Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slepota písmen

.časopis .hudba

Čítanie a

Čítanie a videnie sa podmieňuje. Čítať texty, tvary i tváre môžeme iba zrakom, a to aj vtedy, ak sa zrak presťahuje do brušiek prstov, ktorými slepci ohmatávajú tvárnosť sveta. Spojenie kníh a slepoty oddávna fascinovalo rozprávačov i básnikov.

Praotec všetkých epikov, Homér, bol slepý. Možno preto, aby ho vonkajší zrak nevyrušoval vo vnútornom videní.

.odyssea slepých
Vo svojej Odyssei podáva strhujúci opis toho, ako Odysseus oslepí jednookého kyklopa Polyféma. Najprv ho opije vínom a keď zaspí, vrazí mu do oka zašpicatený kôl rozpálený v ohni: „Plameň horiacej zreničky spálil horné i dolné / viečka a brvy a s praskotom horeli korene oka.“ Dramatická chvíľa nastane vtedy, keď oslepený kyklop podľa hmatu kontroluje ovce, na bruchách ktorých sú priviazaní Odysseovi druhovia. Je to archetypálny obraz nevidiaceho, ktorý hmatajúc povrch či chrbát reality chce vyhmatať živého tvora.
„Slepota je súkromná záležitosť medzi človekom a očami, s ktorými sa narodil,“ píše vo svojom románe Mesto slepých José Saramago. Je to fantazijná utópia o situácii, keď všetci obyvatelia mesta oslepnú vinou záhadnej choroby. Táto modelová situácia, ktorú z literatúry dávno poznáme, umožňuje autorovi odkryť podstatu človeka. Nezničiteľná vôľa prežiť za každú cenu rozdelí ľudí na obete a tyranov, rozkryje zvieracie inštinkty a vyplaví von egoizmus i túžbu podmaniť si iných. Pravdaže, za týmto obrazom sa dá vidieť nielen slepota jedného mesta, ale slepota celej planéty, a tak sa fyzická slepota stáva obrazom slepoty ducha.

.sabatova slepecká sága
Ernesto Sabato vydal iba tri romány publikované v rozpätiach 13 rokov. Fascinovaný svetom slepcov vytvára topografiu ich kozmu. Jeho slepí muži a ženy sú sprisahancami svojho spoločenstva, manipulátormi, ovládajúcimi túto zem. Zatiaľ čo menší román Tunel, ktorý stojí na začiatku trilógie, motív slepectva iba kontúruje, nasledujúca próza O hrdinoch a hroboch je už celkom posadnutá touto témou. Zvlášť fascinujúca je časť nazvaná Správa o slepcoch: „Vždy ma znepokojovali...“ priznáva rozprávač.
Svet slepcov ho fascinoval nielen pre svoju uzavretosť a nedostupnosť, ale vyvolával v ňom pocit strachu a paranoje. Od pocitu strachu z neznámeho a neobvyklého bol iba krôčik k iracionálnemu strachu z tohto sveta vo svete. Táto kapitola, ktorá je akoby vloženým autonómnym textom, je zaliata do ďalších dejových vrstiev. Sabato postupným pridávaním nových a nových motívov, ktoré strieda s prehlbovaním starších a známych pásem, vytvára mnohovrstevnatú prózu, ktorá sa číta ako detektívka. Po rozuzlení a objasnení všetkých tajomstiev však čitateľ zistí, že to, čo ho pohltilo, nebol napínavý dej, ale hĺbka autorových konštrukcií.
V poslednej knihe tejto ságy s názvom Abaddón zhoubce Sabato podáva svedectvo o dôsledkoch, ktoré ho postihli po napísaní predchádzajúcej prózy. Nie je to priamočiaro vyrozprávaná epika, ale chaotická stavba pripomínajúcu rozmetanú sadzbu. Motív slepoty sa vracia v epizóde oslepenia surrealistu Victora Braunera alebo detskej krutosti, ktorá oslepuje vtáky. Do deja sa zamieša aj postava samého autora, ktorá znova a znova odhaľuje svetové sprisahanectvo slepcov. Bolo by priveľmi jednoduché brať všetky nadhodené tézy doslovne: ako boj svetla a tmy. Na to je Sabato priveľmi mystický či dokonca alchymistický. Jeho próza je jednou veľkou slovnou alchýmiou, ktorej pomocou chce autor vydestilovať zmysel existencie.

.kaligrafia slepoty
Vo veľkom románe Orhana Pamuka Moje meno je Červená je tiež jednou vrstvou slepota a videnie. Starí majstri kaligrafie ku koncu svojho aktívneho života oslepli. Slepota predstavovala „odveký smútok a tajnú túžbu skutočného miniaturistu.“ Preto sa maliari, ktorým nebola dožičená prirodzená slepota, potajomky oslepovali sami. Pretože iba oni, ktorí sa celý život pozerali na predmety, zvieratá a postavy, vedeli, že „slepý vidí pravé obrazy, scenérie a bezchybné kone, ako ich uložil vidieť Alah.“ 
V podmaňujúcej pasáži, keď sa majster Osman sám oslepuje, čítame opis postupného odchádzania zraku: „Počul som, že človek neoslepne hneď. Zamatová tma sa vraj spúšťa pomaly, niekedy až po viacerých dňoch, niekedy po mesiacoch, tak ako u starcov, ktorí slepnú prirodzene.“ Na prvý pohľad je oslepnutie maliara, ktorý je odkázaný na zrak, aby ním triedil farby a tvary, kruté. Pamukovi však ide o nájdenie tenulinkej hranice medzi videným a uvideným, medzi žitým a zažitým, medzi vnútorným a vonkajším, medzi povrchom a hĺbkou. A tým sa trápia umelci všetkých žánrov či už v historickej histórii, alebo v histórii postmodernej.

.slepý knihovník
Najslávnejší slepec, Jorge Luis Borges, oslepol v období, keď ho menovali za riaditeľa Národnej knižnice Argentíny, ktorá mala takmer milión zväzkov. Vtedy ho postihla slepota, pod ktorú sa možno podpísalo aj jeho náruživé celoživotné čítanie. Borges túto iróniu, ktorá akoby bola vystrihnutá z niektorej z jeho paradoxných próz, ospieval v básni: „Toto vyhlásenie majstrovstva / Božieho, s dokonalou iróniou /dalo mi zároveň knihy aj noc.“ Je to naozaj borgesovský paradox: knihy a noc. Mať knihy a byť uprostred tmy, mať k dispozícii vzácne a nepožičiavané výtlačky, a vidieť ich iba matne.
Borges však prijal svoju slepotu s pokorou i pýchou tvorcu, ktorý berie aj bolesti a prekážky ako surovinu pre nové texty. V krásnej eseji Slepota, ktorú nachádzame v knižočke Sedem večerov, hovorí o svojej „skromnej osobnej slepote“: „slepote vďačím za niektoré dary: vďačím jej za anglosaštinu, za skromné znalosti islandčiny, za pôžitok z toľkých riadkov, toľkých veršov, toľkých básní, aj za to, že som napísal ďalšiu knihu nazvanú trochu falošne a neúprimne Chvála tieňa.“
Borges nachádza svojich druhov v slepote medzi knihovníkmi i spisovateľmi. Z tých prvých uvádza spisovateľa a riaditeľa knižnice Groussaca, ktorý bol tiež slepý. Medzi spisovateľmi miloval slepcov Johna Miltona alebo Jamesa Joyca.
Milton bol naozaj obeťou svojho životného poslania, ktorým bolo písanie. Oslepol po namáhavej optickej práci pri písaní traktátov. Zdá sa, že jeho Stratený raj bol naozaj draho vykúpený: vonkajším zrakom, ktorý však prešiel do vnútorného vizionárskeho zraku.   
Fotografie Jamesa Joyca s hrubými sklami okuliarov, prípadne tá, na ktorej má cez oko čiernu pásku, sú všeobecne známe. Borges o ňom píše: „Časť svojho obsiahleho diela vytvoril v temnote, v mysli cizeloval vety, pracujúc niekedy na jedinej vete celý deň, potom ju napísal a opravoval. Všetko uprostred slepoty alebo v obdobiach slepoty.“
Borges je však presvedčený, že „pre prácu umelca nie je slepota predovšetkým nešťastím; môže byť prostriedkom.“ Ku koncu svojej slepeckej eseje ešte raz vyslovuje vetu: „Slepota je dar.“

.slepota je dar
Vidiaci sú odjakživa fascinovaní svetom nevidiacich. Zrak je skalpel, ktorým prenikáme do tajomstiev vecí i tvárí, ale všetky vízie a sny sa odohrávajú v prítmí, polotme alebo úplnej tme. Mystika slepoty sa od dávnych čias spomína vo veľkých náboženských textoch i mýtoch. Tematika slepcov a slepectva rozptýlená v knihách všetkých storočí nám ukazuje, že ľudia odjakživa chceli previdieť cez múry a viditeľnú matériu. Čítanie sa stalo fascinujúcou činnosťou, pri ktorej sa spája práca zraku s prácou svetla. Ale na videnie snov a vízií potrebujeme zrak, ktorý sa ukrýva za privretými viečkami, iba oči, ktoré nemusia nutne byť vidomé.
  
borgesove oči

keď sa to už nedalo vydržať
vypol vonkajší zrak
ako keď sa sfúkne svieca
alebo fakľa ponorí do vody

odvtedy videl už len vnútorne

a vtedy sa odvážil
do labyrintov písmen

pretože
jeho tigre
šli niekoľko metrov pred ním

a ukazovali mu cestu

.daniel Hevier

   

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite