Naše poslanie: nielenže nezaniknúť, ale veselo žiť; za čím búšia srdcia miliónov, po čom túži každý tep v žilách, to nie je biedne živorenie, také podobné zbabelcovi, ktorý akoby sa každým svojím gestom doprosoval odobrenia, že má odvahu žiť; ale rozmach, ktorý vynesie naše meno na policu, ktorú si zaslúžime medzi štátmi národov Európy.
(Národ a obchodné spolčovanie. Úvodník v Peštianskom chýrniku 24. 2. 1842)
Buďte bdelí, krajania! Neobávajte sa anarchie až tak, že by ste sa z nadmerného strachu štítili aj slobody! Keby sme boli takí nešťastní a mohli by sme si vybrať iba spomedzi anarchie a absolutizmu (čomu neverím), pomyslite si, že anarchia nepochybne môže byť iba pominuteľným stavom, ale panstvo zvôle môže byť večné. Ak by nemohlo byť inak, prenesme sa radšej cez pominuteľné výjavy slobody k poriadku slobody, než by sme sa chodníkom neslobodného stavu, ktorý je tichý ako hrob, dostali do hrdla despotizmu. Poriadok môže jestvovať len s nami, s prívržencami slobody. Byť slobodným znamená toľko, ako mať právo na všetko, čoho uplatnenie sa zlučuje s obdobným právnym uplatnením všetkých ostatných. To je ten pravý poriadok, sloboda nie je možná bez poriadku.
(Výklad uhorských politických strán, 1847)
Keďže som ústavným Maďarom, neviem si predstaviť vládu, na ktorú by nebolo nutné dohliadať; a keďže som človekom, pociťujem svoju ľudskú slabosť, neverím božskej neomylnosti a anjelskej dobrote vlády; a keďže svoju vlasť mám radšej ako číkoľvek milostivý úsmev a stisk čejkoľvek ruky, nemôžem uznať jestvovanie takej vlády, aby som so služobníckou pokorou znášal jej vinu alebo chybu, ak sa previní alebo schybí. Sústreďte všetku moc vlády ro dúk môjho brata, sústreďte ju do rúk môjho najlepšieho priateľa, ja budem v opozíciii, zostanem v opozícii do smrti; v opozícii, ktorá každý jeho pohyb sprevádza bdelým okom mojej nezávislej duše; v opozícii, ktorá nikdy zbabelo nestrpí jeho vinu, omyl, neobratnosť. Ak nebudem takou opozíciou, beda ti, vlasť moja! Keď ňou prestanem byť, v ten deň som si podpísal svoj služobnícky list.
V opozícii treba byť vždy, v každom čase, voči každej vláde.
(Výklad uhorských politických strán,1847)
V minulom (18. – pozn. red.) storočí v myslení o teórii štátu panoval názor, že jediným poslaním štátov je zabezpečenie spoločenského poriadku a ostatné treba nechať, aby išlo svojou cestou. Ale spoločenské pomery sa skomplikovali tak, mechanické a prírodné vedy vniesli do života toľko nových a nových faktorov, ktorých nároky nemohla uspokojiť aktivita jedinca, že zásada minulého storočia už nezodpovedá súčasným pomerom, a tak sa teda vynoril pocit, že štát nemá byť iba strážcom poriadku, ale musí byť aj nositeľom pokroku.
Je to pravda, lenže problém je v tom, že táto idea štátu sa používa ako maska, za ktorou číha túžba ambície a rozpínavosti moci, čo ideu štátu z ležadla nečinnosti primalo miešať sa do všetkého, úsilie zmocniť sa všetkého ju sotilo do šliapacieho mlyna, a taká miera rozšírenia atribúcií štátu, úsilie získať všemocnosť zvrhlo štátnu ideu tak, že ak sa tejto orientácii ešte včas sebavedomie človeka nepostaví do cesty, v konečnom dôsledku nevyhnutne dospeje do paralýzy pocitu slobody a politickej maloletosti národov.
(Z príhovoru k návštevníkom z Uhorska v Turíne 5. 6. 1889)
(Národ a obchodné spolčovanie. Úvodník v Peštianskom chýrniku 24. 2. 1842)
Buďte bdelí, krajania! Neobávajte sa anarchie až tak, že by ste sa z nadmerného strachu štítili aj slobody! Keby sme boli takí nešťastní a mohli by sme si vybrať iba spomedzi anarchie a absolutizmu (čomu neverím), pomyslite si, že anarchia nepochybne môže byť iba pominuteľným stavom, ale panstvo zvôle môže byť večné. Ak by nemohlo byť inak, prenesme sa radšej cez pominuteľné výjavy slobody k poriadku slobody, než by sme sa chodníkom neslobodného stavu, ktorý je tichý ako hrob, dostali do hrdla despotizmu. Poriadok môže jestvovať len s nami, s prívržencami slobody. Byť slobodným znamená toľko, ako mať právo na všetko, čoho uplatnenie sa zlučuje s obdobným právnym uplatnením všetkých ostatných. To je ten pravý poriadok, sloboda nie je možná bez poriadku.
(Výklad uhorských politických strán, 1847)
Keďže som ústavným Maďarom, neviem si predstaviť vládu, na ktorú by nebolo nutné dohliadať; a keďže som človekom, pociťujem svoju ľudskú slabosť, neverím božskej neomylnosti a anjelskej dobrote vlády; a keďže svoju vlasť mám radšej ako číkoľvek milostivý úsmev a stisk čejkoľvek ruky, nemôžem uznať jestvovanie takej vlády, aby som so služobníckou pokorou znášal jej vinu alebo chybu, ak sa previní alebo schybí. Sústreďte všetku moc vlády ro dúk môjho brata, sústreďte ju do rúk môjho najlepšieho priateľa, ja budem v opozíciii, zostanem v opozícii do smrti; v opozícii, ktorá každý jeho pohyb sprevádza bdelým okom mojej nezávislej duše; v opozícii, ktorá nikdy zbabelo nestrpí jeho vinu, omyl, neobratnosť. Ak nebudem takou opozíciou, beda ti, vlasť moja! Keď ňou prestanem byť, v ten deň som si podpísal svoj služobnícky list.
V opozícii treba byť vždy, v každom čase, voči každej vláde.
(Výklad uhorských politických strán,1847)
V minulom (18. – pozn. red.) storočí v myslení o teórii štátu panoval názor, že jediným poslaním štátov je zabezpečenie spoločenského poriadku a ostatné treba nechať, aby išlo svojou cestou. Ale spoločenské pomery sa skomplikovali tak, mechanické a prírodné vedy vniesli do života toľko nových a nových faktorov, ktorých nároky nemohla uspokojiť aktivita jedinca, že zásada minulého storočia už nezodpovedá súčasným pomerom, a tak sa teda vynoril pocit, že štát nemá byť iba strážcom poriadku, ale musí byť aj nositeľom pokroku.
Je to pravda, lenže problém je v tom, že táto idea štátu sa používa ako maska, za ktorou číha túžba ambície a rozpínavosti moci, čo ideu štátu z ležadla nečinnosti primalo miešať sa do všetkého, úsilie zmocniť sa všetkého ju sotilo do šliapacieho mlyna, a taká miera rozšírenia atribúcií štátu, úsilie získať všemocnosť zvrhlo štátnu ideu tak, že ak sa tejto orientácii ešte včas sebavedomie človeka nepostaví do cesty, v konečnom dôsledku nevyhnutne dospeje do paralýzy pocitu slobody a politickej maloletosti národov.
(Z príhovoru k návštevníkom z Uhorska v Turíne 5. 6. 1889)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.