Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Vlhová skončila druhá v ďalšom slalome Svetového pohára. V americkom Killingtone viedla po prvom kole, v druhom ju po chybe predstihla Michaela Schiffrin.

Umenie a moc v Národnej galérii.

.juraj Kováčik .časopis .umenie

Cieľom moci je udržanie sa, cieľom umenia je zmena. Ich vzťah je preto vždy napätý. Aj výstava Prerušená pieseň v SNG je toho dôkazom.

Výstava mapuje najtuhšie obdobie socializmu u nás, roky 1948 až 1956, a vďaka svojej hutnosti a koncepcii funguje v niekoľkých rovinách: ako časostroj prenášajúci pamätníkov späť do minulosti, ako nástroj poznania minulosti pre tých, čo ju nezažili a ako príkladová štúdia vzťahu umenia a moci. Priznám sa, keď som o výstave prvýkrát počul, povedal som si, aká hlúposť, zabíjať čas a energiu takým brakom, a tak najväčším prekvapením pre mňa bolo, koľko dobrých vecí som tu našiel. A tým nemyslím Benku, ktorého patetickosť sa rýchlo môže začať prejedať. A áno, aj baníci alebo partizáni sa dajú namaľovať dobre. Naozaj dobre.

.nerealistický realizmus
Nejasná definícia toho, čo je dobrý obraz v štýle socialistického realizmu, je jednou z charakteristík hlbokej schizofrénie obdobia začiatku päťdesiatych rokov. Nástup socializmu u nás nebol víťazstvom ľudu, ale pučom skupiny mužov, ktorí sa, ako to už býva, hnaní zmesou presvedčenia, ambícií a frustrácií, zviezli na príležitosti, ktorú im otvorila dohoda z Jalty. Budovali systém postavený na lži a umenie sa malo stať jedným z nástrojov k jej presadeniu. Kánon povoleného a želaného určoval sovietsky vzor, ten samotný však bol už dávno nedefinovateľnou entitou, meniacou sa plynule podľa premenlivých chutí a cieľov paranoikov, čo boli pri moci a ľudí pod nimi, snažiacimi sa tieto meniace sa nálady odhadnúť, a trasúcimi sa, kedy sekera dopadne aj na ich krk. Je veľmi zábavné a zároveň smutné čítať práce teoretikov z tých čias. Veď si to predstavte, že máte vytvoriť konštrukt o smere, ktorý sa síce volá realizmus, ale pritom naozaj pravdivé a realistické zobrazenie života a sveta je niečo, čo bytostne nenávidí a potláča.
Konotáciou, ktorá sa na výstave iba blysne, je vzťah medzi socialistickou a fašistickou totalitou. Ak hľadáme potvrdenie ich hlbokej blízkosti, stačí sa pozrieť na to, aké podobné dokázali byť ich ikonografie. Príkladom je fotografia pri vstupe na druhé poschodie. Mladý pár s tvárami vo vetre a vlajúcou vlajkou v pozadí. Stačilo by, aby sa dievčina odfarbila na blond, mladík otvoril oči a z nápisu SSM odpárali M a boli by sme o desať rokov späť vo fašistickom Nemecku. Samostatnou kapitolou je z pohľadu maľby ako propagandy tvorba Martina Benku. Pátos bol vždy neoddeliteľnou súčasťou jeho obrazov, ktoré priam volali po tom, aby boli použité (či skôr zneužité) na propagandistické ciele. Pri maľovaní montérok bol však Benka oveľa ťarbavejší ako pri maľovaní krojov, vďaka čomu sa nestal našou socialistickou Leni Riefenstahl.
Muselo to byť dosť šialené, žiť a tvoriť v týchto časoch. Maľovať či sochať mimo oficiálneho zväzu bolo v podstate nemožné. Pracovalo sa organizovane. Práca bola kontrolovaná už počas vzniku a na záver prezentovaná na spoločných výstavách. A tam bola podrobená kritike, ktorá posudzovala, nakoľko sa dielo priblížilo ideálu socialistického realizmu. Mimochodom, ideál socialistického realizmu je jedným z tých ideálov, kde nikto presne nevie, ako má vyzerať jeho konečná podoba, ale každý rýchlo spozná, že toto tu ešte stále nie je ono. Absurdita systému sa stretla s rôznymi reakciami. Víťazmi, aspoň dočasnými, sa stali oportunisti, ktorí ani tak nevynikali bystrým okom a pevnou rukou, ako skôr silným žalúdkom a ktorí naplnili potrebu režimu po budovaní kvetnatej a masovo prístupnej mytológie mierou vrchovatou. Ale pri prehliadke Prerušenej piesne sa zdá, že neboli vo väčšine. Na výstave nájdeme dve aj z dnešného pohľadu zaujímavé skupiny diel či autorov. Tou väčšou sú modernisti, ktorí zostali modernistami aj pri maľovaní partizánov. A tou druhou zaujímavou skupinou sú maliari, ktorí sa naozaj snažili o realistický pohľad o svet. Je zrejmé, že čím viac sa im darilo hovoriť o svete pravdu, s tým väčším odporom oficiálnej kritiky sa ich práca stretla. V každom prípade, ak budete na výstave, všimnite si na druhom poschodí pochmúrnych baníkov alebo niektoré obrazy z povstania.

.minulosť, hrdinovia, akcie
Výstava, ktorej kurátorom je riaditeľka Národnej galérie Alexandra Kusá, je realizovaná na dvoch poschodiach Esterházyho paláca a je rozdelená do kapitol. Prvá z nich má názov Formovanie novej minulosti a uvádza výstavu pohľadom na to, ako bolo s nástupom nového režimu potrebné vytvoriť novú minulosť. Krátke povojnové obdobie bolo pre slovenskú modernu dobrou dobou, o to prudší bol šok, ktorý priniesol nástup socializmu. Obraz útoku revolučných más na Prezidentský palác pri kaviarni Štefánka od Františka Kudláča je krásnou ukážkou toho, ako vyzerá realita v socialistickom podaní. Obraz s námetom, hodným alegorického vozu na prvomájom sprievode, je vo svojom vyhotovení znepokojivý čudnou zmesou remeselnej zručnosti a diletantizmu. Nečudo. Človek sa musí asi riadne opiť, aby zvládol namaľovať takú koninu.
Nová doba si žiada nových hrdinov, o ich kreovaní pojednáva ďalšia časť výstavy Nástup hrdinov na (výtvarnú) scénu. Okrem ľudí manuálnej práce to boli deti v šatkách a zväzáci v modrých košeliach, vojaci, a samozrejme, vodcovia. Dve strnulé figúry vodcov národa pripomenú pokus o vznešenú strnulosť faraónov. Ibaže vznešenosť sa tíško vytratila zadným vchodom a na scéne zostala iba tupá topornosť. Obrazy vodcov sú výnimočné tým, že medzi nimi nenájdeme hádam ani jeden obraz, ktorý by bol dobrý. To možno bude tým, že k takýmto zákazkám sa dostali iba naozaj preverení a kovaní súdruhovia. Súčasťou výstavy je aj štvormetrová Stalinova socha, nainštalovaná pri vstupe do galérie. Je to zvláštny pocit, vidieť ho tam, s úsmevom pod fúzmi, a strangulačnou ryhou na krku.
Úlohové akcie a nasledujúce dve kapitoly sú exkurzom do mechanizmu, ktorým štát riadil a organizoval tvorbu výtvarníkov. Zadávanie spoločných tém, organizované výjazdy na stavby, do fabrík a na polia. Toto bola tá zábavnejšia časť. Veď si to skúsme predstaviť, skupinu maliarov, sediacich pri stojanoch okolo rastúcej stavby a večer družne oslavujúcich život a to, že stále je lepšie stáť pri palete, ako pri miešačke. Temnejšie príbehy priniesli následné kontroly, kritiky a selektovanie na dobrých a zlých. Muselo to byť frustrujúce čítať o svojej práci reporty umenovedných politrukov a vidieť, ako sa víťazmi stávajú babráci.

