Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Má vlast bola neskutočná pocta

.časopis .rozhovor

Počas rozhovoru sedel v

Počas rozhovoru sedel v koženom kresle, fajčil hrubú cigaru a často začínal odpoveď slovami: Zlá otázka... Napriek tomu nepôsobil dojmom arogantného či namysleného človeka, skôr z neho išiel akýsi smútok či nostalgia. Choreograf, režisér, tanečník Ján Ďurovčík.



Máte pred premiérou nového predstavenia Labuťko. Prečo vlastne vzniklo?
Tieto predstavenia, ktoré robím v Slovenskom divadle tanca, vznikajú a priori a jedine z potreby danú tému vypovedať. Ja sa, samozrejme, nemôžem hrať na umelca, ktorý tvorí len z vnútornej potreby. Keď robím nejaký titul pre nejaké divadlo, väčšinou je to zákazka od dramaturgie toho divadla. Slovenské divadlo tanca je však iný prípad. Je to neštátne, nedotované divadlo, ktoré vzniklo z autorskej vnútornej potreby. Je to téma, ktorá mi vŕtala hlavou niekoľko rokov.

Téma baletu Labutieho jazera, ktorý je notoricky známy?
Nie, náš príbeh sa iba odohráva na pozadí Labutieho jazera.
Jeho témou je sonda do duše tanečníkov – jedného starnúceho, končiaceho a jednej mladej začínajúcej. S veľmi slovenskými ekvivalentmi ich psychického a citového rozpoloženia – od toho, keď máte osemnásť a idete prvýkrát na scénu až po to, čo to znamená, keď ste päťdesiatročný tanečník, boli ste hviezdou a dnes sedíte vo vrátnici Opery SND. Ako sa asi cítite?

Je to smutný príbeh?
Hlavne kladie kvantum otázok. Pretože tí ľudia padnú z výslnia dole a začínajú odznova, a sú na okraji ekonomického reťazca. Ten príbeh je umocnený ešte silným vzťahom starnúceho tanečníka k mladej baletke, vzťahom nikdy nevypovedaným a utajovaným. Navyše je tam téma Odetty – Odílie, čiernej a bielej labute. My sa hráme s tými dvoma svetmi. A náš obraz je opakom toho, ako bežný človek vníma baletky.

Aké teda naozaj sú?
Bežný človek ich vníma ako vznášajúcu sa jemnú bytosť. Ale ich skutočný život je úplne iný. Práve tým, že na javisku vytvárajú dokonalosť, tak v civile nie sú také romantické, ako by človek čakal, sú poznačené tou drinou, skúškami.

Úspešným pokusom, ako dať šancu ostať na scéne aj starším tanečníkom, je súbor, ktorý v Holandsku vedie Jiří Kylián. Jemu sa to podarilo – vytvoriť aj predstavenie, v ktorom tancujú starší tanečníci. Bolo by to možné aj u nás?
Ako mám na toto odpovedať? V prvom rade: Kylián je Kylián. V druhom rade: všetko by teoreticky bolo možné aj u nás, ale je to to isté, ako otázka, prečo by u nás nemohla existovať televízia, ktorá by vysielala iba športové prenosy? Môže, ale máme 5 miliónov ľudí a tých pár percent, ktoré systematicky sledujú šport, ju nezaplatia. Rovnaká odpoveď: môže existovať súbor so staršími ľuďmi, ale u nás sa ledva uživí súbor, ktorý tancuje s mladými tanečníkmi. Lebo reálne vo svete vníma toto umenie tak desať percent obyvateľstva. V Poľsku tých desať percent znamená štyri milióny ľudí, u nás je to koľko? Takéto predstavenie neuživíte len tým, že naň ľudia chodia. Potrebujete dotáciu.

Je na tom tanec či balet na Slovensku ekonomicky zle?
Ako príklad použijem Poľsko, ktoré malo rovnakú štartovaciu čiaru ako my. Keď tam nedávno slovensko-poľský scénograf Boris Kudlička robil pre Varšavský veľký teáter Madame Butterfly, vymyslel pre to predstavenie famóznu podlahu, ktorá stála 1,8 milióna korún. U nás v SND je rozpočet na scénu okolo 800-tisíc. Tým je povedané úplne všetko. Tu, ak aj máte nápady, nemáte šancu. Musíte robiť inak.


O tanci sa v poslednom čase hovorí viac – možno aj vďaka reláciám Let´s Dance a Bailando, kde ste sa objavili aj vy. Cítite to aj vy tak?
Ja sa k tomu neviem vyjadriť. Viete, minule som čítal v novinách, že na predstavenia Slovenského divadla tanca chodí teraz viac ľudí, keďže som bol v Bailande... To sú také hlúposti! Ja na tom, aby na nás ľudia chodili, pracujem pätnásť rokov. Na prvé turné po Slovensku sme vyštartovali pred 15 rokmi, chodili sme po kulturákoch, kde na nás ľudia chodili, a tak sme si získavali divákov. Tí ľudia si možno povedali, že keď sem nabudúce príde Slovenské divadlo tanca, prídeme opäť. Alebo iný príklad. Predstavenie GASP bolo vypredané aj v roku 2003, keď Bailando neexistovalo. Naozaj si nemyslím, že ľudí presvedčíte tým, že vás uvidia v nejakom zábavnom programe.

Urobili ste v profesionálnom živote nejakú chybu?
V profesionálnom i súkromnom živote som urobil kvantum chýb, nikto predsa nemá patent na pravdu. Urobil som jedno rozhodnutie, ktoré som mohol urobiť inak. Keď som mal na výber, či budem začínať svoju choreografickú kariéru tu, alebo v Holandsku, rozhodol som sa vrátiť, pretože tu bola partia ľudí, ktorá mi povedala, že začneme robiť spolu. Keby som vtedy začínal v Holandsku, dnes by som možno na Slovensku bol aj tak, ale nemusel by som riešiť také sekundárne problémy. I keď je veľmi otázne, či by sa mi tam podarilo dostať k svojej práci. 

Čo sú tie sekundárne problémy?
Nedávno tu bol Kylián. Keď si on vyberá tanečníkov, tak si z tisícov ľudí vyberie troch. U nás tancuje väčšinou ten, ktorý musí. Česť výnimkám. Tu nevenujete deväťdesiat percent času tomu, ako by ktorá scéna mala vyzerať, ale čím to predstavenie zaplatiť.

Preto bude Labuťko v maličkom Štúdiu S?
Áno, aj preto robím toto totálne divadlo na javisku 5 x 5 metrov. Ale nie je to len otázka peňazí. V prvom rade je to dané tým, že existuje autorská tvorba, ktorá sa dá robiť na takej malej ploche, a robím ju rád.

Čo je to totálne divadlo?
Je to až taký návrat k molierovskému typu divadla, kde sú zmazané rozdiely medzi jednotlivými divadelnými žánrami  – činohry, opery, tanca, spevu, vizuálnych vecí. Ale nespájame ich formou muzikálu. Herec chvíľu hrá, potom tancuje, potom tanečník rozpráva, všetci robia všetko a ja neviem, či je to opera, alebo balet alebo činohra.

Na jednej strane robíte totálne divadlo, na druhej strane nemáte problém urobiť aj komerčné akcie – od Plesu v opere až po firemné večierky. Ako to beriete? Povinné jazdy?
Niektoré veci, ako Ples v opere či TOM by som robil, aj keby som nepotreboval zarobiť. Ale určite by som nerobil rôzne klientske večierky firiem, ktoré beriem naozaj preto, lebo potrebujem zarobiť na existenciu Slovenského divadla tanca. A nehanbím sa za to, že financujem nedotované divadlo.

Máte nejakú predstavu, ako by malo prerozdeľovanie štátnych dotácií fungovať?
Pôsobia tu štátom dotované divadlá, scény. Tie peniaze u nás sú, hoci ich nie je veľa. Keď si kliknete na stránku ministerstva kultúry, zistíte, koľko projektov dostalo státisíce, milióny... Možno si zahrali len dvakrát, ale ja nikdy nebudem hovoriť, že tie peniaze nemali dostať. Umenie nie je a priori hodnotiteľné, neexistuje reálny posudok, že toto je dobré a toto zlé. Preto nebudem nikdy posudzovať tých, ktorí peniaze dostali len preto, že ja som peniaze nedostal. Mne je ľúto, že moje divadlo nedostáva, ale tým, ktorí ich dostali, to prajem.

Čím to podľa vás je, že ste pre niektorých takým nechceným dieťaťom?
Nechcem sa venovať tejto téme.

Ale je to trochu zvláštne, nie?
Ja mám len svoju prácu, mám ju rád a snažím sa ju robiť najlepšie ako viem.

Uvažovalo sa o zrušení ministerstva kultúry...
Nie som odborník na všetko, ale myslím si, že grantový systém je absolútne v poriadku, problém je naozaj v nastavení kritérií. Kultúra potrebuje podporu. Mne je jedno, či ju bude poskytovať organizácia, ktorá sa volá ministerstvo kultúry alebo Divadelný ústav alebo niekto iný. Mne ide len o to, aby ohodnocovanie a dotácie neboli podmienené osobným názorom ľudí. To je alfa a omega. Ľudia, ktorí rozhodujú, si môžu povedať, že sa im niečo nepáči, ale mali by toho druhého aspoň rešpektovať.

V Česku ste robili choreografiu k Smetanovmu cyklu symfonických básní Má vlast. Ako sa vám robila choreografia k takému kľúčovému až posvätnému dielu českého národa?
Má vlast je symbol českej štátnosti a nikdy si ju nikto netrúfol inscenovať. Ani ja som si to netrúfol, bol to nápad Štátnej opery Praha. Keď sa rozhodovali, kto to bude robiť, mali vraj podmienku: má to byť niekto, kto je, aj nie je Čech, kto to pozná zvnútra i zvonku. Padli dve mená – v Čechách narodený Jiří Kylián, ktorý to vraj odmietol, a druhý som bol ja. Bola to pre mňa neskutočná pocta. Uvedomoval som si ten obrovský tlak. Na našu tlačovku vtedy prišlo asi šesťdesiat novinárov, osem televíznych štátov.

Možno aj preto, že ste príbeh Šárky posunuli do obdobia odsunu sudetských Nemcov...
Šárka je predsa o kolektívnej vine. Šárka zamietne celé mužské pokolenie preto, že ju podviedol jeden chlap. A aký iný ekvivalent kolektívnej viny z histórie českého národa sa na to hodí, ak nie odsun sudetských Nemcov? Princíp inscenovania Mé vlasti bol o hľadaní ekvivalentov z histórie českého národa.

Mali ste strach, ako to české publikum prijme?
V živote som nemal väčší strach. Má vlast znela pri zlomových okamihoch českého národa a neviem, či existuje nejaká skladba, ktorá by bolo taká zviazaná s históriou nejakého národa ako Má vlast. Keby ma neoslovila prvá scéna, tak by som to nerobil. Nevedel som, čo sa bude diať keď padne opona – či budú diváci tlieskať alebo bude absolútne ticho, alebo ma vypískajú. Na Mou vlast sa nepozeralo len ako na nejakú premiéru, ale ako na symbol. Keď ľudia povstali a začali burácať, bol som chvíľu najšťastnejší človek na svete. Deväť z desiatich kritík bolo pozitívnych a dodnes je to vraj vypredané.

Na ako dlho dopredu máte plný svoj pracovný kalendár?
S prestávkami je to tak na štyri roky.

Očakávate niečo podobné ako Má vlast?
Niečo také už nebude. Teraz sa v prvom rade bojím Labuťka, potom West Side Story, ktorú robím na Novej scéne. Budem robiť Carmen so Zlatými husľami. A vyzerá to tak a dúfam, dúfam, dúfam, že nás čaká  svetové turné.

Spomínali ste kolektívnu vinu. Dnes sa o nej často hovorí v súvislosti s odsunom našich Maďarov. Vnímate tento problém?
To je viac problémov. Ako prezident by mi vôbec neprekážal Béla Bugár alebo ktokoľvek inej národnosti. Mne vadí to, že existuje strana, ktorá je založená na etnickom princípe. To je tak, ako keby na futbalovom ihrisku proti sebe stáli dve mužstvá – ľavica a pravica – ale ešte tam je jedno mužstvo, v ktorom sú traja sprava a traja zľava a tí hrajú podľa iných pravidiel. Vadí mi strana, ktorá je založená na inom princípe, než na akom by mala byť založená politika.

Sledujete kauzy okolo Benešových dekrétov či Hedvigy Malinovej?
Tie kauzy vznikajú preto, že vedieme nerovný boj. I keď boj asi nie je to pravé slovo. Ale je to trochu nerovné, pretože jeden štát tu má formou strany zastúpenie v parlamente iného štátu. Náš štát také zastúpenie nemá. Ešte raz, neprekáža mi ani Maďar ako prezident alebo hocijaký iný politik, ale nemôže byť na ihrisku popri dvoch mužstvách ešte tretie, ktorému by sa rátal nejaký iný výsledok.

Aké negatíva ešte v tejto spoločnosti vidíte?
Pýtate sa, ako keby som mal patent na pravdu. Samozrejme, že ma štve veľa vecí, veľakrát obyčajných hlúpostí. Napríklad, keď niekde, kde môže byť kruhový objazd, postavia hlúpu a drahú križovatku. Som nahnevaný, keď počúvam, že niekto chce zakázať fajčenie v reštauráciách, čiže keď chce niekto predpisovať súkromnému majiteľovi, čo smie a čo nesmie vo svojom podniku robiť. Prekáža mi, že aj keď sa dá urobiť na Prístavnom moste tretí pruh, uvažuje sa nad ďalším mostom. Tu sa vôbec nepoužívajú jednoduché a logické riešenia. Chýba mi tu gadžovský rozum. Alebo som taký sprostý, že nevidím, že sa most musí stavať kvôli tomu, aby mal niekto zákazku.

Z čoho máte radosť?
Teší ma, že Bratislava i ostatné mestá majú krásne centrum, že prichádzajú noví investori, že sa tu stavajú veľké projekty ako River Park a ďalšie. Teší ma, že na koncert, ktorý robíme na Bratislavskom hrade, príde šesťtisíc ľudí. Som rád, že silnie koruna, že bude Schengen, že moja mama je zdravá, že moje divadlo funguje... Teší ma milión vecí.

.eva Čobejová, .tomáš Gális

Ján Ďurovčík Narodil sa v roku 1971 v Michalovciach. Študoval choreografiu na VŠMU v Bratislave a na Institute for Dance and Dance Instruction v Antwerpách. Zakladal balet Torzo, spoluzakladal Bratislavské divadlo tanca. Už tretí rok vedie Slovenské divadlo tanca. Režijne a choreograficky spolupracuje s mnohými divadlami. V súčasnosti pripravuje tanečno-činoherno-hudobné predstavenie Labuťko.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite