Zemkovej odchod

Niežeby som pani generálnu riaditeľku nejako extra miloval. Rozhlas pod jej vedením si však zachovával po dlhé roky akú-takú nezávislosť a v RTVS sa jej podarilo zabrániť totálnemu finančnému vykrvácaniu. To je v mizérii, v akej sa táto inštitúcia nachádza, dôvod na uznanie, nie na vyhadzov. Aj keď jej aj ona občas trochu pustila žilou. To, čo však trestuhodne zanedbala, bolo spravodajstvo a publicistika, ktoré majú byť výkladnou skriňou každej verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Ale neboli.
Totálna impotencia redaktorov spravodajstva ma privádzala niekedy do stavu zúfalstva. Riešil som to tak, že spravodajské a publicistické relácie som takmer prestal sledovať. Viac som sa o Slovensku, jeho politikoch a problémoch dozvedel napríklad z vysielania Českej televízie.
O úrovni redaktorov svedčí aj môj osobný zážitok pri návrhu na odvolanie pani Zemkovej vo výbore pre kultúru a médiá. Jeho „načálnik“, vyštudovaný operný spevák, pravidelný „ozvučovateľ“ Mečiarových mítingov a dlhoročný profesionálny poslanec v dresoch HZDS a Smeru Dušan Jariabek im totiž povedal, že nahrávaciu aparatúru si tam môžu postaviť len s povolením predsedu parlamentu. A zamestnanci RTVS poslušne začali zháňať pána Pašku, aj keď mali dávno vedieť, že zasadnutie je verejné a žiadny Jariabek či Paška im nemajú čo povoľovať. Aj táto príhoda ukazuje, v akom stave sa spravodajstvo RTVS nachádza.
Pani Zemkovú som naozaj neobdivoval a mal som k jej práci veľa výhrad. Objektívne však mala na zásadné zmeny málo času. Teraz sa zdá, že debata o eurovale nepovalila len Radičovej vládu, ale že zasadila posledný úder aj RTVS. Vládcovia tejto krajiny totiž na Zemkovej prípade odhodili masky vľúdnosti a ukázali svoju pravú tvár. Zákony považujú za vŕbové prútiky, ktoré ohýbajú, ako sa im to práve hodí. A keď to potrebujú, pokojne ich aj zlomia. Toto som aj v strašnom teple potreboval povedať, aby sa vedelo, s kým máme dočinenia.