Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Brusel, Woodstock, Černobyľ

.časopis .rozhovor

Učí na Slovenskej technickej univerzite, vedie Ústav jadrového a fyzikálneho inžinierstva, predsedá Slovenskej nukleárnej spoločnosti. Počas uplynulých dvoch rokov bol prezidentom Európskej nukleárnej spoločnosti so sídlom v Bruseli, dnes je jej zastupujúcim prezidentom. Vladimír Slugeň.

.ešte kým sa začneme rozprávať o jadrovej energetike, chcem sa spýtať na tú váhu, meter a nástenku tu vonku na chodbe. To je tam načo?
Je to tam pre študentov. Ide o jedno z najjednoduchších praktických cvičení z fyziky, na ktorom sa študenti, ak chcú, môžu naučiť, ako majú štatisticky spracovať namerané dáta. Keď študenti na chodbe čakajú, celkom radi sa odvážia aj zmerajú. A ak si prečítajú, čo je k tomu napísané na tej nástenke, naučia sa niečo o relatívnej, či absolútnej chybe merania, aká je stredná hodnota a odchýlka meraní, a tak ďalej. A zrazu – študent ani nevie ako – sa naučil správne štatisticky vyhodnocovať výsledky merania. Pri snahe mať čo najlepší BMI index navyše pochopí, že je výhodnejšie prejsť od konzervatívneho prístupu k takzvanému „best estimate“ prístupu.

.a funguje to, naozaj to tí študenti robia?
Väčšina sa len odváži či odmeria a nič viac už neurobia, niektorí dokonca ani to nie, jednoducho nemajú záujem. No ale nám ide práve o tých, ktorí záujem majú. Je to celé umiestnené na poschodí, na ktorom je aj katedra jazykov, takže sem prichádzajú všetci prváci zapísať sa na angličtinu, a práve im je to určené. Medzi nimi je určite dosť takých, ktorí záujem majú. Jeden študent sa dokonca prišiel spýtať, či by sa tam ešte nemali dodať nejaké ďalšie vzorce, pretože si naštudoval niečo navyše. A skutočný záujem o váženie sa prejaví i tak, že váha zmizne. Už nám ukradli tri, ale vždy tam dáme novú. Stojí nám to za to.

.tento prístup k študentom predpokladá, že v nich je zvedavosť a chuť dozvedať sa nové veci. Od vysokoškolských učiteľov však počuť čoraz častejšie, že presne to dnešným študentom chýba. Tak ako to teda je?
Problém je zrejme v tom, že kým pred tridsiatimi rokmi študovalo na vysokých školách možno desať percent populácie – a približne polovica z toho na technických či prírodovedných zameraniach – dnes je to asi viac ako polovica populácie. Mnohé školy pritom berú študentov bez prijímacích pohovorov, takže pomer zvedavých študentov k tým, ktorých to až tak nezaujíma, je menší ako v minulosti. Ale tí zvedaví tam stále sú a ak rezignujeme na ich vzdelávanie, tak vlastne rezignujeme na svoje povolanie.

.lenže, keď sú tí zvedaví dnes už skôr výnimkou než pravidlom, nezačne ich to prostredie nezáujmu postupne ubíjať?
Tí, ktorých prostredie ubije, tí neboli dostatočne dobrí. Tí jednoducho neprežili prirodzený výber. V každej činnosti musíme prejsť aj nejakou nepopulárnou etapou. Je pravda, že niekedy je talentovaný študent znechucovaný svojím okolím, ale to je na každom zvlášť, či tie prvé dva-tri roky vydrží. Ak vydrží, ocitne sa v prostredí, kde je koncentrácia vedychtivých predsa len vyššia. Na našej fakulte prejde cez prvé dva ročníky ledva polovica študentov a vo vyšších ročníkoch sú potom najmä tí, ktorí to berú vážnejšie. A s niektorými je vo vyšších ročníkoch často radosť pracovať. Je radosť vidieť, ako múdrejú.

.naozaj?
Áno. Možno máme trochu šťastie v tom, že nie sme až také atraktívne zameranie – či už fyzikálne inžinierstvo, alebo jadrová energetika – takže to študujú naozaj najmä tí, ktorí to študovať chcú. Ak si totiž niekto vyberie ako svoj odbor napríklad jadrovú energetiku, tak vie, že si vyberá náročnejšie zameranie než mnoho iných. Čiže vie, že sa bude musieť viac učiť a akceptuje to. A akceptuje to buď preto, lebo ho to baví, alebo preto, lebo vidí relatívne dobré uplatnenie, kde môže za kvalitnú prácu získať v podstate trvalý a mierne nadpriemerný plat. Jadrovoenergetické firmy totiž dobrých zamestnancov neprepúšťajú. A jadrové elektrárne bude treba nielen prevádzkovať, ale aj likvidovať. Takže je to zamestnanie na celý život.

.dobre, že sme sa dostali k jadrovým elektrárňam, pretože teraz môžeme plynulo prejsť od rozhovoru s profesorom elektrotechnickej fakulty STU k rozhovoru s prezidentom Európskej nukleárnej spoločnosti.
No, ja už nie som prezidentom. Funkčné obdobie prezidenta je dvojročné a ja som bol prezidentom od decembra 2009 do decembra 2011. Teraz som na ďalšie dva roky takzvaný „deputy president“ alebo „past president“.

.a čo je to vlastne za spoločnosť?
Je to profesijné združenie odborníkov v jadrovej fyzike, technike a energetike. Európska nukleárna spoločnosť bola založená v roku 1977 ako strešný orgán dvadsaťjeden národných nukleárnych spoločností. Snaží sa o harmonizáciu ich úsilia na medzinárodnej úrovni. Okrem toho sú tam aj takzvaní korporatívni členovia, čo sú veľké nadnárodné spoločnosti, ako napríklad AREVA, EON, Westinghouse, Enel a podobne. Váha týchto firiem je však pomerne malá. Pri hlasovaniach má každá firma len jeden hlas, zatiaľ čo národné nukleárne spoločnosti majú počet hlasov, odvíjajúci sa od počtu ich individuálnych členov. Francúzi majú sto hlasov, Nemci okolo sedemdesiatpäť, my máme dvadsaťjeden hlasov.

.o čom sa tam hlasuje?
Hlasuje sa o tom, aké akcie sa budú robiť v danom roku, na čo sa vynaložia peniaze, o vypracovaní aktuálnych odborných stanovísk pre médiá, pre Európsky parlament...

.o akých akciách hovoríme?
Medzi hlavné akcie patria veľké odborné konferencie. ENS organizuje ročne asi päť veľkých konferencií a pripraviť konferenciu pre tristo až tisícdvesto ľudí, to je obsahovo i organizačne naozaj náročné. Zabezpečuje to najmä sekretariát, ktorý sídli v Bruseli a v ktorom pracuje osem stálych zamestnancov pod vedením generálneho sekretára – momentálne je to Jean-Paul Poncelet, bývalý odborník na nakladanie s rádioaktívnymi odpadmi a neskôr podpredseda belgickej vlády. Ďalšími dôležitými akciami sú pravidelné stretnutia Vysokej vedeckej rady ENS. Na týchto stretnutiach sa vypracúvajú zásadné stanoviská k aktuálnym problémom jadrovej techniky, ako sú napríklad príčiny a dôsledky fukušimskej havárie alebo problémy s ožarovacími zariadeniami pre výskum nových materiálov, alebo kríza výroby rádiofarmák pre diagnostické účely.

.kríza výroby rádiofarmák?
Áno. Poviem to na príklade technícia 99. To je umelo vyrobený rádioizotop, ktorý sa používa v medicíne, v diagnostike onkologických ochorení. V minulosti vyrábalo tento rádioizotop šesť reaktorov, ale viaceré z nich išli do rekonštrukcie alebo do trvalej odstávky. Takže istý čas zostali len dva a pre ne bolo veľmi zložité pokryť celú potrebnú výrobu technícia 99. Mnohé nemocnice preto už neposkytujú tento typ diagnostiky.

.a čo s tým môže robiť Európska nukleárna spoločnosť?
Vydali sme vyhlásenie, v ktorom upozorňujeme tých, ktorých sa to môže týkať, ale aj napríklad poslancov Európskeho parlamentu, že jadrová technika, to nie sú len megawatty, ale aj využitie rádioizotopov v medicíne či stavebníctve. A že keď sa nepristúpi k obnove alebo výstavbe jadrových reaktorov produkujúcich rádiofarmaká, tak určitý životy zachraňujúci spôsob diagnostiky jednoducho prestane byť dostupný.

.boli ste úspešní?
Vyvolali sme diskusiu, a to bolo našou úlohou. Nemáme dosah na to, do akej miery budú napríklad poisťovne vykrývať náklady spojené investíciami do reaktorov a výrobou rádiofarmák. To ovplyvniť nevieme.

.trvalé odstávky reaktorov sú dnes akosi v móde. Ako Európska nukleárna spoločnosť vníma rozhodnutie Nemecka odstaviť do roku 2022 všetky svoje jadrové elektrárne?
Osobne to vnímam ako typicky nemecké rozhodnutie. Ja som v Nemecku strávil asi štyri roky a zhodou okolností som tam bol aj počas leta 2011, štyri mesiace po Fukušime. A videl som, ako sa v priebehu dvoch mesiacov úplne otočila verejná mienka. Z jadrových elektrární sa stal verejný nepriateľ a nemecká spoločnosť sa proti nemu zjednotila tak, ako to vedia hádam len Nemci. Oni boli v sile spoločného uniformného myslenia vždy jednotka.

.táto verejná mienka donútila politikov obmedziť životnosť všetkých jadrových elektrární v krajine rokom 2022?
Zásadné rozhodnutie urobili nemeckí politici dávnejšie. Už roku 2000 prijali zákon, podľa ktorého mali zavrieť všetky svoje jadrové elektrárne do roku 2021. Ale v januári roku 2011, teda dva mesiace pred Fukušimou, prijali nový zákon, podľa ktorého sa mali jadrové elektrárne vyraďovať o osem až štrnásť rokov neskôr. Čiže posledná sa mala odstaviť nie v roku 2021 ale až niekedy v roku 2035. Ale po Fukušime urýchlene prijali ďalší zákon, podľa ktorého nepridali jadrovým elektrárňam štrnásť, ale už len jeden rok života.

.aké dôsledky bude mať toto rozhodnutie?
Nemecko aj celá Európa tým stráca veľmi veľa. Strácame nemeckú odbornosť a nemeckú kvalitu. Z firiem, ktoré majú päťdesiatročné skúsenosti s jadrovými technológiami, odchádzajú mladí ľudia, ktorí boli prijatí na nové projekty. Práve títo ľudia mali tvoriť náhradu za veľké množstvo odborníkov, ktorí sú blízko dôchodkového veku. Stredná generácia v dôsledku útlmu výstavby jadrových elektrární v deväťdesiatych rokov v Nemecku takmer chýba. Európa teraz prichádza o obrovské množstvo jadrových znalostí, pretože Nemecko so svojimi dvadsiatimi elektrárňami bolo významným nositeľom týchto znalostí. Nemecké firmy môžu, samozrejme, pôsobiť v iných krajinách, ale domáci trh je domáci trh.

.znalosti sú celkom určite nesmierne dôležitá vec, ale nebude Nemcom chýbať aj tá elektrina?
Nemci hovoria o nahradení elektrickej energie z jadra energiou z obnoviteľných zdrojov, čiže napríklad energiou z vetra alebo zo slnečného žiarenia. Táto energia je síce drahšia ako jadrová energia, takže musí byť dotovaná a na tie dotácie sa musia skladať daňoví poplatníci, ale Nemcom to, zdá sa, až tak nevadí. Oni totiž dávajú na energie asi tri percentá zo svojho platu a ak prejdú na predražené obnoviteľné zdroje, tak im to stúpne o nejaké dve percentá, čo je ešte stále celkom akceptovateľné. Ale v iných krajinách je dramaticky odlišná situácia. Napríklad na Slovensku dávame na energie približne dvadsať percent z platu. My by sme úplný prechod na obnoviteľné zdroje ekonomicky asi vôbec nedokázali uniesť.

.zástancovia energie z obnoviteľných zdrojov však hovoria, že cena tejto energie bude v budúcnosti vďaka vede a výskumu významne klesať.
Ale to sa týka aj jadrových elektrární.V priebehu desaťročí, ale nie z roka na rok, sa efektívnosť technológií obnoviteľných zdrojov určite vylepší. Nedovolím si to presnejšie odhadnúť, ale na dramatický nárast veľa možností nevidím. Lenže keď si všímame ekonomickú stránku, tak nesmieme zabúdať ani na potrebu podporných služieb. Ak je výroba elektriny závislá od toho, či fúka vietor, alebo svieti slnko, tak potrebujeme záložné zdroje pre prípad zamračeného bezvetria a prenosovú sústavu, ktorá dokáže pružne reagovať na zmeny v zdrojoch.

.a to je problém?
Áno. Slovensko má dobre vybudovanú prenosovú sústavu vďaka obrovským investíciám v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch v rámci československej elektrizačnej sústavy. Dvadsať rokov to mierne vylepšujeme, ale v zásade žijeme z tej úrovne, ktorá bola vtedy dosiahnutá. Lenže keby sme chceli zmeniť štruktúru výrobní a zaradiť do siete viac výrobcov elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, vyžadovalo by to ďalšie veľké investície.

.ako je to s výskumom a vývojom v oblasti jadrových technológií?
V súčasnosti sa stavajú elektrárne takzvanej tretej generácie, vo vývoji je štvrtá generácia. Účinnosť je omnoho vyššia, bezpečnosť je väčšia, množstvo odpadov sa znižuje. Čiže podobný vývoj, aký sa očakáva v prípade obnoviteľných zdrojov, prebieha aj v jadrovej energetike.

.takže na Slovensku nám zatváranie jadrových elektrární nehrozí?
Slovensko investovalo za posledných päťdesiat rokov obrovské úsilie do rozvoja jadrových technológií. Máme tu tradíciu, máme odborníkov, máme sieť subdodávateľov. Vyskočiť z jadrovej energetiky by znamenalo škrtnúť päťdesiat rokov technologického výskumu, rozvoja prevádzkových schopností, rozvoja kompetencií na rôznych úrovniach. Podľa mňa má Slovensko práve v tejto oblasti niečo unikátne, za čo sme zaplatili vysokú cenu a na tejto báze by sme sa mali ďalej rozvíjať. Mali by sme budovať na dostatku energie, ktorú takto získame. S touto energiou by sme dokázali udržať automobilový priemysel a naň naviazaný priemysel gumárenský, kovospracujúci, chemický, sklársky a tak ďalej, ktoré potrebujú veľkú energetickú základňu. S jadrovými elektrárňami dokážeme rozvíjať to, v čom máme tradíciu, plus automobilový priemysel, ktorý prišiel v posledných pätnástich rokoch. Bez orientácie na jadrovú energetiku to asi veľmi nejde.

.odkiaľ vlastne pochádza strach časti verejnosti z jadrových elektrární? Nie je to v skutočnosti strach z jadrovej bomby?
Ja by som postoj verejnosti rozdelil na dobu pred Woodstockom a po ňom. Keď sa koncom šesťdesiatych rokov prvý raz objavil ten antiatómový znak, vtedy ako keby vzniklo nejaké nové – antiatómové náboženstvo. V tom čase to ani nemalo nejakú veľkú príčinu, niekto len prišiel s takou ideou, vymyslel znak a ono sa to chytilo. Ale ešte to bol len taký „feeling“. Neskôr prišli, bohužiaľ, skutočné zlyhania – najprv Three Miles Island v USA a potom Černobyľ. Až po nich si ľudia uvedomili možné dôsledky havárií.

.pričom nijaká z havárií nemala nič spoločné s jadrovým výbuchom.
Pravdaže nie. A v skutočnosti je aj ten strach z radiačných účinkov jadrovej bomby nejakým spôsobom neadekvátny. Hirošima a Nagasaki boli obrovské tragédie, ale následkom žiarenia tam zomrelo pár tisícov ľudí. Väčšina z tých približne dvestotisíc obetí zahynula v dôsledku expanzie tlakovej vlny a následnej implózie. Čiže tie bomby zabíjali v drvivej väčšine prípadov tlakovou vlnou.

.nedochádza k nedostatočnému rozlišovaniu obetí rádioaktívneho žiarenia a obetí iných príčin aj v prípade havárií jadrových elektrární?
V prípade Fukušimy verejnosť akoby automaticky akceptovala číslo dvadsaťtisíc mŕtvych ako počet obetí havárie jadrovej elektrárne. Ale veď tam bolo zemetrasenie s následnou vlnou cunami. Koľko z tých dvadsaťtisíc ľudí umrelo vinou ožiarenia, koľko z nich zomrelo v dôsledku havárie jadrovej elektrárne? Nula. Vo Fukušime nezahynul vinou havárie jadrovej elektrárne ani jeden človek. U nikoho z evakuovaných dokonca neboli pozorované zdravotné ťažkosti v dôsledku ožiarenia. A to je už rok po.

.a ako to bolo v Černobyle?
Tam zahynuli ľudia v dôsledku ožiarenia, a to najmä požiarnici. V černobyľskom múre je tridsaťjeden hrobov, z toho je tuším dvadsaťosem požiarnikov. Neskôr zomreli ďalší ľudia, medzi nimi pilot helikoptéry a kameraman. Spolu sa uvádza tridsaťosem priamych obetí. A ešte neskôr bolo, myslím, deväť obetí rakoviny štítnej žľazy, z toho niekoľko detí. To je naozaj tragédia, pretože tomu sa dalo možno zabrániť včasným podávaním jodidu draselného.

.čiže počet obetí černobyľskej havárie je na úrovni päťdesiat ľudí?
To je počet priamych obetí, u ktorých je jasné, že zomreli v dôsledku havárie. Ďalej je tam asi dvesto nepriamych obetí, kde prišlo následkom ožiarenia k oslabeniu imunitného systému. No a ďalšie stovky, možno až tisícky ľudí v určitej miere doplatili na hystériu. To sú tiež obete havárie, aj keď vôbec nie obete ožiarenia.

.v akom zmysle sú to obete?
Dlhodobá evakuácia obrovského množstva ľudí má nevyhnutne svoje obete. Tí ľudia prišli o domov, o prácu, žili v presvedčení, že oni aj ich deti sú nevyliečiteľne chorí, len sa to zatiaľ ešte neprejavilo. Keď takýto človek začne trpieť obezitou, depresiami, vysokým krvným tlakom a nakoniec zomrie napríkad na trombózu cievy, do akej miery je aj on obeťou černobyľskej havárie?

.naznačujeme, že tá evakuácia bola prehnaná?
Nie. Čo sa týka zamorenia prostredia, tak bola asi adekvátna. To územie bolo naozaj zamorené a lepšie evakuovať viac ako menej, takýto konzervatívny prístup je správny. Aj keď niektorí ľudia sa potom vrátili. V súčasnosti žije v zóne núteného presťahovania asi päťtisíc ľudí. V tejto súvislosti treba tiež povedať, že celá oblasť nebola zasiahnutá rovnomerne. Niekde pršalo viac, niekde menej.

.budú sa dať niektoré časti dekontaminovať úplne?
Už teraz sa zdá, že jednotlivé zasiahnuté zóny sa budú dať zúžiť. Príroda sa postupne zotavuje. Je tam určitý pás, ktorý sa volá Ryžij les, kadiaľ to fúklo a ktorý bol zasiahnutý prvým oblakom. Tam bola rádioaktivita naozaj vysoká a ešte stále je vidieť aj na vegetácii, že sa tam niečo stalo. Ale na cestách, ktoré sú pravidelne omývané a dekontaminované, je úroveň radiácie porovnateľná s bratislavskými cestami. Je možno niekoľkonásobne vyššia, ale rozhodne nie je rádovo vyššia. Môže sa vám stať, ako sa stalo napríklad nám, že po ceste narazíte na stádo päťdesiatich koní. Pár rokov po havárii tam nasadili pár kusov koňa Przewalského a ten sa tam množí ako na divokom západe. A ani jeden nemá dve hlavy.

.to sa vám stalo kedy?
To sa nám stalo minulý rok počas exkurzie do Černobyľu, ktorú usporiadala Slovenská nukleárna spoločnosť.

.exkurzia do Černobyľu? Čo je zmyslom takej exkurzie?
Vidieť na vlastné oči súčasný stav. Keď štyridsať ľudí niečo vidí, je to určite viac, ako keď o tom len číta. A pre ľudí z oblasti jadrovej bezpečnosti alebo dozimetrie má rozhodne význam vidieť veci na vlastné oči. Preto sme si povedali, že je našou profesnou cťou a možno až povinnosťou, aby tam raz za čas naši ľudia išli a potom o tom vedeli hovoriť na základe vlastnej skúsenosti. Takže sme zobrali prístroje a pripravené protokoly merania, vytypovali sme si oblasti, z ktorých sme odobrali vzorky a v spolupráci s Ukrajinskou nukleárnou spoločnosťou sme tam týždeň merali. Vzorky sme vyhodnocovali v labákoch na mieste, pretože rádioaktívne vzorky sa vynášať nemôžu.

.boli tam aj nejakí študenti?
Štvrtina účastníkov boli študenti. Exkurzie v rámci štúdia považujem za veľmi dôležité. U nás sa napríklad chodí na niekoľkodňovú exkurziu do Pakse, čo je maďarská jadrová elektráreň so špeciálnym tréningovým centrom. V tomto centre sa nachádza technológia jadrovej elektrárne VVER-440. Konkrétne ide o technológiu, dovezenú z východonemeckého Greifswaldu, ktorá tam síce bola dokončená, ale nikdy nebola spustená. Takže je to neaktívne železo, ktoré si môžu ľudia ohmatať rukami. A je úžasné, keď študenti dostávajú výklad primárneho okruhu jadrovej elektrárne tak, že docent Haščík sedí na dne tlakovej nádoby reaktora, kde im ukazuje kam sa upevňujú palivové kazety, ako sa realizuje vnútroreaktorové meranie a podobne.

.toto sa ale asi nedá robiť masovo.
Je veľa vecí, ktoré sa s masou päťdesiatich alebo sto študentov robiť nedajú. Ale keď sa na nejakom pracovisku vzdeláva okolo desať až pätnásť študentov v jednom ročníku, tak tam sa dá pracovať týmto spôsobom. Ideálny počet je tých dvanásť až pätnásť, v takej skupinke sa už s dosť veľkou pravdepodobnosťou nájdu špičky, ktoré občas suplujú i učiteľov. Študent sa totiž niekedy radšej spýta svojho kolegu, nehanbí sa pred ním za zdanlivo naivné otázky. Keď je tá skupina oveľa väčšia, tak už sa začne štiepiť na menšie skupinky, vzniká väčšia anonymita a vzdelávanie už nie je také efektívne. Preto veľmi pochybujem o úrovni, aká sa dá dosiahnuť na fakultách, kde končí na zameraní sto študentov, ktorí prejdú cez skúšky a cez štátnice ako prvomájový sprievod.

.pri študentoch sme začali a pri nich aj končíme. Zdá sa, že aj pri neutešenom stave našich vysokých škôl sa sem-tam dajú nájsť úplne idylické ostrovčeky.
Neviem, či sa to dá takto povedať, ale fakt je, že keď máme tých študentov v rámci inžinierskeho štúdia v jednom ročníku tak desať až pätnásť, tak ich dokonale spoznáme. V rámci tých exkurzií je vždy nejaká gitara, opečú sa nejaké špekáčiky, zahrá sa nejaký futbal alebo volejbal a popritom sa študenti pýtajú, čo sa robí v tejto práci a ako by sa mohli špecializovať. Takže to ide jedno s druhým. A ak sa podarí byť tomu študentovi nejakým pozitívnym príkladom – nechcem povedať vzorom, aby to neznelo príliš pateticky – tak sa ten študent utvrdí v tom, že si vybral správne. Ak sa v tom utvrdí, tak ho to štúdium viac baví, a ak ho viac baví, je ochotný tomu viac venovať. A tak to má byť.

Vladimír Slugeň/
Narodil sa v roku 1962 v Bratislave. Vyštudoval jadrovú energetiku na FEI STU, kde dnes pôsobí ako profesor a riaditeľ Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva.  Expert v oblasti hodnotenia bezpečnosti jadrových zariadení a výskumu radiačne odolných materiálov. Držiteľ vyznamenania Werner von Siemens Excellence Award  za výskum (2001). Autor vedeckej monografie: Safety of VVER Reactors  (Springer Verlag, 2011). Predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti (od 2004) a prezident Európskej nukleárnej spoločnosti (2009 – 2011). Je ženatý, má dve deti.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite