Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

.hudba .recenzie

.časopis .hudba

BABYSHAMBLES
SHOTTER’S NATION
PARLOPHONE

Pete Doherty vymenil pôvodných členov kapely a obklopil sa výbornými hudobníkmi. Fakt, že bubeník Adam Ficek hrá v londýnskych džezových zostavách, počuť v skladbe There She Goes, čitateľne evokujúcej (alebo vykrádajúcej?) The Cure, aj keď názov zvádza k hitu britských The La’s. Úvodná Carry On Up The Morning odhalí, že líder kapely, romantik s nepokojnou dušou, je vo forme, Side Of The Road osvieži pankáčinu The Libertines. Staršia poetika kapely je sebavedomejšie pretavená do mohutných piesní (Baddies Boogie, French Dog Blues). Zvuk popovej Británie sa snúbi s ľahkosťou (You Talk, Deft Left Hand), v záverečnej Lost Art Of Murder sprevádza Dohertyho na gitare ostrieľaný folkáč Bert Jansch. Producent Stephen Street (The Smiths, Blur) môže byť pyšný, takto silne Babyshambles ešte nezneli. Do Dohertyho veršov sa, ako zvyčajne, treba zahĺbiť.
●●●●●
.matej Lauko


José González
In Our Nature
Peace Frog

Švédsky pesničkár José González si umeleckým i komerčným úspechom debutového albumu Veneer z roku 2004 nastavil latku veľmi vysoko. K druhej štúdiovej nahrávke In Our Nature pristúpil naozaj zodpovedne – a možno preto, aby nesklamal fanúšikov, zopakoval už raz úspešný recept. K hrsti vlastných piesní, ktorým kraľuje ľudský hlas a akustická gitara, aj teraz pridal dostatočne atraktívnu coververziu – skladbu Teardrop z repertoáru skupiny Massive Attack. Hosťujúcu Yukimi Nagano zo skupiny Koop musíte veľmi dlho hľadať v pozadí a ani subtílne melódie, s výnimkou chytľavejších Down The Line a Killing For Love, si nezapamätáte na prvýkrát. Zatiaľ čo prvý album bol zjavením, tento je pokusom o druhé ponorenie do tej istej rieky. Je to platňa, ktorá vyčnieva nad priemer, no nerúca svet, skôr sa ho snaží vyliečiť.
●●●○○
.vladimír Potančok


John McLaughlin, Jaco Pastorius, Tony Williams
Trio of Doom
Columbia/Legacy

Jeden koncert na Kube, a potom frekvencia v newyorskom štúdiu. To je vlastne celá história power tria McLaughlin – Pastorius – Williams z roku 1979, ktoré po sebe zanechalo len 39 minút hudby. Keby však toto trio nevzniklo, zostala by v histórii fusion čierna diera a otáznik, prečo sa práve títo velikáni ako trojica obišli. Keď svojho času plánovala Columbia vydať záznam havanského koncertu, Mclaughlin, nespokojný s Pastoriusovým výkonom, reagoval slovami: „Len cez moju mŕtvolu.“ Nakoniec ho s radosťou sám zmixoval a pripravil na vydanie. A tak sú prvýkrát na svete kompletné koncertné aj štúdiové jam session tria, ktorého energia a neprešpekulovaná, neraz až živočíšna spontánnosť aj dnes poriadne zahrejú. Či už vďaka nervóznej mclaughlinovke Dark Prince, Pastoriusovmu baladickému Continuu alebo McLaughlinovmu žeravému temperamentu.
●●●○○
.augustín Rebro


Velvet Revolver
Libertad
Sony BMG

Okolo tzv. rockových superskupín býva veľa kriku, ale väčšinou nemajú dlhé trvanie. Audioslave, kríženec Rage Against The Machine a Soundgarden, prekvapili, keď sa rozišli až po troch albumoch. Velvet Revolver, ešte nepravdepodobnejší kríženec Guns N’ Roses a Stone Temple Pilots, prekvapujú už tým, že vôbec vydali druhý album. Debut Contraband sa síce dobre predával, ale pôsobili na ňom ako nemastný-neslaný odvar z Guns N’ Roses. V skladbách chýbali silnejšie nápady a hysterická ostrosť Axla Rosa z prvého a najlepšieho albumu GNR Appetite For Destruction, hoci drogami sužovaný Sott Weiland teoretický spĺňal predpoklady na excentrického frontmana. Druhá nahrávka Libertad už GNR nepripomína a Weilandov hlas znie organickejšie v melodických psychedelických pesničkách, medzi ktoré zapadla aj coververzia Can’t Get It Out Of My Head od ELO.
●●●○○
.vladislav Gális


Recoil
SubHUman
Mute/EMI

Keď Alan Wilder v roku 1995 opustil skupinu Depeche Mode, ako dôvod uviedol „rastúcu nespokojnosť s vnútornými vzťahmi a pracovnými postupmi“. V projekte Recoil je sám sebe pánom a pracuje vlastným tempom. Album subHuman, Wilderov šiesty sólový a tretí po odchode z Depeche Mode, vychádza až po sedemročnej prestávke od nahrávky Liquid. Wilder tvrdí, že súčasnú hudobnú scénu veľmi nesleduje, a jeho nový album možno aj vďaka tomu znie ako z iného sveta. Wilder už v minulosti spolupracoval s rôznymi spevákmi, tentoraz mal mimoriadne šťastnú ruku na amerického južanského bluesmana Joea Richardsona, ktorému vytvára protipól britská speváčka Carla Trevaskis. Spojenie elektroniky s Richarsonovým precíteným a drsným spevom trochu pripomenie Mobyho album Play so skladbami ako Natural Blues, tu je však všetko oveľa temnejšie a záhadnejšie.
●●●●○
.vladislav Gális


Symphony X
Paradise Lost
InsideOut/SPV

Medzi najväčšie záľuby progrockových muzikantov patria rozsiahle konceptuálne albumy na mytologické a literárne témy. Výnimkou nie je ani americká skupina Symphony X pod vedením gitarového virtuóza Michaela Romea, ktorá si 17. októbra odskočí so spoločného turné s Dream Theater na koncert do Bratislavy. Po Atlantíde, egyptskej mytológii a Homérovej Odysei prišiel na rad aj Stratený raj. Hlavný skladateľ Michael Romeo síce tvrdí, že rozsiahla epická báseň Johna Miltona slúžila len ako základná inšpirácia pre súbor samostatných skladieb, ale po vypočutí albumu Paradise Lost má človek rovnako plnú hlavu, ako keby na jeden šup prečítal Miltonovu buchlu. Symphony X, podobne ako kedysi artrockové kapely v 70. rokoch, používajú časté striedanie motívov a rytmov, ale robia to ako po adrenalínovej injekcii – rýchlejšie, tvrdšie, bombastickejšie.
●●●○○
.vladislav Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite