Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pomáhať chudobným efektívne

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Od slumov Afriky po naše rómske osady – materiálna pomoc chudobným sa často míňa účinkom. Dvaja americkí ekonómovia vysvetľujú v novej knihe Keď pomoc škodí, ako zmierňovať chudobu bez ublíženia chudobným i tým, ktorí pomáhajú.

V uplynulých rokoch boli do slovenčiny preložené prinajmenšom tri pozoruhodné diela, ktoré sa na podstatu a odstraňovanie chudoby pozerajú z originálnej perspektívy. V roku 2007 vyšla u nás kniha Billa Bakera Z bludného kruhu. Američan, ktorý niekoľko rokov žil v Košiciach, v nej odporúča Slovákom preorientovať sa z jednostrannej vertikálnej závislosti od štátu k horizontálnej vzájomnej závislosti, budovanej zdola. Alebo inými slovami: vytvárať sieť previazaných súdržných komunít a posilňovať sociálny kapitál krajiny. Baker navrhuje aj niekoľko praktických princípov, na ktorých by mala spočívať úspešná reforma sociálnej politiky. A uvádza mnoho zaujímavých postrehov o práci s chudobnými na Slovensku (vrátane Rómov) i v USA.
Pred dvoma rokmi vyšla zase kniha Mosty z chudoby od americkej sociologičky Ruby Payne. Autorka chápe chudobu ako mieru, v ktorej jednotlivec žije bez potrebných zdrojov. Avšak pod „nedostatkom zdrojov“ nie sú myslené len tie materiálne. Väčšina ľudí robí chybu, keď chudobu považuje výlučne za fenomén nedostatku peňazí či nedostatku vecí ako bývanie a šatstvo, ktoré sa za peniaze dajú kúpiť. Za riešenie zvykneme v takom prípade považovať dať jednoducho chudobným vyššie dávky. Čo však nefunguje tam, kde materiálny nedostatok je len symptómom iných problémov – takpovediac špičkou ľadovca hlbších ťažkostí, ktoré na prvý pohľad nevidieť.
Payne hovorí, že popri finančných zdrojoch chýbajú chudobným napríklad zdroje emocionálne (pevná vôľa, výdrž, sebaovládanie...), mentálne (inteligencia či gramotnosť), duchovné (nádej a prekonávanie rán osudu), či fyzické (zdravé telo). K tomu ešte treba pridať nedostatok subtílnejších zdrojov, ako sú životné vzory, podporné systémy (rodina, priatelia či záujmové sociálne siete), znalosť nepísaných pravidiel strednej vrstvy či techniky prekonávania ťažkostí. Jej kniha je najmä o praktických spôsoboch, ako prejsť od chytania rýb pre chudobných k tomu, naučiť ich, aby si ryby dokázali nachytať sami...

.rovnica chudoby
Z veľmi podobného súdka ako myšlienky Bakera a Payne je aj nová kniha Stevea Corbeta a Briana Fikkerta Keď pomoc škodí. Hoci obaja sú akademici, majú skúsenosti s rozvojovou prácou v chudobných krajinách i v getách amerických veľkomiest. Keďže majú blízko k misijným aktivitám presbyteriánskej cirkvi, ich pohľad kombinuje osobné skúsenosti, ekonomickú teóriu i kresťanský svetonázor.
Snahy pomáhať chudobným môžu poškodiť obe strany: tých, ktorí pomoc poskytujú, i tých, ktorí ju dostávajú. Môže zato nešťastná kombinácia, ktorej autori hovoria „rovnica chudoby“. Na jej začiatku je spravidla zužujúca sa materiálna definícia chudoby. To znamená, že pomáhajúci vníma problémy biedneho len cez nedostatok peňazí a vecí, ktoré sa za ne dajú kúpiť. K tomu sa pridávajú mesiášske komplexy majetných. Je to oné podvedomé vnútorné nastavenie, keď povýšene sa cítiaci pomáhajúci blahosklonne zostupuje k podradnému chudobnému, aby ho vytiahol z problémov. Lenže ľudia žijúci v biede túto arogantnosť pomáhajúcich dokážu vycítiť. Každodenný zápas najchudobnejších o prežitie aj bez toho sprevádzajú pocity bezmocnosti, úzkosti a zúfalstva, o ktorých príslušníci strednej vrstvy spravidla nemajú žiadnu predstavu. Mesiášske komplexy pomáhajúcich môžu v najchudobnejších posilniť komplex menejcennosti, hanbu či fatalizmus, ktoré ešte viac ochromia ich iniciatívu. Dôsledkom je hlbšie uviaznutie v problémoch.
Materialistický prístup k príčinám i riešeniam chudoby, mesiášsky komplex pomáhajúcich a následný pocit menejcennosti chudobných – to sú tri prísady ničivého kokteilu, ktorý viedol už k stroskotaniu mnohých sľubných pokusov o zmiernenie či odstránenie chudoby. Ako teda robiť veci správne?

