Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Na obhajobu bánk

.marek Prokopec .časopis .týždeň v ekonomike

Diskusia o úlohe bánk v prebiehajúcej európskej dlhovej kríze je taká emotívna ako kríza samotná. S mnohými faktmi sa však narába veľmi voľne a niekedy dokonca v opačnom význame, než čomu zodpovedá skutočnosť.

Autor tohto článku nepracuje a nikdy nepracoval v banke. No pracuje vo firme, ktorá je súčasťou bankovej skupiny. Týmto článkom by rád prispel do emotívnej diskusie s úmyslom poukázať na aktuálne najdôležitejšie mýty o bankách.

„Banky majú rozprávkové zisky.“
Ziskovosť bankového sektora sa v súčasnosti ani dlhodobo ničím nevymyká zo ziskovosti iných sektorov ekonomiky. Aj na Slovensku sú firmy s vyšším ziskom či vyššou návratnosťou kapitálu. V Európe i Amerike toto odvetvie prežíva nesmierne ťažkú dekádu. Kto však verí, že bankovníctvo prináša vlastníkom mimoriadne zisky, okamžite by mal nakupovať akcie bánk, prostredníctvom ktorých sa môže stať ich spoluvlastníkom. Na Slovensku sa síce pre neexistenciu likvidného akciového trhu nedajú efektívne nakupovať akcie slovenských bánk, ale bez väčších problémov je možné nakúpiť akcie ich matiek alebo akcie iných európskych či amerických bankových domov.  
Keby ste v roku 2002 investovali do akcií najväčších európskych bánk 1 000 eur, mala by vaša investícia dnes aj spolu s reinvestovanými dividendami hodnotu približne 500 eur. Ak by ste takú istú sumu investovali do európskych akcií vo všeobecnosti, vaša investícia by sa dnes nachádzala na úrovni okolo 1 370 eur. Investovanie do podnikania bánk bolo v ostatných rokoch veľmi zlou investíciou. Ich vlastníci zaznamenali veľmi významné straty. Dlhodobo však opäť platí, že investovanie do akcií bankového sektora prináša výsledky podobné iným sektorom trhu.

„Banky zarobili na investíciách do gréckych dlhopisov.“
V minulom roku museli súkromní investori odpísať väčšiu časť svojich investícií do dlhopisov Grécka, čo sa významne dotklo západoeurópskych bánk.  Pôvodné dlhopisy boli vymenené za nové v rámci „dobrovoľnej“ reštrukturalizácie gréckeho dlhu. Strata z tejto operácie sa v trhovom precenení pohybovala okolo 70 % nominálnej hodnoty v neprospech investorov (bánk). Grécko tak zrealizovalo  historicky najväčšiu reštrukturalizáciu štátneho dlhu.  Takejto výmene  sa však nemuseli  podrobiť verejné inštitúcie (Európska centrálna banka, Medzinárodný menový fond, iné centrálne banky), ktorým zostali dlhopisy v pôvodnej hodnote. Je pravda, že naťahovanie riešenia gréckej krízy politikmi spôsobilo, že veľký objem gréckych dlhopisov súkromní investori od začiatku krízy predali do kníh centrálnych bánk – samozrejme s veľkou stratou. Reštrukturalizácia však aj tak dosiahla objem 200 miliárd eur.

