Ide o štvrté významné štiepenie KDH. V roku 1992 sa odštiepila skupina okolo Jána Klepáča. Niekedy v rokoch 1997 až 2000, od vzniku SDK po vznik SDKÚ, zo strany odišli bývalí podpredsedovia Mikuláš Dzurinda a Ivan Šimko. V roku 2008 opustili KDH ďalší bývalí podpredsedovia, Vladimír Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer. Nuž, a napokon pred týždňom Daniel Lipšic a Jana Žitňanská.
Príbeh KDH je pozoruhodný. Žiadna iná strana nie je v parlamente nepretržite od roku 1990, len KDH. A žiadna iná strana neprežila toľko štiepení ako KDH. Má azda táto strana v svojej DNA zakódovanú politickú nesmrteľnosť?
Aby sme na túto otázku odpovedali, musíme si položiť inú otázku: čo je to vlastne KDH? Aké je miesto tejto strany v našom politickom spektre a aké v slovenskej politickej tradícii?
Keď vo februári 1990 vzniklo KDH, jeho prvý predseda Ján Čarnogurský v svojom prejave na sneme v Nitre hovoril o „vízii dvoch generácii“, o slobode politických väzňov a veriacich, o dedičstve púte na Velehrad v roku 1985 a Sviečkovej demonštrácie z marca 1988. Čarnogurský stranu vedome nazval kresťansko-demokratickou, čím sa chcel symbolicky odlíšiť od dedičstva vojnového štátu a ľudáckej strany, zároveň však jedinečným spôsobom - so svojim rodokmeňom a osobným príbehom spred roku 1989 - spájal dedičov Hlinkovej strany s dedičmi Tomislava Kolakoviča. Ľudácka politika bola reálne z mapy slovenskej politiky vymazaná Povstaním v roku 1944. Komunisti, ale aj režim rokov 1945-48 sa s ľudákmi tvrdo vysporiadali a postľudácky disent bol marginálnym javom. Hlavný prúd slovenského disentu vyrástol z dedičstva Kolakoviča a jeho žiakov Jukla a Krčméryho. Jukl považoval slovenský štát za nekresťanský a podporil aj Povstanie.
KDH v roku 1990 chcelo toto rozdelenie prekonať a tieto dve tradície slovenských kresťanov prepojiť. Od samého začiatku do hnutia vstupovali nielen členovia Kolakovičovskej Rodiny a podporovatelia Podzemnej cirkvi, ale aj ľudia, ktorí pred rokom 1989 toľko odvahy nemali. Nešlo iba o drobných ľudí, napríklad učiteľov, ktorí sa kvôli strane báli chodiť do kostola a radšej cestovali do susedného mesta. Do KDH, ako ukazujú dvaja z troch predsedov hnutia, vstúpili aj bývalí členovia prednovembrovej Strany slobody, ktorá bola súčasťou Národného frontu, či predseda fakultného Socialistického zväzu mládeže. Čarnogurský bol, pochopiteľne, týmto ľuďom otvorený. Jednak preto, že išlo o jednotlivcov a nie organizované skupiny, a tiež preto, že to patrilo k veľkorysosti víťaza. Tak ako Andrej Hlinka integroval do svojej strany po roku 1918 bývalých promaďarských kresťanov, tak Čarnogurský integroval kariérnych kresťanov spred roka 1989. KDH sa tak stalo koalíciou dvoch tradícii: ľudí z okruhu Rodiny a Podzemnej cirkvi, ktorí si pri konflikte viery a kariéry vždy zvolili vieru, a ľudí, ktorých by sme mohli nazvať dedičmi tradície ľudáckej či neskôr tradície Pacem in terris, skrátka tých, ktorí sa snažili vyhýbať konfliktu viery a kariéry, občas až do takej miery, že svoju vieru prispôsobovali kariére.
Prvou správou o tom, čo stratilo KDH svojim štiepením (osobitne v roku 2008), je rozklad tejto koalície z roku 1990.
Druhým procesom, ktorého príkladom je aj odchod Daniela Lipšica, je strata zaujímavých osobností a inteligencie. Výsledkom je, že stranu stále viac kontroluje stranícka byrokracia.
Je to niečo podobné, ako vývoj v komunistických stranách po roku 1956 v Maďarsku či 1968 v Československu. Po tom, ako strana prišla o podporu inteligencie, zostali v nej iba byrokrati a dogmatici. A jediným programom po „normalizácii“ pomerov sa stalo prežívanie. KDH je na tom v niečom podobne, akoby malo za sebou svoj rok 1968. Nie je zaujímavé pre novú generáciu, tí, ktorí vedeli verejnosť zaujať, zo strany odchádzajú a hnutie slúži najmä funkcionárom. Vyvrcholením tohto trendu by mohol byť moment, keď by KDH postavilo vlastného (alebo podporilo iného) kandidáta proti prezidentskej kandidatúre Jána Čarnogurského. Niečo, čo sa začalo vo februári 1990, by sa tým nadobro uzavrelo.
Príbeh KDH je pozoruhodný. Žiadna iná strana nie je v parlamente nepretržite od roku 1990, len KDH. A žiadna iná strana neprežila toľko štiepení ako KDH. Má azda táto strana v svojej DNA zakódovanú politickú nesmrteľnosť?
Aby sme na túto otázku odpovedali, musíme si položiť inú otázku: čo je to vlastne KDH? Aké je miesto tejto strany v našom politickom spektre a aké v slovenskej politickej tradícii?
Keď vo februári 1990 vzniklo KDH, jeho prvý predseda Ján Čarnogurský v svojom prejave na sneme v Nitre hovoril o „vízii dvoch generácii“, o slobode politických väzňov a veriacich, o dedičstve púte na Velehrad v roku 1985 a Sviečkovej demonštrácie z marca 1988. Čarnogurský stranu vedome nazval kresťansko-demokratickou, čím sa chcel symbolicky odlíšiť od dedičstva vojnového štátu a ľudáckej strany, zároveň však jedinečným spôsobom - so svojim rodokmeňom a osobným príbehom spred roku 1989 - spájal dedičov Hlinkovej strany s dedičmi Tomislava Kolakoviča. Ľudácka politika bola reálne z mapy slovenskej politiky vymazaná Povstaním v roku 1944. Komunisti, ale aj režim rokov 1945-48 sa s ľudákmi tvrdo vysporiadali a postľudácky disent bol marginálnym javom. Hlavný prúd slovenského disentu vyrástol z dedičstva Kolakoviča a jeho žiakov Jukla a Krčméryho. Jukl považoval slovenský štát za nekresťanský a podporil aj Povstanie.
KDH v roku 1990 chcelo toto rozdelenie prekonať a tieto dve tradície slovenských kresťanov prepojiť. Od samého začiatku do hnutia vstupovali nielen členovia Kolakovičovskej Rodiny a podporovatelia Podzemnej cirkvi, ale aj ľudia, ktorí pred rokom 1989 toľko odvahy nemali. Nešlo iba o drobných ľudí, napríklad učiteľov, ktorí sa kvôli strane báli chodiť do kostola a radšej cestovali do susedného mesta. Do KDH, ako ukazujú dvaja z troch predsedov hnutia, vstúpili aj bývalí členovia prednovembrovej Strany slobody, ktorá bola súčasťou Národného frontu, či predseda fakultného Socialistického zväzu mládeže. Čarnogurský bol, pochopiteľne, týmto ľuďom otvorený. Jednak preto, že išlo o jednotlivcov a nie organizované skupiny, a tiež preto, že to patrilo k veľkorysosti víťaza. Tak ako Andrej Hlinka integroval do svojej strany po roku 1918 bývalých promaďarských kresťanov, tak Čarnogurský integroval kariérnych kresťanov spred roka 1989. KDH sa tak stalo koalíciou dvoch tradícii: ľudí z okruhu Rodiny a Podzemnej cirkvi, ktorí si pri konflikte viery a kariéry vždy zvolili vieru, a ľudí, ktorých by sme mohli nazvať dedičmi tradície ľudáckej či neskôr tradície Pacem in terris, skrátka tých, ktorí sa snažili vyhýbať konfliktu viery a kariéry, občas až do takej miery, že svoju vieru prispôsobovali kariére.
Prvou správou o tom, čo stratilo KDH svojim štiepením (osobitne v roku 2008), je rozklad tejto koalície z roku 1990.
Druhým procesom, ktorého príkladom je aj odchod Daniela Lipšica, je strata zaujímavých osobností a inteligencie. Výsledkom je, že stranu stále viac kontroluje stranícka byrokracia.
Je to niečo podobné, ako vývoj v komunistických stranách po roku 1956 v Maďarsku či 1968 v Československu. Po tom, ako strana prišla o podporu inteligencie, zostali v nej iba byrokrati a dogmatici. A jediným programom po „normalizácii“ pomerov sa stalo prežívanie. KDH je na tom v niečom podobne, akoby malo za sebou svoj rok 1968. Nie je zaujímavé pre novú generáciu, tí, ktorí vedeli verejnosť zaujať, zo strany odchádzajú a hnutie slúži najmä funkcionárom. Vyvrcholením tohto trendu by mohol byť moment, keď by KDH postavilo vlastného (alebo podporilo iného) kandidáta proti prezidentskej kandidatúre Jána Čarnogurského. Niečo, čo sa začalo vo februári 1990, by sa tým nadobro uzavrelo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.