Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Einstein na pláži a zhýralec

.laco Teren .časopis .hudba

Bol by to lepší svet pre deti, keby ich rodičia boli bývali jedli špenát, aby som citoval Marxa.

Teda Groucho Marxa, apropos, viete, že drevený dom, kde vyrastali bratia Marxovci, v Yorkville na Manhattane ešte stojí?

.new York v Londýne
Príchod k Barbican Centre od sakristie Saint Paul cez bizarné London Museum pripomína ten indický príbeh, ako štyria slepci opisujú slona, ktorého každý inú časť ohmatal.
Tá India je namieste, pretože ideme na Einsteina na pláži, operu Philipa Glassa v znovu uvedenej réžii Roberta Wilsona v spolupráci s Patriciou Childs. Premiéru mala v roku 1976 na divadelnom festivale v Avignone, kde zaznamenala obrovský úspech. Teda, čo sa týka záujmu odborného publika, úspešná bola od svojej premiéry, myslím, až dodnes, ale byť úspešný a bohatý nie je to isté, ako poznamenal Philip Glass, ktorý sa vtedy po úspešnom uvedení v newyorskej Metke musel na čas vrátiť k svojmu pôvodnému povolaniu taxikára. Glass študoval v Paríži u Nadi Boulanger ako mnohí známi skladatelia druhej polovice dvadsiateho storočia. Počas svojich štúdií sa živil prepisovaním hudby Raviho Shankara do evrópskej hudobnej transkripcie. Tu je určite kľúč k Einsteinovi na pláži, ale aj k jeho hudbe vôbec: počítanie alebo lepšie rátanie, opakujúci sa motív v hudbe aj texte, vynechávanie a pridávanie jedného tónu, ako keby nekonečný prúd zvuku. Je zvláštne, keď to vidíte hrať a spievať na živo. Keď som to počul na platni, niekedy začiatkom osemdesiatych rokov, úplne ma to očarilo, a musím priznať, že ma to očarúva dodnes. Ukážky sme vtedy videli v legendárnom programe rakúskej televízie Kunststücke, myslím, že čiernobiele. To je dôležitá poznámka, niežeby čiernobiele bolo menej, len je to úplne iné ako farebné. Poznámka s čiernobielym a farebným je v tomto prípade ešte viac na mieste. Robert Wilson používa farebnú škálu s jemnocitom, ktorý sa perfektne zhoduje s jemnými zmenami v hudbe, a to celé dokladá  Patríciou Childs vedená perfektná herecká a tanečná akcia.
Hra sa vlastne začína čiernobielo: na bielom štvorci v pravej časti scény sedia dve herečky a v hudobnej jame pomaly pribúdajú speváci, biele svetlo, čierne tiene, všetci oblečení v bielych košeliach a šedých nohaviciach. Počítajú.
Pridávajú sa hlasy, rastú čísla, rastú a klesajú. Ďalej prichádzajú postavy a nové a nové obrazy. Wilsonova priezračná blankytná modrá, holubia šedá v kombinácii s precízne delenou scénou.
Delenie tanečnými výstupmi až po čas, keď sa diváci zostanú dívať na svetelný obdĺžnik pomaly prechádzajúci z horizontálnej polohy do vertikálnej a vychádzajúci zo scény. Tu už sme v čiernobielom, predel, po ktorom znovu prídu farby, a nakoniec sladkastý koniec, ktorý sa stal Wilsnovou značkou.
Sedíte päť hodín v divadle a stále je sa na čo sa  dívať a čo vnímať, aj odchádzajúci a vracajúci sa diváci, aj spiaci mladý japonský pár, všetko hrá.
Hra, ktorú cítiť atmosférou umeleckého downtownu New Yorku sedemdesiatych rokov, od Richarda Seru až po Chuck Closea. Presne o tom Glass hovorí, keď spomína, čo ich inšpirovalo. A oni potom inšpirovali a inšpirujú ďalších, medzi inými Meredith Monk, Laurie Anderson, David Byrnea a mnoho ďalších, zo scénografov by som rád spomenul blízkeho priateľa Aleša Votavu.
Hra sa skončila, vychádzame omylom výjazdom z garáže. Máme šťastie, sme priamo na rohu, kde je vynikajúca reštaurácia Jugged Haire, zem sa otočila, je čas jesť.
Ked sa otočí tristošesdesiatpäťkrát a vrátia sa s Einsteinom do Amsterdamu, rád by som to videl znovu.
Keby ste si mali vybrať, ktorým zo štyroch slepcov, ohmatávajúcich slona, by ste chceli byť?

.hor sa na vidiek!
Ìsť do Glyndebourne na letný operný festival je zážitok hodný opísania. Už na peróne Victoria Station je jasné, kto budú vaši operní spolupútnici. Dámy s ľahkou batožinou, nesúce v nej večerné šaty, sprevádzané pánmi v smokingoch. Vláčikom sa odvezieme asi hodinku na juh od Londýna, vystúpime v mestečku Lewes, odkiaľ si zoberieme taxík, ktorý nás odvezie k vidieckemu sídlu Glyndebourne, ktorého majiteľom je John Christie.
V tridsiatych rokoch prepadol túžbe postaviť tam operu, malú vidiecku operu. Ako vášnivý milovník tohto žánru mal veľké ambície a dokázal ich naplniť hneď od začiatku. Repertoár sa hrá každý rok viac-menej nezmenený, len vždy nanovo režírovaný.
V sedemdesiatom šiestom roku režíroval operu Igora Stravinského Rake's Progress John Cox, scénu a kostýmy navrhol David Hockney. Hlavnú úlohu dnes spieva rýchlo vychádzajúca operná hviezda Topi Lehtipuu, austrálsky tenor fínskeho pôvodu. Anglickou vidieckou krajinou s večerným svetlom, ako z Turnerovho akvarelu, sa blížime k navonok nenápadnému miestu. Treba pripomenúť, že opera a ostatné budovy sú zasadené do krajiny naozaj asi akoby s architektom spolupracoval odborník na maskovanie. Žeby inšpirácia poslednou vojnou, keď slúžila ako útočisko milovníkom opery z Londýna, ktorý bol vtedy kruto bombardovaný?
Táto operná budova aj s priľahlými budovami bola postavená v šesťdesiatych rokoch, stará už doslúžila. Schodami prejdete cez krásnu záhradu k samotnému sídlu, na ktorého pozemku sa koná piknik pred začatím predstavenia. Všetko, ako má byť, anglický park s riečkou a rybníkom, ten najzelenší trávnik, ktorý spásaju ovce, voľne sa meniace nad horizontom na oblaky, starší elegantný pán, ktorý má úprimnú radosť, že nás môže odfotografovať naším fotoaparátom, ako to ponúkol na lavičke pri rybníku.
To je ambient vonkajší, ambient vnútorný tvorí Hockneyho opona k opere, ktorej libreto napísali inšpirovaní cyklom Hogarthových grafík W. G. Auden a Chester Kallman. Hockney využíva inšpiráciu grafikou a pomocou šrafáží nás vovedie do sveta hogarthovskej doby. Farby a línie perfektne umocňujú hudobný a divadelný zážitok, zostávate vskutku očarený.
Opera mala premiéru v Teatro la Fenice v Benátkach v roku 1951 a hlavnú ženskú úlohu Anny Truelove stvárnila Elizabeth Schwartzkopf, jedna z najväčších operných dív dvadsiateho storočia. Treba pripomenúť to, čo sa nikdy nespomenulo: Igor Stravinský ju touto úlohou rehabilitoval, teda prinajmenšom sa o to pokúsil, z jej úspechu ako interpretky najmä Straussových opier z obdobia tretej ríše. To znie zvláštne, rehabilitovať z úspechu.
Ale späť k Zhýralcovmu polepšeniu, ako isto viete, neskončí sa to dobre, zhýralec sa polepší, ale zomrie. Audenov a Kallmanov text, Stravinského úžasná hudba a scéna a kostýmy Davida Hockneyho tvoria to, čo sa nazýva Gesamtkunstwerk. V tom sú si tieto dve spomínané diela podobné, preto ich dávam vedľa seba. Podotýkam, že obe diela prekračujú dobu svojho vzniku, sú stále naplnené silným emotívnym odkazom, inšpirujúce a iniciujúce každého, kto ich bude mať šťastie uvidieť. Pridá sa k tomu aj dokonalosť podania a nezabudnutelný zážitok vás neminie.
Rád by som pripomenul, že ak hovoríme o nových médiách, bolo by dobre zamyslieť sa, v čom ich novosť spočíva, aby sa nám náhodou nestalo, že budeme považovaní za arogantných ignorantov, ktorými bezpochyby sme, ak si len nedáme pozor a preberieme všeobecne používaný spôsob posudzovania kvalitatívneho kvantitatívnym.
Z Glyndebourne celú spoločnosť, teda jej väčšiu časť, odvážali  autobusy do mestečka na vlak. Milé bolo, že s nami išli aj speváci, herci a členovia orchestra. Nočná cesta vlakom do Londýna sa niesla v povznesenej nálade.  
Magical Mystery Tour, a ja som mrož.

Autor je maliar a milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite