačovom orgáne“ strany. Potom prišli zhabané výtlačky a dve kolá vyšetrovania, ktoré trvali až do roku 1989. Aktérom už nezostávalo nič iné, ako začať sa správať politicky.  
Ak by sme aj pripustili nejaké podobnosti s Chartou, minimálne jeden rozdiel bol viditeľný. Kým proti Charte v čase tuhej normalizácie protestovali umelci a „pracovné kolektívy“ bez toho, že by si ju vôbec prečítali, perestrojkovú Bratislavu/nahlas ľudia čítali a neodsudzovali. (Kladne dopadli dokonca aj znalecké posudky, ktoré si dala vypracovať polícia.)
Mnohí dnes hovoria, že v októbri 1987 už bola pokročilá doba, bolo vidieť svetlo na konci tunela, bolo jasné, že komunizmus padne... V tom čase by to však povedal len málokto. Ešte stále sa zatváralo i bilo, ešte stále tu bol monopol jednej strany a strach z Verejnej i Štátnej bezpečnosti.
Ľudia, ktorí tvorili Bratislavu/nahlas, to robili s vedomím rizika. A ešte netušili, že ich najdôležitejším výtvorom bolo spoločenstvo, ktoré spolu s niekoľkými „klasickými“ disidentmi a katolíckou opozíciou v roku 1989 pohlo nielen Bratislavou, ale celým Slovenskom.

.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite