To že malo byť odhalenie? Pravdu povediac, nič nevídané a neslýchané to nebolo. Aspoň Hemingwayovi obdivovatelia už o tejto „ľudskej stránke“ dávno a dobre vedeli. (Tak ako Humphrey Bogart, aj Papa Hemingway bol zvonku drsný a zvnútra mäkký ako chlebová striedka.)
Až donedávna sa celá liga Hemingwayových odporcov venovala dlhodobému projektu jeho vysmievania. Krátko po tom, čo sa v roku 1972, jedenásť rokov po Hemingwayovej samovražde, objavil na trhu bezkonkurenčný životopis, ktorý o ňom napísal Carlos Baker, začali sa množiť útoky od nemilosrdných kritikov. Ako dav potkanov sa zahrýzali do jeho pamiatky, vedení modernistami, feministami a podobnou bandou, presne tým typom egocentrických a žalostne netalentovaných hochštaplerov, ktorí z literatúry urobili tú hromadu nečitateľných hlúpostí, ktorou dnes je. Samozrejme, že im nevyhovoval ani sám Papa, ani jeho skratkovitý priamočiary štýl bez ornamentov. Zato magický realizmus, ten áno. Ten ľahko ukryl ich nedostatok talentu. Papa písal o drsných mužoch, ktorí majú česť a robia správne veci. Jasné, že slabosi v sandáloch, ktorí prišli po ňom, si niečo také ani nedokázali predstaviť.
.ako som hľadal Dicka Divera
Práve som dočítal 544-stranovú knihu, nazvanú Hemingwayov čln, od Paula Hendricksona, v ktorej sa opäť objavuje ten starý príbeh – spor Ernest Hemingway verzus Francis Scott Fitzgerald. Autor sa mu venuje naozaj podrobne. V roku 1933, sedem rokov pred svojou smrťou, bol chudák starý Scott na mizine, na drogách a modlil sa, aby román Nežná je noc vzkriesil jeho upadajúcu literárnu povesť. Zeldu hospitalizovali na psychiatrii po nervovom zrútení a romániku s francúzskym pilotom, čo Scotta takmer celkom dorazilo. Nežná je noc patrí k mojim celoživotne najobľúbenejším knihám. Prečítal som ten román ako pätnásťročný, hneď po tom, čo som prvý raz navštívil francúzsku Riviéru. Keď sa v noci spolužiaci zhovárali o svojich plánoch do budúcnosti, ja som si uvedomoval, že mám len jeden plán: ísť na Riviéru, nájsť tam Dicka Divera a žiť tak ako on. A potom som mal v úmysle odcestovať do Paríža, pohľadať tam Jaka Barnesa a lady Brett. Kašlať na kariéru bankára či lodiara, také drobnosti sú pre nudných patrónov a tupcov.
Je pravda, že som časom narazil na niekoľko mužov, ktorí pripomínali Dicka a Jaka, a rozhodne som stretol viac než len niekoľko žien, ktoré boli ako lady Brett, no skutočný život sa nikdy nedokáže vyrovnať literatúre. Aspoň nie takej literatúre, akú písal Papa a akú písal aj Scott. Fitzgerald napísal Nežná je noc, keď sa skončil zlatý vek, presne, keď sa do ľudí poriadne zahryzla hospodárska kríza, sám bol po uši zadlžený a zúfal si nad Zeldinou schizofréniou. Hemingway ho vystriedal ako jednotka v Scribnerovi, ale Scott ani nebol schopný skutočnej závisti. Nemal na ňu talent. Ten mal iba na písanie a ešte na sebadeštrukciu. Fitzgerald sa nevedel dočkať, čo mu Hemingway ku knihe Nežná je noc povie. Spočiatku sa Hemingwayovi kniha nepáčila. „Ja hovorím s autoritou zlyhania – Ernest s autoritou úspechu,“ lamentoval Fitzgerald.
Scott sa pred vydaním svojej knihy oddával dlhému a zúfalému hýreniu, takže Papa ho mal, jemne povedané, plné zuby. Scott hocikedy odpadol pri stole, ľahol si na dlážku a všetko ovracal. Myslím, že keby bolo šlo o niekoho iného, Hemingway by ho bol uspal ľavým hákom. Namiesto toho Fitzgeraldovi opakoval, že Zeldina psychoanalýza by ho nemala takto zdecimovať a že ak nebude ďalej písať, je úplne jasné, že je zbabelec. A v tých hrdinských časoch nič horšie, ako byť zbabelec, neexistovalo, takže to bolo najlepšie povzbudenie.
Fitzgerald začal parádne. To málo životných skúseností, ktoré mal, pochádzalo z oblasti lásky a predstavivosti – napísal tri bestsellery a získal ruku svojej vyvolenej. No potom tú vyvolenú stratil, pretože mu bola neverná. A čo bolo ešte tragickejšie, stratil kráľovnú svojej predstavivosti. Tieto osobné straty mu však zabezpečili isté zdanie emocionálnej zrelosti a hlbšieho chápania, a práve ony sformovali jeho najlepšie diela: Veľký Gatsby a Nežná je noc. Jeho knihy však neboli o ňom samom, boli to umelecké diela. A pre mňa bol Scott Fitzgerald ideálom umelca.
.čo profesor nepochopil
V auguste roku 1936 sa v časopise Esquire objavila Hemingwayova poviedka Snehy Kilimandžára. V tom istom čísle bola aj poviedka od Fitzgeralda. Scott si Hemingwayovu poviedku prečítal, keď sa zotavoval zo zlomeniny pleca.
Bohatí boli nudní a priveľa pili alebo pričasto hrali backgammon. Boli nudní a stále sa opakovali. Spomenul si na úbohého Juliana a na to, ako ich romanticky obdivoval, a ako raz začal písať poviedku, ktorej prvá veta znela: „Veľmi bohatí ľudia sú iní ako vy a ja.“
Bolo jasné, že „úbohý Julian“ je úbohý Scott. Keď si to Scott prečítal, hlboko ho to ranilo. Napísal Hemingwayovi, aby mu dal pokoj, a Papa na to odpovedal v liste, že predsa nenapísal nič iné, než čo Scott napísal sám o sebe a uverejnil v tom istom čísle časopisu.
Nedávno v istom televíznom programe o knihách uviedol Ben Macintyre Veľkého Gatsbyho ako svoju najobľúbenejšiu knihu. Aj u mňa je rozhodne jednou z troch najobľúbenejších, a keď som to počul od Brita, čertovsky som sa zaradoval. Menej som sa už radoval, keď som čítal list od istého amerického profesora literatúry, v ktorom nazval Jaya Gatsbyho/Jamesa Gatza americkou tragédiou. Ten profesorský hlupák tvrdí, že Gatsby sníva o tom, že si privlastní bohatú vetroplašku, ktorej hodnotu prevedie na peniaze, a nazýva to láskou. Gatsby by urobil čokoľvek, len aby zbohatol a mohol si ju kúpiť. Aj sa mu to podarí – nakrátko. Ten somár s akademickým vzdelaním si myslí, že chudák starý Jay je pre Američanov zlým vzorom.
Ako väčšina profesorov, ani tento nič nepochopil, hoci tridsať rokov prednáša o Gatsbym. Problém je v tom, že človek nikdy nemôže byť niekým iným. Každý je tým, kým je, a ja som v živote stretol niekoľko takých, ktorí chceli byť ako Gatsby, a hneď som ich prekukol. Preto bol Jay iný. Bol by oklamal aj mňa, veterána, ktorý ľutuje len dve veci: že sa nestretol a nechodil po svete s Hemingwayom a Fitzgeraldom.
Autor je grécky multimilionár, vedie vlastnú stránku Taki.com, kde článok pôvodne vyšiel a píše pravidelné stĺpčeky zo života vyššej spoločnosti pre britský Spectator.
Až donedávna sa celá liga Hemingwayových odporcov venovala dlhodobému projektu jeho vysmievania. Krátko po tom, čo sa v roku 1972, jedenásť rokov po Hemingwayovej samovražde, objavil na trhu bezkonkurenčný životopis, ktorý o ňom napísal Carlos Baker, začali sa množiť útoky od nemilosrdných kritikov. Ako dav potkanov sa zahrýzali do jeho pamiatky, vedení modernistami, feministami a podobnou bandou, presne tým typom egocentrických a žalostne netalentovaných hochštaplerov, ktorí z literatúry urobili tú hromadu nečitateľných hlúpostí, ktorou dnes je. Samozrejme, že im nevyhovoval ani sám Papa, ani jeho skratkovitý priamočiary štýl bez ornamentov. Zato magický realizmus, ten áno. Ten ľahko ukryl ich nedostatok talentu. Papa písal o drsných mužoch, ktorí majú česť a robia správne veci. Jasné, že slabosi v sandáloch, ktorí prišli po ňom, si niečo také ani nedokázali predstaviť.
.ako som hľadal Dicka Divera
Práve som dočítal 544-stranovú knihu, nazvanú Hemingwayov čln, od Paula Hendricksona, v ktorej sa opäť objavuje ten starý príbeh – spor Ernest Hemingway verzus Francis Scott Fitzgerald. Autor sa mu venuje naozaj podrobne. V roku 1933, sedem rokov pred svojou smrťou, bol chudák starý Scott na mizine, na drogách a modlil sa, aby román Nežná je noc vzkriesil jeho upadajúcu literárnu povesť. Zeldu hospitalizovali na psychiatrii po nervovom zrútení a romániku s francúzskym pilotom, čo Scotta takmer celkom dorazilo. Nežná je noc patrí k mojim celoživotne najobľúbenejším knihám. Prečítal som ten román ako pätnásťročný, hneď po tom, čo som prvý raz navštívil francúzsku Riviéru. Keď sa v noci spolužiaci zhovárali o svojich plánoch do budúcnosti, ja som si uvedomoval, že mám len jeden plán: ísť na Riviéru, nájsť tam Dicka Divera a žiť tak ako on. A potom som mal v úmysle odcestovať do Paríža, pohľadať tam Jaka Barnesa a lady Brett. Kašlať na kariéru bankára či lodiara, také drobnosti sú pre nudných patrónov a tupcov.
Je pravda, že som časom narazil na niekoľko mužov, ktorí pripomínali Dicka a Jaka, a rozhodne som stretol viac než len niekoľko žien, ktoré boli ako lady Brett, no skutočný život sa nikdy nedokáže vyrovnať literatúre. Aspoň nie takej literatúre, akú písal Papa a akú písal aj Scott. Fitzgerald napísal Nežná je noc, keď sa skončil zlatý vek, presne, keď sa do ľudí poriadne zahryzla hospodárska kríza, sám bol po uši zadlžený a zúfal si nad Zeldinou schizofréniou. Hemingway ho vystriedal ako jednotka v Scribnerovi, ale Scott ani nebol schopný skutočnej závisti. Nemal na ňu talent. Ten mal iba na písanie a ešte na sebadeštrukciu. Fitzgerald sa nevedel dočkať, čo mu Hemingway ku knihe Nežná je noc povie. Spočiatku sa Hemingwayovi kniha nepáčila. „Ja hovorím s autoritou zlyhania – Ernest s autoritou úspechu,“ lamentoval Fitzgerald.
Scott sa pred vydaním svojej knihy oddával dlhému a zúfalému hýreniu, takže Papa ho mal, jemne povedané, plné zuby. Scott hocikedy odpadol pri stole, ľahol si na dlážku a všetko ovracal. Myslím, že keby bolo šlo o niekoho iného, Hemingway by ho bol uspal ľavým hákom. Namiesto toho Fitzgeraldovi opakoval, že Zeldina psychoanalýza by ho nemala takto zdecimovať a že ak nebude ďalej písať, je úplne jasné, že je zbabelec. A v tých hrdinských časoch nič horšie, ako byť zbabelec, neexistovalo, takže to bolo najlepšie povzbudenie.
Fitzgerald začal parádne. To málo životných skúseností, ktoré mal, pochádzalo z oblasti lásky a predstavivosti – napísal tri bestsellery a získal ruku svojej vyvolenej. No potom tú vyvolenú stratil, pretože mu bola neverná. A čo bolo ešte tragickejšie, stratil kráľovnú svojej predstavivosti. Tieto osobné straty mu však zabezpečili isté zdanie emocionálnej zrelosti a hlbšieho chápania, a práve ony sformovali jeho najlepšie diela: Veľký Gatsby a Nežná je noc. Jeho knihy však neboli o ňom samom, boli to umelecké diela. A pre mňa bol Scott Fitzgerald ideálom umelca.
.čo profesor nepochopil
V auguste roku 1936 sa v časopise Esquire objavila Hemingwayova poviedka Snehy Kilimandžára. V tom istom čísle bola aj poviedka od Fitzgeralda. Scott si Hemingwayovu poviedku prečítal, keď sa zotavoval zo zlomeniny pleca.
Bohatí boli nudní a priveľa pili alebo pričasto hrali backgammon. Boli nudní a stále sa opakovali. Spomenul si na úbohého Juliana a na to, ako ich romanticky obdivoval, a ako raz začal písať poviedku, ktorej prvá veta znela: „Veľmi bohatí ľudia sú iní ako vy a ja.“
Bolo jasné, že „úbohý Julian“ je úbohý Scott. Keď si to Scott prečítal, hlboko ho to ranilo. Napísal Hemingwayovi, aby mu dal pokoj, a Papa na to odpovedal v liste, že predsa nenapísal nič iné, než čo Scott napísal sám o sebe a uverejnil v tom istom čísle časopisu.
Nedávno v istom televíznom programe o knihách uviedol Ben Macintyre Veľkého Gatsbyho ako svoju najobľúbenejšiu knihu. Aj u mňa je rozhodne jednou z troch najobľúbenejších, a keď som to počul od Brita, čertovsky som sa zaradoval. Menej som sa už radoval, keď som čítal list od istého amerického profesora literatúry, v ktorom nazval Jaya Gatsbyho/Jamesa Gatza americkou tragédiou. Ten profesorský hlupák tvrdí, že Gatsby sníva o tom, že si privlastní bohatú vetroplašku, ktorej hodnotu prevedie na peniaze, a nazýva to láskou. Gatsby by urobil čokoľvek, len aby zbohatol a mohol si ju kúpiť. Aj sa mu to podarí – nakrátko. Ten somár s akademickým vzdelaním si myslí, že chudák starý Jay je pre Američanov zlým vzorom.
Ako väčšina profesorov, ani tento nič nepochopil, hoci tridsať rokov prednáša o Gatsbym. Problém je v tom, že človek nikdy nemôže byť niekým iným. Každý je tým, kým je, a ja som v živote stretol niekoľko takých, ktorí chceli byť ako Gatsby, a hneď som ich prekukol. Preto bol Jay iný. Bol by oklamal aj mňa, veterána, ktorý ľutuje len dve veci: že sa nestretol a nechodil po svete s Hemingwayom a Fitzgeraldom.
Autor je grécky multimilionár, vedie vlastnú stránku Taki.com, kde článok pôvodne vyšiel a píše pravidelné stĺpčeky zo života vyššej spoločnosti pre britský Spectator.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.