Ro(c)ku Pána Tisícdeväťstodeväťdesiat jeden alebo 2 = 0?
na chate, počas žúru, niekde medzi druhým a tretím pivkom, Gaštan (vtedy mal každý prezývku) vymenil kazetu v kazeťáku za nejakú inú a pustil to poriadne nahlas, aby nás náhodou nezaskočilo ticho a nemohli sme nerušene pokračovať v žvástoch ďalej. Debata to bola nepochybne dôležitá, týkajúca sa budúcnosti ľudstva, aktuálnej večere, neviazaného sexu, ľahkých drog, vesmíru a vôbec.
Všetko sa vyvíjalo správne, myslím, že sme boli celkom blízko k vyriešeniu zásadných otázok života, vesmíru a tak ďalej. Nebyť toho, že niečo postupne odpútavalo moju pozornosť, nejaký nový podnet, niečo, čo bolo silnejšie ako ja a priťahovalo ma to čoraz viac a viac, až som zakotvil pri reprákoch a započúval sa do zvukov elektrických gitár, zvuku bicích, spevu, do melódie, do atmosféry, do skladieb, ktoré na mňa prevrávali svojím jazykom, jazykom hudby! Bolo to nové a fascinujúce, ba priam magické. Ten zvuk sa mi páčil, ten výraz sa mi páčil, TEN sa mi celý páčil. Z kazeťáka hral prvý album skupiny Pearl Jam.
Dnes vlastne ani neviem ako (nakoniec) dopadli naše filozofické debaty, či sa našli odpovede na všetky zásadné otázky existencie, dnes viem len to, že som v TEN deň objavil jednu skvelú kapelu!
To nie je všetko, hudba a život sa nekončia, práve naopak, nové veci ešte len vznikajú, a to je veľmi dobre. Do klubu, kam sme pravidelne chodievali dvoriť dievčatám, (ne)odolávať dostupným pokušeniam, víkend čo víkend, dobrovoľne si nechali trhať svoje ušné bubienky a vyplavovať mozgové bunky. Tam niekde v tej skrumáži, v tom hluku, ba priam nad to všetko vytŕčal jeden song: Everyday I Start to Ooze, rokenrolovej, jazzrockovo–punkovej, kanadskej (skoro hokejovej) formácie NoMeansNo. Bol to smrtiaci prvý útok z albumu 0 + 2 = 1.
Ten si veru dajte celý a poriadne nahlas!
Hulo van Doski je bubeníkom skupiny Ska Pra Šupina.
na chate, počas žúru, niekde medzi druhým a tretím pivkom, Gaštan (vtedy mal každý prezývku) vymenil kazetu v kazeťáku za nejakú inú a pustil to poriadne nahlas, aby nás náhodou nezaskočilo ticho a nemohli sme nerušene pokračovať v žvástoch ďalej. Debata to bola nepochybne dôležitá, týkajúca sa budúcnosti ľudstva, aktuálnej večere, neviazaného sexu, ľahkých drog, vesmíru a vôbec.
Všetko sa vyvíjalo správne, myslím, že sme boli celkom blízko k vyriešeniu zásadných otázok života, vesmíru a tak ďalej. Nebyť toho, že niečo postupne odpútavalo moju pozornosť, nejaký nový podnet, niečo, čo bolo silnejšie ako ja a priťahovalo ma to čoraz viac a viac, až som zakotvil pri reprákoch a započúval sa do zvukov elektrických gitár, zvuku bicích, spevu, do melódie, do atmosféry, do skladieb, ktoré na mňa prevrávali svojím jazykom, jazykom hudby! Bolo to nové a fascinujúce, ba priam magické. Ten zvuk sa mi páčil, ten výraz sa mi páčil, TEN sa mi celý páčil. Z kazeťáka hral prvý album skupiny Pearl Jam.
Dnes vlastne ani neviem ako (nakoniec) dopadli naše filozofické debaty, či sa našli odpovede na všetky zásadné otázky existencie, dnes viem len to, že som v TEN deň objavil jednu skvelú kapelu!
To nie je všetko, hudba a život sa nekončia, práve naopak, nové veci ešte len vznikajú, a to je veľmi dobre. Do klubu, kam sme pravidelne chodievali dvoriť dievčatám, (ne)odolávať dostupným pokušeniam, víkend čo víkend, dobrovoľne si nechali trhať svoje ušné bubienky a vyplavovať mozgové bunky. Tam niekde v tej skrumáži, v tom hluku, ba priam nad to všetko vytŕčal jeden song: Everyday I Start to Ooze, rokenrolovej, jazzrockovo–punkovej, kanadskej (skoro hokejovej) formácie NoMeansNo. Bol to smrtiaci prvý útok z albumu 0 + 2 = 1.
Ten si veru dajte celý a poriadne nahlas!
Hulo van Doski je bubeníkom skupiny Ska Pra Šupina.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.