Konsenzus?

Premiérovi je jasné, že popri bolestivom šetrení, ktoré je už na stole, mu môžu pribudnúť ešte nepredvídateľné miliardové záväzky z turbulentného vývoja eurozóny. Smer v posledných voľbách volilo príliš veľa ľudí, než aby žiadni z nich neboli konsolidáciou dotknutí. Nespokojnosť bude postupne tlačiť percentá Smeru nadol. Jeden zo spôsobov, ako tomu predísť, je vyhlásiť nepopulárne opatrenia za vec celonárodného konsenzu a rozložiť hnev ľudu na čo najviac subjektov súčasne.
Ako ideálny hromozvod či obetný baránok v dobe krízy by poslúžili koaliční partneri. No keď nie sú, zastúpi ich aspoň Rada solidarity a rozvoja alebo jednotlivé opozičné strany, ktoré sa zainteresujú na vládnutí. Keď popri Moste dostanú aj ostatní od Fica podobné posty, ako je splnomocnenec pre menšiny v prípade Lászlóa Nagya, nebudú môcť ísť so Smerom do priamej konfrontácie. Samozrejme, takúto stratégiu premiéra môžeme označiť za novú politickú kultúru, štátnictvo či snahu o konsenzus. A možno sa v tom aj istá osobná veľkorysosť Roberta Fica nachádza. No ako túto nejasnú hranicu medzi koalíciou a opozíciou vezme volič? Tam, kde opozícia nie je jasnou a presvedčivou alternatívou vlády, by sa nespokojný, na každom kroku dojený občan mohol začať obzerať po lepšom zastúpení mimo kartelu parlamentných strán. Profitovali by z toho úplne nové politické subjekty alebo extrémisti.
Pravicoví a ľavicoví lídri si dnes posielajú navzájom odkazy, podľa ktorých tá druhá strana nevie, čo robiť, tvárou v tvár miliardovej potrebe konsolidácie. Keby dnes vládla Radičovej vláda, asi by tiež nešla cestou rozsiahlych škrtov na výdavkovej strane. Namiesto toho by zvýšila daň z pridanej hodnoty. Živnostníci by zrejme dopadli rovnako ako dnes. Tak krátko po voľbách sa pravica ťažko môže štylizovať do úlohy ochrancov živnostníkov, keď ešte majú v živej pamäti, ako necitlivo sa k nim postavila vlani.
No občan by nemal príliš ľahko uveriť politikom, že väčšie šetrenie na výdavkovej strane je a priori nemožné. Slovensko má problém, že veľká časť z nás štátu nielen platí, ale zároveň je  závislá nejakým spôsobom aj od jeho výdavkov. Či už vo forme miezd úradníkov, dôchodkov, alebo rôznych sociálnych podpôr, dotácií a podobne. Každé väčšie škrtanie na výdavkoch sa zákonite dotkne nejakej záujmovej skupiny. A čím početnejšia tá skupina je, tým menej si ju politici chcú pohnevať. Pokiaľ sa dôraz bude klásť na prerozdeľovanie zdrojov, a nie na ich vytváranie, ťažisko konsolidácie vždy bude vo zvyšovaní príjmov štátu.