Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

Keď som tajne našla svoj pôvodný rodný list a ukradla ho mame z tajnej skrinky...boli to roky napätia, a aj keď mi nič nechýbalo, bola tam istá prázdnota, ktorá sa mohla naplniť jedine stretnutím, otcovskou láskou a poriadnym a úprimným vysvetlením. K tomu z mojej iniciatívy došlo, keď som mala 16 rokov. Všetko mi bolo vysvetlené, padli slzy odpustenia, dozvedela som sa, ako ma otec niekoľkokrát zaprel, keď sa ho všetečné jazyky pýtali na údajnú nemanželskú dcéru. Nikdy som nedostala darčeky ani narodeninové telefonáty, nikdy som vlastne nič „nemala vedieť”.Všetko som prehltla.  Pretože už som ho mala. Pretože ma ako malú učili v kostole odpúšťať. Pretože všetko dobre dopadlo. Pretože sme sa stretávali každý deň v Stoke a rehotali sme sa spolu celé hodiny. Pretože otec bol na mňa veľmi pyšný. Pretože povedal, že je koniec tajným časom. Pretože chcel so mnou urobiť svoj ďalší album. Pretože sme sa jeden v druhom našli. A potom zomrel a začala sa séria nedorozumení. Nestála som o to, aby ma niekto kontaktoval, aby som išla spievať na jeho prvý spomienkový koncert. Bolo to ešte čerstvé a na pódiu by som sa cítila ako nahá. Našťastie nik nevolal. Nestalo sa to ani pri druhom, ani pri treťom koncerte (už fakt neviem, kto ich organizoval). Bola som vynechaná z knihy, nebola som pozvaná na výstavu na Hrade, potom prišiel trapas s Táslerom, keď urobil ten album, kde spievajú aj ľudia, ktorí by nemali a ktorí počuli pesničky v štúdiu prvýkrát. Album, ktorý nemá nič z otca. Povedala som to nahlas, keď sa ma na to spýtali, a dostala som veľkú mediálnu facku od Ivana späť. Ale pousmiala som sa. Pozrela som hore a vedela, že otec vie. Cítila som jeho láskavý úsmev. Potom ma tento rok konečne niekam zavolali, bol to akýsi súkromný event pre nejakú firmu v štýle Jara Filipa. Bola som práve v Indii a vzhľadom na problémy s vízami som nemohla prísť. Tá istá skupina ľudí teraz robila ten večer pre otca na Hlavnom námestí. Tisíce ľudí, kamarátov, desiatky spevákov. Stovky správ a emailov od kamarátov, prečo tam nie som. Práve preto. Pre tie otázky. Nie som samoľúba a ani mi veľmi neprekáža, že ma zasa nik nezavolal. Myslím, že by to skôr prekážalo otcovi. Nechcem s nikým žiadne vojny, naozaj nemám ťažké srdce. A nie som ani z tých detí slávnych spevákov, ktoré nevedia hrať nič iné, ako pesničky ich otcov. Zmierila som sa s tým, že sa so mnou nesie akási čudná karma – to zatajovanie, zapieranie, ktorým sme si s otcom prechádzali po 16 rokov, stále neprestalo. Je okolo toho čudná bublina, ale ja v nej nechcem plávať. Som šťastná a spokojná, mám vlastné pesničky a koncerty a na nikoho sa nehnevám. Otec vie. A ja viem. My vieme, ako to je. Tak už to na mňa nevyťahujte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite