Výsledkom by bol čudný parlament bez vlastnej vôle. Štát, riadený referendami, by prestal byť právnym štátom, lebo by sa v ňom stratila akákoľvek právna istota a stabilita. Ako napísal Ludvík Vaculík, vôľa ľudu je vrtkavá. Je vydaná napospas okamžitým popudom a náladám rôznych, niekedy celkom malých záujmových skupín, schopných ovplyvniť a zmanipulovať verejnú mienku. Jednoducho povedané, cesta neobmedzených referend bez kvóra je najlepšie dláždenou cestou dobrých úmyslov vedúcich do pekla, likvidujúceho v mene slobody slobodnú spoločnosť.
Výsledky antigorilích protestov sú známe. Za oknami štátu nastalo po voľbách namiesto antikorupčných procesov ticho. Máme vládu jednej strany s ideou korporativistického štátu, ktorá ponúka ako návnadu vládnutie s pomocou Rady solidarity a rozvoja za asistencie opozície. Za rolu prísediacich očakáva maličkosť – celospoločenské legitimizovanie a podporu svojich rozhodnutí a krokov. No v parlamente sa napriek tomu medzi opozíciou ešte stále vznáša myšlienka priamej demokracie, riadenej referendami.
V roku 1989 sme prijali myšlienku právneho štátu. Stelesňovala cestu k slobode, rovnako ako predstava parlamentnej demokracie a pomerného systému, lebo najlepšie zodpovedali demokratickej tradícii, na ktorú sme prerývane nadväzovali. Dnes máme so slobodným svetom a parlamentnou demokraciou veľmi často negatívne skúsenosti. Ako vždy v krízových situáciách sa opakuje starý známy vzorec. Hľadáme jednotu dovnútra i navonok, akoby ona mohla riešiť naše a európske problémy. Namiesto namáhavého, dlhodobého skvalitňovania demokracie, posilňovania občianskej spoločnosti, budovania nezávislého súdnictva, médií a kvalitného vzdelávania a dnes už aj nezávislosti politiky od bánk a ekonomiky (áno, to je asi najväčší posun od roka 1989, keď sme zvádzali zápas o nezávislosť ekonomiky a bánk od politiky), prestávame dôverovať demokratickým inštitúciám a upíname sa k zdanlivo novátorským riešeniam, ktoré však vedú len k starým výsledkom, ako sme ich už zažili v dvadsiatom storočí. K obmedzovaniu slobôd v mene ľudu a k požiadavke, aby sme všetci ťahali za jeden povraz. Akoby sme zabudli na jednu zo smutných anekdot Tomáša Janovica – že za jeden povraz ťahá rovnako kat ako obesenec.
Výsledky antigorilích protestov sú známe. Za oknami štátu nastalo po voľbách namiesto antikorupčných procesov ticho. Máme vládu jednej strany s ideou korporativistického štátu, ktorá ponúka ako návnadu vládnutie s pomocou Rady solidarity a rozvoja za asistencie opozície. Za rolu prísediacich očakáva maličkosť – celospoločenské legitimizovanie a podporu svojich rozhodnutí a krokov. No v parlamente sa napriek tomu medzi opozíciou ešte stále vznáša myšlienka priamej demokracie, riadenej referendami.
V roku 1989 sme prijali myšlienku právneho štátu. Stelesňovala cestu k slobode, rovnako ako predstava parlamentnej demokracie a pomerného systému, lebo najlepšie zodpovedali demokratickej tradícii, na ktorú sme prerývane nadväzovali. Dnes máme so slobodným svetom a parlamentnou demokraciou veľmi často negatívne skúsenosti. Ako vždy v krízových situáciách sa opakuje starý známy vzorec. Hľadáme jednotu dovnútra i navonok, akoby ona mohla riešiť naše a európske problémy. Namiesto namáhavého, dlhodobého skvalitňovania demokracie, posilňovania občianskej spoločnosti, budovania nezávislého súdnictva, médií a kvalitného vzdelávania a dnes už aj nezávislosti politiky od bánk a ekonomiky (áno, to je asi najväčší posun od roka 1989, keď sme zvádzali zápas o nezávislosť ekonomiky a bánk od politiky), prestávame dôverovať demokratickým inštitúciám a upíname sa k zdanlivo novátorským riešeniam, ktoré však vedú len k starým výsledkom, ako sme ich už zažili v dvadsiatom storočí. K obmedzovaniu slobôd v mene ľudu a k požiadavke, aby sme všetci ťahali za jeden povraz. Akoby sme zabudli na jednu zo smutných anekdot Tomáša Janovica – že za jeden povraz ťahá rovnako kat ako obesenec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.