Keby to nemalo taký čudný názov, Česko-nemecké diskusné fórum, pripadal by som si vo východonemeckom Erfurte ako na rodinnom stretnutí. Pôvodne táto akcia mala byť vrcholným stretnutím českých a nemeckých politikov, „reznutým“ pár ľuďmi z mimovládnych organizácií, médií, zaslúžilých osobností a tak. A mali sa tu preberať témy, o ktorých politici nechcú rokovať. Buď „zatiaľ nie“, alebo „už nie“. Hlavne sme sa tu mali rozprávať my Česi so sudetskými Nemcami a o sudetských Nemcoch.
Lenže sudetskí Nemci už takmer nie sú, alebo sú to stareny a starci. Aj preto sa tu pekných pár rokov bavíme o iných veciach. Tento rok o „integrácii a migrácii“.
Pripomína mi to moju rodinu. S mojím otcom toho máme veľa riešiť. Náš spoločný dom chátra, záhrada zarastá, všade sa povaľujú haraburdy.
Lenže keď sa stretneme, preberieme najprv situáciu v Číne, potom v Rusku, potom pár desiatok minút nadávame na české pomery. Medzitým zjeme polievku, hlavný chod a pustíme sa do múčnika. Nadýchnem sa a chcem predniesť nejakú otázku, napríklad kedy predáme už päť rokov zbytočný kotol na uhlie, ale to už sme v rovníkovej Afrike.
Nie je to nezaujímavá debata, otec je scestovaný, sčítaný, ba aj dva vysokoškolské diplomy má, ale rozprávať by sme sa občas mali aj o skutočných problémoch, ktoré treba riešiť. Pretože inak strecha prehrdzavie, odkvapy odpadnú a kotol na uhlie predáme akurát do zberných surovín.
Tak ako sa Nemci a Česi na svojom vrcholnom fóre, ktorým to diskusné fórum je a má byť, majú rozprávať aj o veciach, ktoré sú skutočným problémom. Nie o sudetských Nemcoch, ale napríklad o rozdielnom pohľade na budúcnosť Európskej únie, o americkom radare v Čechách alebo o nemeckej spriaznenosti s Putinom.
Pocit z Erfurtu som mal rovnaký ako z nedeľného obedu s otcom. Všetko bolo v pohode, nehádali sme sa, ale k tomu, aby náš vzťah naozaj fungoval, niečo chýbalo. Tak ako mne s otcom.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Lenže sudetskí Nemci už takmer nie sú, alebo sú to stareny a starci. Aj preto sa tu pekných pár rokov bavíme o iných veciach. Tento rok o „integrácii a migrácii“.
Pripomína mi to moju rodinu. S mojím otcom toho máme veľa riešiť. Náš spoločný dom chátra, záhrada zarastá, všade sa povaľujú haraburdy.
Lenže keď sa stretneme, preberieme najprv situáciu v Číne, potom v Rusku, potom pár desiatok minút nadávame na české pomery. Medzitým zjeme polievku, hlavný chod a pustíme sa do múčnika. Nadýchnem sa a chcem predniesť nejakú otázku, napríklad kedy predáme už päť rokov zbytočný kotol na uhlie, ale to už sme v rovníkovej Afrike.
Nie je to nezaujímavá debata, otec je scestovaný, sčítaný, ba aj dva vysokoškolské diplomy má, ale rozprávať by sme sa občas mali aj o skutočných problémoch, ktoré treba riešiť. Pretože inak strecha prehrdzavie, odkvapy odpadnú a kotol na uhlie predáme akurát do zberných surovín.
Tak ako sa Nemci a Česi na svojom vrcholnom fóre, ktorým to diskusné fórum je a má byť, majú rozprávať aj o veciach, ktoré sú skutočným problémom. Nie o sudetských Nemcoch, ale napríklad o rozdielnom pohľade na budúcnosť Európskej únie, o americkom radare v Čechách alebo o nemeckej spriaznenosti s Putinom.
Pocit z Erfurtu som mal rovnaký ako z nedeľného obedu s otcom. Všetko bolo v pohode, nehádali sme sa, ale k tomu, aby náš vzťah naozaj fungoval, niečo chýbalo. Tak ako mne s otcom.
.luboš Palata
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.