„Banky sú málo regulované.“
Banky sú jedným z najregulovanejších odvetví ekonomiky. Bankoví regulátori majú mimoriadne dobrý obraz o tom, ako sa ktorá banka správa a aká je jej politika. Len pre názornosť, v súčasnosti slovenská komerčná banka pripravuje pre NBS viac ako sto rôznych reportov o svojej činnosti. Ak teda regulátor nepozná nejakú stránku podnikania banky, je to iba jeho nedôslednosť.
Slovenské banky nezaznamenali v doterajšom vývoji európskej dlhovej krízy závažnejšie problémy, pretože nemali významnejšie expozície do problémových krajín eurozóny. Slovenská ekonomika sa vyvíja relatívne dobre, zadlženie domácností, firiem a krajiny nie je kritické. Ťažko posúdiť, nakoľko bolo správanie bánk spôsobené ich dobrým úsudkom, nakoľko štádiom vývoja a nakoľko dobrou reguláciou. Problémom európskeho bankového sektora však určite nie je jeho malá regulácia. Problémom je centralizácia regulácie a absencia trhových princípov vynucovania obozretnosti podnikania.
Ak sa regulácia príliš centralizuje, riskujeme nepríjemnú systémovú chybu. Bankové pravidlá, známe ako Basel II, vynucujú od bánk, aby držali určitý objem vlastného kapitálu voči poskytnutým úverom alebo investíciám. Pre investície do gréckych dlhopisov však regulátor predpisoval bankám rizikové váženie 0 %. Presne tak ako pre investície do nemeckých dlhopisov. Úvery obyvateľstvu museli pritom banky posudzovať rizikovou váhou 75 %. Možno namietnuť, že banky sa mohli snažiť tie riziká posúdiť lepšie. Mohli, aj sa určite pokúšali. Ale predstavte si, že fungujete v konkurenčnom prostredí, pri plnej štátnej garancii vkladov obyvateľstva, kde skoro všetci európski politici zhodne tvrdia, že žiadny štát eurozóny nemôže nikdy skrachovať. Vymysleli na to aj mechanizmus, ktorý nazvali Pakt stability a rastu. Ten mal zabezpečiť zodpovednú rozpočtovú politiku vlád. V súčasnosti jeho pravidlá nedodržuje takmer žiadna krajina eurozóny. Áno, banky spravili chybu. Nemali veriť tvrdeniam politikov!

„Trh zlyhal.“
Práve súkromní investori, ktorí pochopili, že požičiavanie mnohým štátom eurozóny stratilo akúkoľvek perspektívu, spôsobili tlak na nápravu vecí. To, čo dnes zažívame, je absolútna kríza uveriteľných riešení európskych politikov. Klamstvo sa stalo základným nástrojom mnohých z nich: „Portugalsko nie je Grécko.“ „Španielsko nie je Portugalsko.“ „Taliansko nie je Španielsko.“ „Nebudeme zachraňovať neperspektívne štáty.“ „Euroval je dočasný“...
Trefne túto situáciu charakterizoval grécky dôchodca Alexandros, ktorý spáchal mediálne dobre pokrytú samovraždu v aténskom parku. Čítali sme o ďalšej obeti krízy. Zanechal však list na rozlúčku. Uviedol v ňom svoj pohľad na riešenie gréckej situácie. Nebola to však podpora ekonomického rastu, neboli to spoločné európske dlhopisy ani banková únia. Nebolo to ani odpustenie dlhu či ozdravné balíčky. Grécky dôchodca Alexandros vo svojom rozlúčkovom liste napísal, že Grécko potrebuje lídra, akým bola Margaret Thatcherová.

„Banky nemorálne požičiavali stredomorským krajinám.“
V čom je rozdiel medzi peniazmi, ktoré boli požičané Grécku „pred krízou“ a „po kríze“? Podľa akého kritéria môžeme označiť tie prvé ako nemorálne správanie, kým tie druhé ako pomoc? Investori požičiavali svoje peniaze juhoeurópskym, ako aj iným štátom či iným subjektom v presvedčení, že im tie peniaze budú vrátené spolu s vopred dohodnutou odmenou. Ak by ich tým chceli zničiť, k svojim peniazom by sa nedostali. Nezamieňajme zodpovednosť! Dlžník je ten, kto zlyhal. Možno klamal, možno len nedokázal naplniť svoj zámer. No bol to on, kto nedodržal svoj záväzok voči veriteľovi.

„Banky sa priživujú na ľuďoch.“
Kto by dnes od nejakého kamaráta dostal pôžičku 100 000 eur na tridsať rokov, do konca života mu bude vďačný. Takúto službu poskytujú banky širokej verejnosti formou hypotekárnych úverov. Významná časť obyvateľov vlastní byt či dom najmä vďaka rozvinutému trhu hypoték. Mnohí si ešte pamätajú, ako bolo pre bežného človeka prakticky nemožné požičať si peniaze na kúpu bývania v ére Vladimíra Mečiara. Úrokové sadzby boli v tom čase na smrtiacej úrovni (okolo 20 % ročne) a produkt absolútne nerozvinutý.
Dnes občan EÚ považuje získanie hypotekárneho úveru takmer za ľudské právo. Alternatíva tu pritom stále existuje. Je možné si tých 100 000 eur našetriť. Banky však vo všeobecnosti zrejme poskytujú svojim klientom veľmi hodnotnú službu. Nikto totiž nie je nútený s bankou spolupracovať či priniesť do nej svoje peniaze. Na Slovensku je však takmer každý klientom bánk. Priemerný poplatok slovenského klienta za všetky bankové služby predstavuje približne 4,5 eura mesačne. Samozrejme, dá sa trebárs namietnuť, že zamestnávateľ od zamestnanca požaduje účet v banke. No je to preto, že asi má pre neho význam.

„Zisky bánk sú privátne, straty verejné.“
Dá sa súhlasiť s tvrdením, že zachraňovanie vlastníkov bánk peniazmi daňových poplatníkov je nesprávne a nemorálne. Ak banka a jej vlastníci uskutočnili zlé investície, a to z akéhokoľvek dôvodu (nesprávny úsudok, nevedomosť, chyba, smola) majú niesť dôsledky a neexistuje ospravedlnenie pre ich záchranu. Ak sa však konkrétna krajina prostredníctvom svojich zákonných zástupcov rozhodne, že je v jej záujme záchrana, prípadne reštrukturalizácia bankového sektora, je to jej výsostné právo. Cieľom nemá byť záchrana vlastníka, ale ochrana efektívneho fungovania bánk v krajine. Neexistuje však žiadny dôvod pre cezhraničnú záchranu bánk!

„Politici sú v područí bánk.“
Prečo politici v západnej Európe zachraňujú banky peniazmi daňových poplatníkov? Pre potenciál ich znovuzvolenia to asi nebude, pretože dnes je voličsky populárnejšia politika boja proti bankám. Druhým dôvodom by mohlo byť ich presvedčenie, že bez bánk nemôže ekonomika krajiny fungovať. Význam bánk pre hospodárstvo na mikro a makro úrovni je zrejmý.
Jedným z dôvodov, prečo politici majú motív zachraňovať banky, je ten, že si chcú od nich v budúcnosti požičať peniaze. Najmä v Európe politici upadli do štádia, keď medzi sebou súperia o to, kto vo volebnej kampani ponúkne veľkorysejší sociálny štát. Pričom dobre vedia, že jediná šanca, ako po voľbách realizovať aspoň niečo z týchto programov, je požičať si peniaze od bánk. To je možno jeden z hlavných motívov regulácie bánk, napríklad v oblasti riadenia likvidity. Väčšinu štátnych dlhopisov banky totiž nekupujú pre to, lebo veria, že to je dobrá investícia, ale preto, že na účely plnenia likviditných koeficientov nariadených regulátorom sa štátne dlhopisy považujú za hotovosť, čo je v skutočnosti, samozrejme, absurdné. V prípade, že by to tak nebolo, apetít bánk kupovať štátne dlhopisy by bol výrazne nižší. A nižšia by potom musela byť aj miera sľubov politikov o veľkorysom sociálnom štáte.
Poslednou možnosťou je, že politici sú natoľko skorumpovaní, že sa neštítia aj napriek odporu svojich voličov vyhadzovať peniaze občanov na záchranu bánk. To je veľmi smutná možnosť. Demokracia je však asi najlepší systém, ako sa takýchto politikov zbaviť.  

Autor pracuje v spoločnosti Tatra Asset Management.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite