Jeho odkazom je „viac peňazí za menej námahy“. Netreba sa nechať pomýliť radostným poskočením, ktorým na výsledky summitu reagovali finančné trhy. Rovnako reagovali aj pri minulých príležitostiach. No už tento týždeň môže investorov opäť niečo okolo zadlžených juhoeurópskych krajín znervózniť. A o pár týždňov ich bude chlácholiť ďalší „osudový“ summit...
Na „opatrenia na podporu rastu“ má byť vyčlenených 120 miliárd eur. Po tejto pohodenej kosti hádam francúzsky prezident Francois Hollande prestane otravovať s požadovaním ďalšieho „rastu“ prostredníctvom verejných investícií. Skutočným adresátom bola však nemecká ľavicová opozícia, ktorá by bez tohto balíčka možno nezahlasovala za trvalý euroval a fiškálny pakt (napokon v piatok úspešne prešli). Pozoruhodné je, že sa má poľaviť v prísnosti dohľadu a podmienok pomoci pri krajinách, ktoré si budú chcieť požičať zo záchranných mechanizmov – ak už pracujú na potrebných reformách. Vraj, aby ich obyvatelia nemali pocit, že krajina prichádza o suverenitu. Čo však politikov donúti robiť nepopulárne opatrenia, ak na nich nebudú tlačiť ani dlhopisové trhy, ani zodpovednejšie krajiny či medzinárodné inštitúcie?
Rozširovanie priestoru pre euroval, aby mohol pomáhať nesolventným bankám, nás ťahá akurát hlbšie do dlhovej únie, kde každý bude garantovať dlhy každému. Rozptyľovaniu dlhov a strát na čo najviac subjektov má slúžiť aj banková únia. Niektorí ekonómovia upozorňujú, že Slovensku tu vzniká problém s dohodami o finančnej pomoci vnútri finančných skupín. Zahraničné matky slovenských bánk by sa v prípade problémov mohli snažiť vysať z dcér u nás kapitál. Jednotný európsky superdohľad by potom z politických dôvodov podporil západoeurópske matky na úkor slovenských dcér. A keby niektoré z nich ešte náhodou aj skrachovali, celoeurópsky fond ochrany vkladov by už nemusel pomôcť ich klientom, lebo by sa možno vyprázdnil predtým niekde v Grécku. Nečudo, že Praha i Londýn dávajú od bankovej únie ruky preč...
Svetové médiá hovoria v súvislosti s minulotýždňovým summitom o porážke Angely Merkelovej južanmi. No možno ide o predčasný záver. Kancelárka urobila v Bruseli Španielom i Talianom ústupky, aby doma pretlačila trvalý euroval. Lenže teraz, keď sa budú celé leto v zákulisí dolaďovať detaily dohodnutej agendy, môže hrať pani neoblomnú. Aj keď sa Merkelovej línii dá všeličo vyčítať, v jej politike sú prítomné aspoň stopové prvky zdravého kupeckého rozumu. Ten spočíva v štyroch princípoch: 1.) Dlhy i deficity treba znižovať (nie robiť ľahkovážne ďalšie). 2.) ECB sa nesmie stať samoobslužnou tlačiarňou na peniaze pre nezodpovedných politikov. 3.) Ručiť za cudzie dlhy sa síce nemá, no ak sa to už deje, tak len výmenou za úsilie dlžníka, ktoré povedie k jeho väčšej rozpočtovej zodpovednosti v budúcnosti. 4.) Udržateľný hospodársky rast v Európe môže byť len dôsledkom štrukturálnych reforiem, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť členských štátov – nenaštartujú ho žiadne spolitizované verejné investície... Čas ukáže, či tieto rozumné princípy dostali v Bruseli len ťažký úder, alebo smrteľnú ranu.
Na „opatrenia na podporu rastu“ má byť vyčlenených 120 miliárd eur. Po tejto pohodenej kosti hádam francúzsky prezident Francois Hollande prestane otravovať s požadovaním ďalšieho „rastu“ prostredníctvom verejných investícií. Skutočným adresátom bola však nemecká ľavicová opozícia, ktorá by bez tohto balíčka možno nezahlasovala za trvalý euroval a fiškálny pakt (napokon v piatok úspešne prešli). Pozoruhodné je, že sa má poľaviť v prísnosti dohľadu a podmienok pomoci pri krajinách, ktoré si budú chcieť požičať zo záchranných mechanizmov – ak už pracujú na potrebných reformách. Vraj, aby ich obyvatelia nemali pocit, že krajina prichádza o suverenitu. Čo však politikov donúti robiť nepopulárne opatrenia, ak na nich nebudú tlačiť ani dlhopisové trhy, ani zodpovednejšie krajiny či medzinárodné inštitúcie?
Rozširovanie priestoru pre euroval, aby mohol pomáhať nesolventným bankám, nás ťahá akurát hlbšie do dlhovej únie, kde každý bude garantovať dlhy každému. Rozptyľovaniu dlhov a strát na čo najviac subjektov má slúžiť aj banková únia. Niektorí ekonómovia upozorňujú, že Slovensku tu vzniká problém s dohodami o finančnej pomoci vnútri finančných skupín. Zahraničné matky slovenských bánk by sa v prípade problémov mohli snažiť vysať z dcér u nás kapitál. Jednotný európsky superdohľad by potom z politických dôvodov podporil západoeurópske matky na úkor slovenských dcér. A keby niektoré z nich ešte náhodou aj skrachovali, celoeurópsky fond ochrany vkladov by už nemusel pomôcť ich klientom, lebo by sa možno vyprázdnil predtým niekde v Grécku. Nečudo, že Praha i Londýn dávajú od bankovej únie ruky preč...
Svetové médiá hovoria v súvislosti s minulotýždňovým summitom o porážke Angely Merkelovej južanmi. No možno ide o predčasný záver. Kancelárka urobila v Bruseli Španielom i Talianom ústupky, aby doma pretlačila trvalý euroval. Lenže teraz, keď sa budú celé leto v zákulisí dolaďovať detaily dohodnutej agendy, môže hrať pani neoblomnú. Aj keď sa Merkelovej línii dá všeličo vyčítať, v jej politike sú prítomné aspoň stopové prvky zdravého kupeckého rozumu. Ten spočíva v štyroch princípoch: 1.) Dlhy i deficity treba znižovať (nie robiť ľahkovážne ďalšie). 2.) ECB sa nesmie stať samoobslužnou tlačiarňou na peniaze pre nezodpovedných politikov. 3.) Ručiť za cudzie dlhy sa síce nemá, no ak sa to už deje, tak len výmenou za úsilie dlžníka, ktoré povedie k jeho väčšej rozpočtovej zodpovednosti v budúcnosti. 4.) Udržateľný hospodársky rast v Európe môže byť len dôsledkom štrukturálnych reforiem, ktoré zvýšia konkurencieschopnosť členských štátov – nenaštartujú ho žiadne spolitizované verejné investície... Čas ukáže, či tieto rozumné princípy dostali v Bruseli len ťažký úder, alebo smrteľnú ranu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.