.práca, povstanie, budovatelia
V rámci politického úkolovania mali dve témy výnimočné postavenie. Prerušená pieseň im venovala kapitoly Budovanie kultu práce a Národná téma – obraz Slovenského národného povstania, ktoré otvárajú expozíciu na druhom poschodí. Na obe témy bolo toho urobeného veľa a aj možno práve vďaka tomu tu nájdeme veľa zaujímavého. Človeku  napadne, že už možno prišiel čas  skúsiť urobiť výstavu sústredenú na to najlepšie, čo v tejto dobe vzniklo. Výstava, ktorá by ignorovala propagandistické bláboly a sústredila sa na obrazy, ktoré viac či menej zámerne zachytili pravdivý obraz tých čias.
Obrazy majstrov sorely sú smutnousmiešnou zbierkou autoportrétov maliarov tých čias. Benka, prezentujúci sa v robotníckej rádiovke, je jedným z autorov, ktorých snaha splynúť s dobou bola okatá. Jeho osud je pritom veľmi nelineárny. V roku 45 sa dostal do nemilosti pre svoje pôsobenie za slovenského štátu, potom stihol zažiť krátky vrchol moderny na Slovensku,ku ktorému došlo v povojnových rokoch, aby bol následne v roku 1948 znovu zapudený ako formalista a aby sa o päť rokov nato vrátil víťazne späť a získal titul zaslúžilého umelca. Vzlety a pády ako zo Shakespeara. Benkovi a tomu, ako sa nakoniec skamarátil s komunistickou mocou, je venovaná ďalšia časť výstavy, nazvaná Privlastnený Martin Benka.
Časti Architekti – socialistickí budovatelia dominujú veľkorozmerné plány Novej Dubnice, mestečka, ktoré malo vyrásť ako ideál socialistickej architektúry. Veľká časť návrhov bola aj skutočne zrealizovaná v slohu, ktorý je nie nezaujímavou zmesou historických štýlov, ozdobených veľkoplošnými ornamentmi ľudových motívov. Nechýbajú ani návrhy pamätníkov, nesúce sa v duchu parafráz na vznešenosť a harmóniu klasických proporcií. Posledná miestnosť výstavy, nazvaná Nedorozumenia so sorelou prináša zbierku najväčších úletov, ktoré v danej dobe vznikli a ktoré si v danej dobe zrejme vyslúžili ostrú súdružskú kritiku. A nádhernou bodkou za výstavou je Holubník od Mikuláša Alexandra Bazovského, ktorý akoby zrazu vypadol z paralelného vesmíru.
Prerušená pieseň je ďalšia z výstav Národnej galérie, presahujúca svojou ambíciou bežnú umeleckú prehliadku. Jej návšteva nám priblíži dobu, ktorú väčšina z nás nezažila a možno zmení schematizmus nášho nazerania na výtvarné dianie v tých časoch. Ľudia žijú, milujú a tvoria bez ohľadu na to, aký šialený je svet okolo nich. Snaha pretvoriť slovenské výtvarné umenie na sovietsky obraz sa skončilo rozpačito. A to je možno nakoniec dobre. Toto je výstava prekvapení, ktorá má šancu znovu posunúť naše vnímanie toho, kto sme a odkiaľ ideme.

.dnes?
Na záver by možno stálo za to skúsiť urobiť paralelu so súčasnosťou. Názor, že dnes  totalitu socializmu iba vystriedala totalita konzumu nie je zriedkavý. Na prvý pohľad je to vyslovený nezmysel. Veď 50. roky boli naozaj zlé a ťažké časy, keď nešlo iba o peniaze a status, ale o krk. A dnes žijeme, naopak, v dobeč, ktorá je najbohatšia a najslobodnejšia, akú kedy ľudia v tejto krajine prežívali. Ale, je tu jedno ale. Súčasný kapitalizmus je systém, ktorý je rádovo komplexnejší ako bol socializmus 50.  rokov, a možno aj preto poskytuje jednotlivým prvkom omnoho vyššiu mieru voľnosti. Ale stále je to systém a umenie, ktoré mu pritakáva, sa stáva mŕtvym umením. Kapitalisti prišli na to, že najlepším spôsobom, ako sa zbaviť nepohodlného hlasu, je ignorovať ho a prehlušiť balastom. Súčasné výtvarné umenie sa dostalo – alebo bolo vyhnané či utieklo – do uzatvoreného geta, kde funguje mimo relevantnej interakcie s väčšinovou spoločnosťou. To, čo hovoria umelci, už systém nemusí riešiť, lebo to v konečnom dôsledku nie je vôbec dôležité.
Výstava je doplnená množstvom dokumentačného materiálu, ktorý zasadzuje vystavené diela do konkrétnych dobových reálií. K výstave bol vydaný pekne graficky realizovaný Sprievodca, SNG okrem toho pripravila k výstave samostatnú internetovú stránku prerusenapiesen.sk, na ktorej je zhromaždené množstvo materiálu, ktorý sa na výstavu nezmestil a ktorá je zaujímavá aj tým, že umožňuje pridávanie dobových fotografií a iných dokumentov zo strany návštevníkov.

Výstava Prerušená pieseň potrvá v SNG do 21. októbra 2012.

Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite