Pakistan má za sebou prezidentské voľby a pred sebou neistotu. Víťaz je jasný, len nevedno, či mal právo kandidovať. Aj Západ hovorí, že toto nie je demokracia. Ale zároveň sa musí pýtať: potrebujeme demokratickejší Pakistan alebo potrebujeme Mušarráfa?
Kto verí, že demokracia zaručí aj najlepšie smerovanie krajiny, zvolí si prvú možnosť. Lenže nemálo pragmatickejších komentátorov sa nazdáva, že počítanie prešľapov proti demokracii neradno v týchto zemepisných šírkach preháňať. A tak kým britský Economist píše, že v Pakistane došlo k fraške, americký Wall Street Journal pripomína, že Mušarráf je, aký je, ale jeho zotrvanie vo funkcii je momentálne pre Západ skôr výhodou.
.dvojjediný Mušarráf
Politická predohra prezidentských volieb v Pakistane bola pre médiá neodolateľná. Vyjednávanie doterajšieho prezidenta a generála Parvíza Mušarráfa s bývalou premiérkou Benazír Bhuttovou, ostro sledované kroky najvyššieho súdu, k tomu úvahy, aké sú v Pakistane vlastne záujmy Západu... Dohromady tak vznikla výbušná zmes analýz, špekulácií, predpovedí a zbožných želaní.
Volebnému víťazstvu Mušarráfa predchádzalo niekoľko sporných bodov. Najhlavnejším bolo sústredenie dvoch funkcií – najvyššieho veliteľa ozbrojených síl a prezidenta – v jednej osobe. Toto usporiadanie nie je náhodné: bolo základom vojenského režimu, funkčného od roku 1999, keď Mušarráf zosadil bývalého premiéra Nawáza Šarífa. Ešte v roku 2002 referendum potvrdilo, že Mušarráf v dvojitej funkcii môže zotrvať, a on prisľúbil, že uniformu vyzlečie v roku 2004. Nestalo sa, no aj tak 28. septembra tohto roku Najvyšší súd odmietol všetky petície protestujúce proti jeho kandidatúre v uniforme, a umožnil tak prezidentské voľby.
Je pravda, že podľa pakistanskej ústavy prezident nemôže zastávať iné štátne úrady, čiže ani funkciu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Najvyšší súd sa však odvolal na dodatok, ktorý stanovuje možnosť výnimky. A tu je problém. Rozličné právne analýzy tento dodatok hodnotia rôzne: podľa niektorých je jednoznačne účelový, navyše bol schválený za vlády Mušarráfa. Tieto aj iné podnety týkajúce sa volieb budú sudcovia najvyššieho súdu posudzovať 17.novembra. Výsledky prezidentských volieb sa oficiálne vyhlásia až po rozhodnutí súdu.
Parvíz Mušarráf medzitým vyhlásil, že do výroku súdu nezloží slávnostnú prísahu. Na tú sa chystá už ako civilná osoba. Zároveň požiadal Benazír Bhuttovú, s ktorou uzavrel dohodu o deľbe moci, aby odložila svoj návrat do Pakistanu, plánovaný na 18. októbra. Bhuttová výzvu odmietla.
O tom, že Mušarráf sa zrejme vážne mieni vzdať uniformy, svedčí i zverejnenie mena jeho nástupcu vo funkcii veliteľa ozbrojených síl. Je ním generál Ašfak Parvíz Kajani, ktorý bol v roku 2003 poverený vyšetrovaním útokov na prezidenta a je šéfom pakistanskej tajnej služby.
.reformátor či tyran?
V pomerne krátkej histórii Pakistanu, ktorý vznikol v roku 1947 po rozdelení Indie, je Parvíz Mušarráf prvým vojenským veliteľom, ktorého za prezidenta zvolil parlament. Všetci jeho armádni predchodcovia (okrem Benazír Bhuttovej, jej otca a Nawáza Šarífa) sa k moci dostávali vojenskými prevratmi, voľby riešili referendom a následným odovzdaním velenia armády vybranému generálovi. Moc armády má teda v Pakistane takmer šesťdesiatročnú tradíciu.
Najspornejším generálom-prezidentom bol Zijául Hak (pri moci bol od 1978 do 1988, keď tragicky zahynul za nie celkom objasnených okolností). Ten v roku 1978 zosadil a v roku 1979 dal popraviť premiéra Zulfíkara Alího Bhutta. Došlo aj na stanné právo a prísnu islamizáciu spoločnosti, ktorá dovtedy nemala v tomto regióne precedens. Obdobie vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane však mnohé ospravedlňovalo a dávalo aj kontroverzným udalostiam istú logiku.
Parvíz Mušarráf je iný. Obdivuje Mustafu Kemala Atatürka, generála, ktorý sa zaslúžil o sekularizáciu Turecka, a obhajuje „osvietenú umiernenosť“ vo vzťahu k agende islamského štátu. Vo vlasti je momentálne málo populárny, hoci popri kritike sa objavujú i pozitívne výsledky jeho vlády: kým v 90. rokoch, za vlády Benazír Bhuttovej a Nawáza Šarífa, uvádzala Transparency International Pakistan ako druhú najskorumpovanejšiu krajinu na svete, v roku 2007 mu prisúdila 41. miesto. A nedávny prieskum verejnej mienky, v ktorom sa medzinárodná agentúra pýtala respondentov na najskorumpovanejšiu postavu pakistanskej politiky, ukázal zaujímavé výsledky: zoznam viedol s 55 percentami bývalý premiér Nawáz Šaríf, ktorého Mušarráf zosadil v roku 1999 a nedávno poslal späť do exilu, za ním bola Benazír Bhuttová s 37 percentami. Mušarráf dostal 8 percent.
O posilnení ekonomiky svedčí 7-percentný rast HDP a nárast kúpnej sily obyvateľstva. Rastie množstvo áut, motocyklov, domácej techniky a mobilov. Banky ponúkajú pomerne dostupné pôžičky. Domáci komentátori upozorňujú, že práve zrod a rast strednej triedy sa dá pripísať Mušarráfovej vláde. Aj napriek nedávnemu hrubému zásahu polície proti novinárom je rozvoj masmédií v Pakistane pre vojenský režim netypický. Pozitívne výsledky sa Mušarráfovi pripisujú aj v pakistansko-indických vzťahoch. Tie sa v porovnaní s minulými vládami zlepšili.
K rekapitulácii Mušarráfovej vlády však patrí aj chybná politika voči najvyššiemu súdu a odvolanie jeho predsedu Iftikara Čódryho. Kontroverzný bol i postup pri zásahu proti rebelantom v Červenej mešite v Islamabáde. A cynici pripomínajú, že najslobodnejšie sú v Pakistane tlačené médiá, čo je vzhľadom na vysokú mieru negramotnosti obyvateľstva pre vládu ešte prijateľné. Pod prísnejšou kontrolou drží rozhlas a televíziu. Nádeje, ktoré sa vkladali do Mušarráfovho nástupu začiatkom nového tisícročia, boli zrejme prehnané. Existuje množstvo problémov, ktoré sa za jedno či dve volebné obdobia riešiť jednoducho nedajú.
Pre Západ je najvýraznejším plusom Mušarráfova často neochotná, no predsa len pomerne spoľahlivá podpora v boji proti medzinárodnému terorizmu. Ako spojenec je najmä pre USA neoceniteľný. Zároveň drží na uzde pakistanských radikálnych islamistov – lebo k zložitej pakistanskej agende patrí aj kritická situácia v severných provinciách, ktoré plazivá talibanizácia zbavuje posledných zvyškov bezpečia a stability. Benazír Bhuttová má síce prozápadné postoje, viacerí komentátori však pripomínajú, že by asi nemala pevnú ruku pri ovládaní armády. A to je v pakistanskom systéme moci kľúčové.
.ako s tou demokraciou
Hlavným argumentom Mušarráfových odporcov je nedemokratickosť jeho zotrvávania vo funkcii. Generál je podľa nich hlavnou prekážkou toho, čo označujú za „obnovu demokracie“ v krajine. Lenže kto aspoň trochu pozná pakistanské dejiny, s údivom sa pýta, čo by chceli obnovovať. V krajine, kde celé politické, spoločenské a aj rodinné status quo ovládajú patriarchálno-feudálne vzťahy a kultúra kmeňov, zjednotených najmä v pohraničí pod krídlami radikálneho islamu, sa o demokracii hovoriť nedá. Kto ju kladie na najvyšší piedestál, prejavuje buď politickú krátkozrakosť, alebo úplne ignoruje reálne podmienky na fungovanie demokratickej spoločnosti.
Aký základ demokracie v krajine tvorí neexistencia povinnej školskej dochádzky a 54-percentná negramotnosť? A to ešte odborníci pokladajú tento odhad za príliš optimistický. Na akých základoch sa môže demokratická spoločnosť vlastne budovať? Vydávať za demokraciu len politický volebný mechanizmus a mocenskú štruktúru, ktorá z neho vzíde, je málo. Nevzdelaného a extrémne chudobného voliča ohúri príjemným zovňajškom a bakšišom aj priemerný populista.
Demokracia nie je zdvorilostné heslo, ktorým sa zdraví v elitných salónoch, ani byrokratická kolónka, ktorú treba rýchle odškrtnúť pre efektívnejší výkaz práce. Je to dlhodobý proces. Vyžaduje si istý stupeň stability, mierové podmienky, a predovšetkým plnoprávneho a sebavedomého občana. Budú tieto podmienky niekedy v Pakistane splnené? Či už je to Západu príjemné, alebo nie, dnes to do značnej miery závisí práve od Parvíza Mušarráfa.
.viera Langerová, Islamabád
Kto verí, že demokracia zaručí aj najlepšie smerovanie krajiny, zvolí si prvú možnosť. Lenže nemálo pragmatickejších komentátorov sa nazdáva, že počítanie prešľapov proti demokracii neradno v týchto zemepisných šírkach preháňať. A tak kým britský Economist píše, že v Pakistane došlo k fraške, americký Wall Street Journal pripomína, že Mušarráf je, aký je, ale jeho zotrvanie vo funkcii je momentálne pre Západ skôr výhodou.
.dvojjediný Mušarráf
Politická predohra prezidentských volieb v Pakistane bola pre médiá neodolateľná. Vyjednávanie doterajšieho prezidenta a generála Parvíza Mušarráfa s bývalou premiérkou Benazír Bhuttovou, ostro sledované kroky najvyššieho súdu, k tomu úvahy, aké sú v Pakistane vlastne záujmy Západu... Dohromady tak vznikla výbušná zmes analýz, špekulácií, predpovedí a zbožných želaní.
Volebnému víťazstvu Mušarráfa predchádzalo niekoľko sporných bodov. Najhlavnejším bolo sústredenie dvoch funkcií – najvyššieho veliteľa ozbrojených síl a prezidenta – v jednej osobe. Toto usporiadanie nie je náhodné: bolo základom vojenského režimu, funkčného od roku 1999, keď Mušarráf zosadil bývalého premiéra Nawáza Šarífa. Ešte v roku 2002 referendum potvrdilo, že Mušarráf v dvojitej funkcii môže zotrvať, a on prisľúbil, že uniformu vyzlečie v roku 2004. Nestalo sa, no aj tak 28. septembra tohto roku Najvyšší súd odmietol všetky petície protestujúce proti jeho kandidatúre v uniforme, a umožnil tak prezidentské voľby.
Je pravda, že podľa pakistanskej ústavy prezident nemôže zastávať iné štátne úrady, čiže ani funkciu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Najvyšší súd sa však odvolal na dodatok, ktorý stanovuje možnosť výnimky. A tu je problém. Rozličné právne analýzy tento dodatok hodnotia rôzne: podľa niektorých je jednoznačne účelový, navyše bol schválený za vlády Mušarráfa. Tieto aj iné podnety týkajúce sa volieb budú sudcovia najvyššieho súdu posudzovať 17.novembra. Výsledky prezidentských volieb sa oficiálne vyhlásia až po rozhodnutí súdu.
Parvíz Mušarráf medzitým vyhlásil, že do výroku súdu nezloží slávnostnú prísahu. Na tú sa chystá už ako civilná osoba. Zároveň požiadal Benazír Bhuttovú, s ktorou uzavrel dohodu o deľbe moci, aby odložila svoj návrat do Pakistanu, plánovaný na 18. októbra. Bhuttová výzvu odmietla.
O tom, že Mušarráf sa zrejme vážne mieni vzdať uniformy, svedčí i zverejnenie mena jeho nástupcu vo funkcii veliteľa ozbrojených síl. Je ním generál Ašfak Parvíz Kajani, ktorý bol v roku 2003 poverený vyšetrovaním útokov na prezidenta a je šéfom pakistanskej tajnej služby.
.reformátor či tyran?
V pomerne krátkej histórii Pakistanu, ktorý vznikol v roku 1947 po rozdelení Indie, je Parvíz Mušarráf prvým vojenským veliteľom, ktorého za prezidenta zvolil parlament. Všetci jeho armádni predchodcovia (okrem Benazír Bhuttovej, jej otca a Nawáza Šarífa) sa k moci dostávali vojenskými prevratmi, voľby riešili referendom a následným odovzdaním velenia armády vybranému generálovi. Moc armády má teda v Pakistane takmer šesťdesiatročnú tradíciu.
Najspornejším generálom-prezidentom bol Zijául Hak (pri moci bol od 1978 do 1988, keď tragicky zahynul za nie celkom objasnených okolností). Ten v roku 1978 zosadil a v roku 1979 dal popraviť premiéra Zulfíkara Alího Bhutta. Došlo aj na stanné právo a prísnu islamizáciu spoločnosti, ktorá dovtedy nemala v tomto regióne precedens. Obdobie vojny proti Sovietskemu zväzu v Afganistane však mnohé ospravedlňovalo a dávalo aj kontroverzným udalostiam istú logiku.
Parvíz Mušarráf je iný. Obdivuje Mustafu Kemala Atatürka, generála, ktorý sa zaslúžil o sekularizáciu Turecka, a obhajuje „osvietenú umiernenosť“ vo vzťahu k agende islamského štátu. Vo vlasti je momentálne málo populárny, hoci popri kritike sa objavujú i pozitívne výsledky jeho vlády: kým v 90. rokoch, za vlády Benazír Bhuttovej a Nawáza Šarífa, uvádzala Transparency International Pakistan ako druhú najskorumpovanejšiu krajinu na svete, v roku 2007 mu prisúdila 41. miesto. A nedávny prieskum verejnej mienky, v ktorom sa medzinárodná agentúra pýtala respondentov na najskorumpovanejšiu postavu pakistanskej politiky, ukázal zaujímavé výsledky: zoznam viedol s 55 percentami bývalý premiér Nawáz Šaríf, ktorého Mušarráf zosadil v roku 1999 a nedávno poslal späť do exilu, za ním bola Benazír Bhuttová s 37 percentami. Mušarráf dostal 8 percent.
O posilnení ekonomiky svedčí 7-percentný rast HDP a nárast kúpnej sily obyvateľstva. Rastie množstvo áut, motocyklov, domácej techniky a mobilov. Banky ponúkajú pomerne dostupné pôžičky. Domáci komentátori upozorňujú, že práve zrod a rast strednej triedy sa dá pripísať Mušarráfovej vláde. Aj napriek nedávnemu hrubému zásahu polície proti novinárom je rozvoj masmédií v Pakistane pre vojenský režim netypický. Pozitívne výsledky sa Mušarráfovi pripisujú aj v pakistansko-indických vzťahoch. Tie sa v porovnaní s minulými vládami zlepšili.
K rekapitulácii Mušarráfovej vlády však patrí aj chybná politika voči najvyššiemu súdu a odvolanie jeho predsedu Iftikara Čódryho. Kontroverzný bol i postup pri zásahu proti rebelantom v Červenej mešite v Islamabáde. A cynici pripomínajú, že najslobodnejšie sú v Pakistane tlačené médiá, čo je vzhľadom na vysokú mieru negramotnosti obyvateľstva pre vládu ešte prijateľné. Pod prísnejšou kontrolou drží rozhlas a televíziu. Nádeje, ktoré sa vkladali do Mušarráfovho nástupu začiatkom nového tisícročia, boli zrejme prehnané. Existuje množstvo problémov, ktoré sa za jedno či dve volebné obdobia riešiť jednoducho nedajú.
Pre Západ je najvýraznejším plusom Mušarráfova často neochotná, no predsa len pomerne spoľahlivá podpora v boji proti medzinárodnému terorizmu. Ako spojenec je najmä pre USA neoceniteľný. Zároveň drží na uzde pakistanských radikálnych islamistov – lebo k zložitej pakistanskej agende patrí aj kritická situácia v severných provinciách, ktoré plazivá talibanizácia zbavuje posledných zvyškov bezpečia a stability. Benazír Bhuttová má síce prozápadné postoje, viacerí komentátori však pripomínajú, že by asi nemala pevnú ruku pri ovládaní armády. A to je v pakistanskom systéme moci kľúčové.
.ako s tou demokraciou
Hlavným argumentom Mušarráfových odporcov je nedemokratickosť jeho zotrvávania vo funkcii. Generál je podľa nich hlavnou prekážkou toho, čo označujú za „obnovu demokracie“ v krajine. Lenže kto aspoň trochu pozná pakistanské dejiny, s údivom sa pýta, čo by chceli obnovovať. V krajine, kde celé politické, spoločenské a aj rodinné status quo ovládajú patriarchálno-feudálne vzťahy a kultúra kmeňov, zjednotených najmä v pohraničí pod krídlami radikálneho islamu, sa o demokracii hovoriť nedá. Kto ju kladie na najvyšší piedestál, prejavuje buď politickú krátkozrakosť, alebo úplne ignoruje reálne podmienky na fungovanie demokratickej spoločnosti.
Aký základ demokracie v krajine tvorí neexistencia povinnej školskej dochádzky a 54-percentná negramotnosť? A to ešte odborníci pokladajú tento odhad za príliš optimistický. Na akých základoch sa môže demokratická spoločnosť vlastne budovať? Vydávať za demokraciu len politický volebný mechanizmus a mocenskú štruktúru, ktorá z neho vzíde, je málo. Nevzdelaného a extrémne chudobného voliča ohúri príjemným zovňajškom a bakšišom aj priemerný populista.
Demokracia nie je zdvorilostné heslo, ktorým sa zdraví v elitných salónoch, ani byrokratická kolónka, ktorú treba rýchle odškrtnúť pre efektívnejší výkaz práce. Je to dlhodobý proces. Vyžaduje si istý stupeň stability, mierové podmienky, a predovšetkým plnoprávneho a sebavedomého občana. Budú tieto podmienky niekedy v Pakistane splnené? Či už je to Západu príjemné, alebo nie, dnes to do značnej miery závisí práve od Parvíza Mušarráfa.
.viera Langerová, Islamabád
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.