.štyri vzťahy
Autori chápu človeka ako vzťahovú bytosť. Príčinou chudoby je podľa nich porušenosť štyroch základných vzťahov: k Bohu, k sebe samému, k druhým ľuďom a ku zvyšku stvorenia. Čitateľ, ktorý nie je veriaci, môže na tomto mieste knihy pocítiť rozpaky. No Corbet s Fikkertom sa len snažia povedať, že človek nie je iba izolovaná fyzická bytosť, ale má aj duchovný, psychologický či spoločenský rozmer. A tiež že je povolávaný k zodpovednému správcovstvu darov, ktorými disponuje, aj ku kreatívnemu pretváraniu sveta okolo seba. Vytrhnúť človeka z biedy, zvlášť ak má charakter generačnej pasce, si vyžaduje pomoc na všetkých týchto úrovniach.    
V práci s chudobnými je veľmi dôležitý vnútorný postoj pomáhajúceho. Ak jeho úsilie nemá vyjsť od začiatku nazmar, mal by preskúmať svoje pohnútky a zbaviť sa pocitov pýchy či nadradenosti. Chudobný by mal byť vnímaný ako seberovný, ako cieľ sám osebe, nie ako podradný objekt nášho ušľachtilého úsilia. Tento prístup je dôležitý na vypestovanie tak často absentujúceho pocitu osobnej dôstojnosti u chudobných. Niekedy na zlepšenie situácie biedneho stačí, ak si s ním vytvoríme rovnocenný vzťah.   
Iným omylom pomáhajúcich je neschopnosť rozlišovať medzi potrebou úľavy, nápravy alebo rozvoja. Rozdiel sa dá dobre demonštrovať na príklade požiaru v bytovke. „Úľava“ je vlastne naliehavé a dočasné poskytnutie prvej pomoci. Keď horí, znamená to pomôcť s hasením, ošetriť zranených či poskytnúť nocľah rodinám, ktoré sa náhle ocitli bez strechy nad hlavou. „Náprava“ znamená dať veci opäť do poriadku, tak ako boli pred katastrofou. To znamená obnoviť vyhorenú bytovku, opraviť škody, vymaľovať obhorené múry a ak sa to dá, spraviť ju znovu obývateľnou.
„Rozvoj“ je proces dlhodobého vzostupu. Znamená to vziať bytovku a spraviť z miesta, ktoré je len obývateľné, doslova príjemné miesto pre život. Teda priviesť ľudí k tomu, aby si do okien dali kvety, o ktoré by sa vzorne starali, zorganizovať medzi susedmi brigádu, ktorá by zútulnila okolie domu a trebárs zriadenie poistného fondu, aby obyvatelia boli na ďalší požiar pripravení. Podľa Corbeta a Fikkerta sa cirkvi i mimovládky často dopúšťajú chyby, lebo poskytujú úľavu v situáciách, v ktorých by na mieste boli skôr náprava alebo rozvoj. Ak je úľava poskytovaná príliš dlho, môže vypestovať závislosť postihnutých.

.zdroje, nie potreby
Ľudia, pomáhajúci chudobným, by sa mali vyvarovať paternalizmu. A nikdy by nemali pre nich robiť veci, ktoré môžu chudobní urobiť sami pre seba. To je ďalšia dôležitá skúsenosť autorov. Bežne sa stáva, že na chudobu hľadíme cez neuspokojené potreby tých, ktorí ňou trpia. Corbet s Fikkertom navrhujú doslova kopernikovský obrat: Sústrediť sa na existujúce zdroje chudobných, nie na ich potreby!
Znamená to vyhnúť sa otázkam typu: „Čo sa vám stalo? Ako vám môžem pomôcť?“ Namiesto toho by chudobní mali dostať otázky: „Čo je u vás v poriadku? Aké talenty a vlohy máte, ktoré by ste mohli použiť na zlepšenie vášho života a života vašich blízkych? Ako by mohli jednotlivci vo vašej komunite spolupracovať, aby ju spoločne zveľadili?“ Sústredenie na zdroje pomáha chudobným odhaliť svoj vlastný skrytý potenciál a zmobilizovať ho na pokrytie ich potrieb. Učia sa tak zodpovednému správcovstvu svojich talentov.    
Nemusíte mať vyštudovanú vysokú školu, no viete variť alebo šoférovať. Možno neviete nič, stále však máte dve zdravé ruky a nohy. Alebo ste nezamestnaný, ktorý nemá veľa peňazí. Máte však množstvo voľného času, ktorý môžete využiť zmysluplným spôsobom. Autori odporúčajú robiť s jednotlivcami i komunitami tzv. inventúru zdrojov. Teda stretnúť sa a spísať všetky schopnosti, znalosti, či príležitosti, ktorými chudobní disponujú. A potom uvažovať, ako ich prepojiť alebo investovať za účelom vyriešenia problému.
Už aj na Slovensku sme sa naučili, aké dôležité je chudobných zainteresovať na riešení ich problémov. Kto sa podieľa trebárs na výstavbe svojho sociálneho bývania, ten si ho bude aj viac vážiť. Okrem toho je tu faktor určitých lokálnych zvyklostí, potrieb a súvislostí, ktoré ľuďom zvonku unikajú, no ak pomoc nie je s nimi v súlade, neuspeje. Chudobní by mali byť od začiatku zapojení do hľadaní riešení pre ich problémy. Osobitne to platí pre ľudí, ktorí sú odstrčení na okraj ešte aj v chudobnej komunite. Rozvojová práca by im mala dať hlas a tým zahrnúť do pomoci aj ich.

.pomoc pre každého    
Kniha Corbeta a Fikkerta je viac o aktivitách cirkevných či mimovládnych organizácií než o štátnej sociálnej politike. Keď sa však cez myšlienky z knihy posudzuje sociálny štát, výsledok dopadne zarážajúco. Mimovládna organizácia môže byť vo svojich pokusoch úspešná alebo neúspešná. Ak je neúspešná, môže sa poučiť a nabudúce robiť veci správne. Lenže, aké výsledky môže dosiahnuť štát, ktorý sa väčšinou na chudobu pozerá z materiálneho hľadiska, pričom jeho pomoc je zvyčajne neadresná a neosobná?   
Dobrou správou je, že to ide aj bez vlády. Publikácia Keď pomoc škodí je mimoriadne užitočná pre ľudí, ktorí by sami chceli začať pomáhať blížnym v núdzi. Len buď nevedia ako, alebo ich doterajšie dobré úmysly stroskotali na vlastnej neskúsenosti či preto, že narazili na zneužívanie ich dobroty zo strany chudobných. Osobitne to platí pre angažovaných kresťanov – či už ako jednotlivcov, alebo ako cirkevné spoločenstvá.    
Steve Corbet, Brian Fikkert: Keď pomoc škodí (Ako zmierniť chudobu bez ublíženia chudobným a vám samotným), vyd. Porta libri, Bratislava 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite