Na film s názvom Fair-play, premietaný v priestore rozpadávajúcej sa Národnej galérie, sa dá nazrieť z troch uhlov – ako na ďalší z príspevkov, formujúcich stále nie definitívny obraz Júliusa Kollera a jeho diela, ako na príklad potenciálu a limitov dokumentárneho filmu ako média a ako na odrazový mostík k diškurzu o tom, ako táto krajina nakladá s hodnotami.
Fair-play je dobrý film. Dokument prináša chronologický pohľad na vývoj Kollerovho života a tvorby. Záberov samotného Kollera nie je vo filme veľa, keďže zomrel hneď po začiatku nakrúcania. Jeho svet nám tak približujú kunsthistorici, výtvarníci, priatelia a v neposlednom rade pani Kveta Fulierová, životná partnerka Júliusa Kollera. Film je doplnený prestrihmi archívnych záberov, ktoré výborne ilustrujú meniaceho sa ducha doby. Film obsahuje viacero silných momentov – Koller na bratislavskom UFO moste, Aurel Hrabušický a jeho porovnanie obrazu od Toyen s Kolerovým rohožkovým antiobrazom, totalitná cesta zakopanou rúrou alebo rozprávanie Kvety Fulierovej o dopadoch Kollerovho zberateľstva na praktický život, či príbeh obrazu More. Ak vám na filme prekáža, že je príliš krátky, býva to asi dobré znamenie. V prípade Fair-play sa však krátka metráž zdá nedostatkom, pre ktorý zostalo možno až príliš veľa nevypovedané.
Film je zákerné médium. Vtiahne vás do seba a nepustí, až kým sa neskončí. Aby sme film nedopozerali, tak musí byť zlý. To Fair-play rozhodne nie je. Stále je však iritujúca nemožnosť vrátiť sa späť a nutnosť podriadiť sa diktátu režisérovho určenia tempa. Zatiaľ čo kniha nám umožňuje vytvoriť si obraz, dokumentárny film nám obraz predkladá a na nás je iba to, či ho prijmeme. Na zachytenie košatého a nelineárneho fenomému Koller by mohlo výborne zafungovať multimediálne prostredie internetu. Skúsme si predstaviť internetovú stránku, na ktorej by okrem tohto dokumentu boli aj ukážky nepoužitého materiálu, fotografie jeho diel i života či texty kunsthistorikov a spomienky pamätníkov. Predstava, že by Národná galéria mohla popri riešení zatekajúcej strechy a plesnivých stien venovať energiu aj takýmto činnostiam, je vskutku ufonautská.
Posledná veta predošlého odseku môže poslúžiť ako oslí mostík k záverečnej téme. V príhovore pred premietaním filmu pripomenul Aurel Hrabušický tristný fakt, že verejnoprávna televízia zrejme meno Július Koller vôbec nezaregistrovala a nemá s ním v archíve ani meter filmu. Pri takomto stave verejných médií sa iba ťažko môžeme čudovať, keď si väčšina ľudí na otázku, na čo sú hrdí, vedia spomenúť iba na hokej. Druhou stranou slabosti našich inštitúcií je naša neobratnosť a váhavosť pri vytváraní vlastných víťazov a legiend. Film Fair-play veľmi pekne ukazuje, ako bola kvalita a miesto tvorby Júliusa Kollera akceptovaná širokou verejnosťou až po tom, ako ich uznala a vyzdvihla autorita zvonku. Nuž, ale časy sa menia. Národná galéria má možno našliapnuté na to, aby sa takouto autoritou stala. Na to však potrebuje politickú podporu, alebo, presnejšie povedané, peniaze a priestor. A to od strany, ktorá sa v našej kultúre preslávila najmä nacionalistickou maškarádou pri odhalení zle umiestnenej, nevkusnej sochy od boľševistického sochára. Uvidíme, ako veľmi sa časy zmenili.
Takmer hodinový dokument Fair-play bude mať oficiálnu premiéru na festivale v Trenčianskych Tepliciach. Okrem Arnolda Kojnoka, autora scenára a režiséra filmu, sa na ňom autorsky podieľali Ivan Ostrochovský ako spoluautor námetu, kameraman Pavol Briatka, zvuk zabezpečil Tomáš Potočný a strih Pavol Palárik. Producentom filmu je sentomentalfilm, s.r.o., a film bol vyvtorený s podporou Audiovizuálneho fondu.
Fair-play je dobrý film. Dokument prináša chronologický pohľad na vývoj Kollerovho života a tvorby. Záberov samotného Kollera nie je vo filme veľa, keďže zomrel hneď po začiatku nakrúcania. Jeho svet nám tak približujú kunsthistorici, výtvarníci, priatelia a v neposlednom rade pani Kveta Fulierová, životná partnerka Júliusa Kollera. Film je doplnený prestrihmi archívnych záberov, ktoré výborne ilustrujú meniaceho sa ducha doby. Film obsahuje viacero silných momentov – Koller na bratislavskom UFO moste, Aurel Hrabušický a jeho porovnanie obrazu od Toyen s Kolerovým rohožkovým antiobrazom, totalitná cesta zakopanou rúrou alebo rozprávanie Kvety Fulierovej o dopadoch Kollerovho zberateľstva na praktický život, či príbeh obrazu More. Ak vám na filme prekáža, že je príliš krátky, býva to asi dobré znamenie. V prípade Fair-play sa však krátka metráž zdá nedostatkom, pre ktorý zostalo možno až príliš veľa nevypovedané.
Film je zákerné médium. Vtiahne vás do seba a nepustí, až kým sa neskončí. Aby sme film nedopozerali, tak musí byť zlý. To Fair-play rozhodne nie je. Stále je však iritujúca nemožnosť vrátiť sa späť a nutnosť podriadiť sa diktátu režisérovho určenia tempa. Zatiaľ čo kniha nám umožňuje vytvoriť si obraz, dokumentárny film nám obraz predkladá a na nás je iba to, či ho prijmeme. Na zachytenie košatého a nelineárneho fenomému Koller by mohlo výborne zafungovať multimediálne prostredie internetu. Skúsme si predstaviť internetovú stránku, na ktorej by okrem tohto dokumentu boli aj ukážky nepoužitého materiálu, fotografie jeho diel i života či texty kunsthistorikov a spomienky pamätníkov. Predstava, že by Národná galéria mohla popri riešení zatekajúcej strechy a plesnivých stien venovať energiu aj takýmto činnostiam, je vskutku ufonautská.
Posledná veta predošlého odseku môže poslúžiť ako oslí mostík k záverečnej téme. V príhovore pred premietaním filmu pripomenul Aurel Hrabušický tristný fakt, že verejnoprávna televízia zrejme meno Július Koller vôbec nezaregistrovala a nemá s ním v archíve ani meter filmu. Pri takomto stave verejných médií sa iba ťažko môžeme čudovať, keď si väčšina ľudí na otázku, na čo sú hrdí, vedia spomenúť iba na hokej. Druhou stranou slabosti našich inštitúcií je naša neobratnosť a váhavosť pri vytváraní vlastných víťazov a legiend. Film Fair-play veľmi pekne ukazuje, ako bola kvalita a miesto tvorby Júliusa Kollera akceptovaná širokou verejnosťou až po tom, ako ich uznala a vyzdvihla autorita zvonku. Nuž, ale časy sa menia. Národná galéria má možno našliapnuté na to, aby sa takouto autoritou stala. Na to však potrebuje politickú podporu, alebo, presnejšie povedané, peniaze a priestor. A to od strany, ktorá sa v našej kultúre preslávila najmä nacionalistickou maškarádou pri odhalení zle umiestnenej, nevkusnej sochy od boľševistického sochára. Uvidíme, ako veľmi sa časy zmenili.
Takmer hodinový dokument Fair-play bude mať oficiálnu premiéru na festivale v Trenčianskych Tepliciach. Okrem Arnolda Kojnoka, autora scenára a režiséra filmu, sa na ňom autorsky podieľali Ivan Ostrochovský ako spoluautor námetu, kameraman Pavol Briatka, zvuk zabezpečil Tomáš Potočný a strih Pavol Palárik. Producentom filmu je sentomentalfilm, s.r.o., a film bol vyvtorený s podporou Audiovizuálneho fondu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.