Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Po škole

.daniel Bútora .časopis

Žiaci, a čochvíľa aj učitelia v týchto zemepisných šírkach, už majú po škole, začali sa prázdniny. Tie budú trvať až do konca augusta, od 1. septembra sa začne nasledujúci školský rok. Tak je to stanovené zákonom, a bolo to tak odjakživa, presnejšie, posledné dve a pol storočia. Napriek tomu je táto generácia žiakov a študentov (a učiteľov) možno posledná, ktorá to má presne rovnako nalinajkované. Vzdelávanie čakajú zmeny, v rámci ktorých sa škola bude musieť prispôsobiť alebo čeliť bazálnemu zdôvodňovaniu zmyslu svojej existencie.

Od konca 18. storočia až doteraz sa systém vzdelávania zmenil len minimálne. Štát stanovil všetko: prípravu učiteľov, školské osnovy, rozdelenie do ročníkov, tried a predmetov, budovy, školský kalendár. To všetko sa vošlo do našej spoločnej predstavy školy ako inštitúcie – toto presne si predstavíme, keď sa povie škola. Učiteľ vpredu, žiaci v laviciach. Školská dochádzka tu je povinná, škole však pomáhalo ešte čosi iné: učiteľ bol kedysi jedným z najvzdelanejších ľudí, a škola mala monopol na informácie. Učiteľ diktoval a žiaci si písali.
Niečo z toho sa už stihlo úplne zmeniť, niečo sa nám mení pred očami a niečo na zmenu iba čaká. Škola a učiteľ už nemajú monopol na informácie. Mobilný internet, dnes dostupný na tabletoch a zajtra možno v google okuliaroch, zoženie všetky informácie rýchlejšie, presnejšie a oveľa pútavejšie ako školské učebnice. Táto zmena je obrovská, odohráva sa teraz, ale škola na ňu reaguje neuveriteľne pomaly: osnovy ešte stále vyžadujú memorovať rieky a pohoria a nachádzať mestá na slepých mapách. A osnovy, stanovujúce obsah učiva, sú dobrým príkladom toho, aká ťažká je táto zmena pre nepružné inštitúcie, akými školy sú. Ešte pomalšie sa menia iné veci: výklad od katedry, rozdelenie na ročníky, triedy a predmety. Učenie a vzdelávanie takú štruktúru nepotrebujú, naopak, môžu fungovať aj úplne inak: popri ročníkoch robiť vo vekovo zmiešaných skupinách, namiesto po triedach robiť v menších tímoch, hoci aj bez učiteľa, namiesto predmetov si vyberať jednotlivé témy a projekty; nie sa o rastlinke učiť naspamäť, ale ju spoločne pestovať, robiť fyzikálne pokusy, a tie následne spoločne opísať. Spoločným menovateľom celej tejto zmeny je, že škola musí prekonať hlboké podozrenie žiakov, že to, čo sa v škole odohráva, nesúvisí s reálnym životom.
Podobné podozrenie voči škole majú aj rodičia, a to nielen na Slovensku. Zoberme si tri príklady rodičovských reakcií na nespokojnosť s americkými verejnými školami. Prvou je domáce vzdelávanie, ktoré sa dnes týka asi 3 % amerických žiakov. Druhou sú tzv. Charter Schools, nezávislé školy, zriadené rodičmi a učiteľmi – za posledné roky ich v USA vzniklo vyše tritisíc. Treťou sú právomoci, ktoré v Kalifornii a niektorých ďalších štátoch získali rodičia: ak sú rodičia školy nespokojní s učiteľom alebo vedením školy, môžu ich nechať vymeniť, alebo dokonca prevziať od príslušného okresu celú školu a zmeniť ju na nezávislú Charter School. Tieto reakcie vyjadrujú dve veci: deti nie sú majetkom štátu  a rodičia, nespokojní s verejnými školami, si to veľmi dobre uvedomujú. Je iba otázka času, keď sa toto uvedomenie viac usídli aj u nás.
Školy musia na tieto zmeny reagovať – a nikto nemá presný, jednoduchý, jednotný recept, ako. Jediná cesta je uvoľniť im ruky v hľadaní tej najlepšej cesty, a nechať v krajine zažiariť desiatky rôznych skvelých škôl, ktoré tie iné, podľa svojej voľby, budú môcť nasledovať. Na to, aby sa to podarilo, sú potrebné dve veci – vzdelanci na čele krajiny, ktorí tomu porozumejú, a potom tisíce skvelých učiteľov, ktorí budú rok-dva alebo aj viac zostávať po škole, aby svoje školy menili.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite